prihlásenie
meno
heslo
kalendár
« Október 2018 » 
PoUtStŠtPiSoNe
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031 
užitočné odkazy
Košice
Pondelokpolojasno16/9°C
Utorokpolojasno19/7°C
Stredajasno21/9°C
Štvrtokbúrky17/8°C
Piatokpolojasno18/8°C
slnko 5:50 / 19:19
legenda
 
I.

I vystúpil ó Veľký Ivan na skalu a tam takto riekol: "Zjavím vám jak ženskú čo ťa do svadby tlačí, slušne ale rázne odjebať.". I pozreli sa na neho bezbožníci očarení náhlym poznaním, čo do nich vstúpilo a presvetlilo ich čierne duše ako jarné slnko presvetľuje sad zakvitnutých čerešňových stromov, i osviežilo ich ako dúšok vody z bystrého potoka v sparnom dni, zatrblietalo sa ako perly vo vlasoch zbožnej panny.

Slncus, svedok Ivanov, 26. veku pána


II.

I sedel ó Veľký Ivan v tieni mohutného duba, jeho tvár bola pokojná ako hladina horského jazera za mesačnej noci, ako obilné lány podvečer. Tu k nemu pristúpil človek zachmúrený, hrbiaci sa ako starena s nošou, pohľad kalný, a počal sa on sťažovať na svoj osud, srdce mal prázdne, nevediac nájsť si cestu životom. I položil mu ó Ivan pomaly ruku na plece ako keď noc sadá na kraj, ako keď snehové vločky dopadajú na listy stromov a takto pravil: "Bez borovičky niet života!", pohľad jasný upieral do diaľav.

Slncus, svedok Ivanov, 26. veku pána


III.

I pozrel ó Veľký Ivan na bezbožníkov, pozrel na biedneho človeka a takto riekol: "Otvorte sudy!". I zaradovala sa jeho družina a ich bujarý smiech a spev niesol sa dlho do noci, sťa jasná správa nočným krajom k dávnym priateľom padnuvším v boji s trojhlavými drakmi. A poznali bezbožníci, že dobre ó Veľký Ivan riekol, že bez borovičky niet života.

Fascius, svedok Ivanov, 26. veku pána


IV.

I pozrel ó Veľký Ivan na svoju družinu, ako verí, ako prebúdza sa k životu, a videl on jasne, ako nasledovať jeho vôľu chcú a jeho sluhami zostať túžia. No nie je jeho pohľad čistý ako ranné zore, ako neskalená hladina horských plies, ó Veľký Ivan vie, že ešte dlhá bude cesta vykúpenia, že ešte mnoho bude nutné kázať. I pozrel on prísne na svojich druhov, i zahľadeli sa oni naň, i ustala vrava, spev i smiech a každý vrýval si chvíľu do pamäti. I ó Ivan napil sa lahodného nápoja a prehovoril: "Vianoce, do piči.".

Fascius, svedok Ivanov, 26. veku pána


V.

I činili ľudia tak, ako im bol ó Veľký Ivan kázal vo svojej múdrosti a láskavosti. Nasledovali jeho sväté učenie a riadili sa jeho radami a darilo sa im prenesmierne, ako dovtedy nikdy od vzniku sveta. A ó Ivan samojediný kráčal svetom a kam uprel svoj jasný pohľad, tam všetko rozkvitalo a ľudia velebili jeho meno a on spokojne spočinul zrakom na každý kút zeme, lebo videl že jeho dielo sa darí. A vtom sa ako tieň ohavný začal šíriť krajom nepokoj a ľudia zišli z cesty svetla. Ich skutky už neboli skutkami učenia Ivanovho, ale čosi iné presakovalo zo smradľavých jám bahenných a poznačovalo každú ich myšlienku, každé ich slovo, každý ich čin. A ó Ivan sa zahľadel na zem trpiacu inou temnou mocou a prehliadol čo ľudí od pravej cesty odvádza ako bahenné bludičky nevinné duše. I riekol on: "Vianoce, do piči...". I zrak mu planul hnevom spravodlivým.

Rogerius Magnus, údajný svedok skutkov Ivanovych(1)


VI.

I zastavil sa ó Veľký Ivan aj so svojimi učendníkmi k večeru na brehu malebného jazera a oddali sa pokojnému a poučnému rozhovoru. I netrvalo dlho a jeden z učedníkov otvoril pred Majstrom aj bratmi svoje mladé srdce, ktoré už vtedy pochybnosti o úlohe a význame pokolenia ženského v jeho živote sužovali. I bratia po jeho slovách iba zamyslene prikyvovali, len Majster sa múdro usmial a riekol: "Ja by som s ňou nechodil...". Vtom strhol sa onen učedník, lebo zrejme nie toto chceli počuť jeho uši a povedal Majstrovi: "Ta ty si Gyula!". No v zápätí ustrnul zlaknuvší sa svojej trúfalosti i trest on očakával. No Majster naňho pozrel láskavým okom i riekol hlasom pokojným sťa večer ktorý ich obklopoval: "Ta rob jak chceš...". I učedník pochopil aspoň zlomok posolstva, ktoré mu Majster predal. A učedníci ostatní prikyvovali hlavami a múdrosť majstrova skrytá v jeho slovách na nich ešte dlho pôsobila a ten večer už nikto nič neriekol.

Rogerius Bombastus, údajný vnuk Rogeriusa Magnusa, údajného svedka skutkov Ivanovych(2)


VII.

I zachvátili srdce jedného z učedníkov pochybnosti; bol si istý že stále miluje Majstra láskou bezmedznou, ale sužovala ho jeho vlastná malosť. Vravel si: "Ako môže byť myš spoločníkom levovi, ako môže byť mravec nápomocný medveďovi, ako sa môže žaba odvážiť vzhliadnuť na orla?". Jeho tvár zastreli chmáry ako oblohu pred dažďom a nič ho nedokázalo rozveseliť, pri žiadnej radovánke nepookrial. I vycítil to ó Veľký Ivan, že jedného z družiny posadla príšera malomyseľnosti a ovinula ho svojimi slizkými chápadlami, i takto mu riekol: "Bez vás som ako strom bez vody, ako korytnačka bez močiara, ako púšť bez slnka.". I vedel už družník, že do konca vekov sa nemusí obávať, lebo v majstrovom srdci je dostatok miesta pre všetkých.

Slncus, svedok Ivanov, 26. veku pána


VIII.

I šíril svoje slovo ó Veľký Ivan a ľud sa učil kráčať v jeho šľapajách po ceste pravdy, ktorú im bol zjavil. Však našli sa už vtedy pochybovači a zloprajníci, ktorí napádali učenie sväté, a povážte, aj povesť a osobu samotného Majstra. I vyhľadal jeden z nich ó Ivana Veľkého, keď sa chystal k večernému odpočinku na miestach kde žili jeho predkovia, a chcel Majstra svojimi otázkami hanebne uviesť do rozpakov. A spýtal sa on drzo Majstra: "No kde je moje miesto v živote? Odpovedz mi keď si taký múdry.", a v očiach mu planuli jedovaté ohníky a myseľ jeho poblúdená bola zášťou stravovaná. I Majster sa vypäl v jeho mohutnej kráse a pohľad mu planul, a hlasom jasným a mocným ako anielske surmity keď volajú do boja, zrúkol: "Liptáááák! Marš gu myšom!". I nehodný zloprajník sklonil pokorne zrak a učinil čo mu Majster kázal. A tak vstúpil do učenia k Majstrovi Durnyus Liptakus, avšak ó Veľký Ivan musel ešte veľa úsilia vynaložiť, kým z hlbín jeho zloby náznak dobroty vydoloval. No nesmierna bola trpezlivosť a láskavosť majstrova, keď viedol a učil nasledovníkov svojich, nech je za to večne velebený.

Rogerius Bombastus: Skutky apoštolov Ivana Svätého, špeciálna edícia výlučne pre potreby kňažského seminára v Ivanopolise, zväzok II


IX.

I putoval ó Veľký Ivan so svojimi nasledovníkmi pohraničnými oblasťami a rozdával im múdrosť svoju nesmiernu. I uložili sa oni na noc a tá bola pokojná, akoby nasýtená majstrovym božským kľudom. I svitlo jasné ráno, keď vtom vojaci stráže hraničnej natrafili na nich plniac rozkazy kráľa svojho. Jeden z nich zamieril k ó Veľkému Ivanovi i nerozoznajúc svätosť jeho zjavu jasného, vypočúvať ho započal: "Čo tu robíte?". No Majster sa uľútostil úbohej duše a využil príležitosť poskytnúť mu lekciu. I zameral sa on na dôležitosť prežívania jedinečnosti každého okamihu a smeroval pozornosť vojaka na maličkosti, ktoré činia život naplno prežitým a riekol: "Jem jablko.". No vojak vo svojej prostote nepochopil láskavú majstrovu lekciu a zahodil tento poklad mu poskytnutý. A mal ešte ó Ivan aj so svojimi učedníkmi mnoho obtiaží, kým sa z moci vojakov dostali. Veru, veru, aj tažká a tŕnistá bola cesta ktorou Majster kráčal, no vytrval on, nech je na veky vekov velebený.

Anonymus: Doplnok k Legende o Ivanovi(3)


X.

A tak pokračoval ó Veľký Ivan vo svojej činnosti, učil a kázal a život jeho naplnený veľkými skutkami sa stal. Legenda jeho rástla, družina jeho mocnela a v sláve sa jej žiadna iná merať nemohla. I vedel ó Veľký Ivan, že tak je to dobre, lebo tak on to chcel.

Fascius: Z počiatkov trápenia


XI.

No vedel on a cítil, že nemôže ustať, lebo je kam rásť, kam rozvíjať kvet svojho umu, krásy a poznania. Vedel on že život sám poskytuje preň ešte neprebádané polia, že nie ľahká a čistá cesta privedie ho k najvyššiemu poznaniu, že bolesti v živote málo okúsil. I tak rozhodol sa on, že nebude viac životom kráčať osve i k veľkému údivu i zármutku svojich učedníkov, ženu do svojho domu prijal. Nerozumeli mu oni, nechápali či i teraz ó Veľkého Ivana nasledovať v príklade majú, hoc neraz im už zjavené bolo že len v jeho šľapajách cesty jest. No váhali a vajatali, a tieň sadol na ich tvár.

Fascius: Z počiatkov trápenia(4)


XII.

I vedel ó Veľký Ivan, že potreba rozptýliť otázky nadišla, že vysvetliť nehodným svoje kroky musí, že neschopní sú sami pochopiť. I pozval si najbližších a hostil ich do ranných hodín a videl že štastie opäť usádza sa na ich tvár. I potešiť ich ešte viac zažiadalo sa mu, i riekol : "Ešte by som si rád dva-tri rôčky zabujačil.". A prišlo ráno, belostnejšie ako ktorékoľvek iné.

Fascius: Z počiatkov trápenia


XIII.

I sedel ó Veľký Ivan na rozkvitnutej lúke za jarného dňa, na modrej oblohe nebolo ni mráčika, vtáci štebotali v korunách stromov. A v kruhu okolo neho posedávali mladé devy, a štebotali hádam ešte viac ako vtáci na vetvách, lebo ich na duši hladili majstrove múdre slová. No v tom zdvihli sa panny s knihami v rukách, že ich čaká štúdium a prerušili kúzlo tej chvíle. Ale Majstrovi len vánok privial na pery láskavý úsmev i riekol: "Ta to sú len výhovorky. Tie deti ešte nevedia, že najväčšou školou je škola života. A kto je lepší učiteľ, ak nie my, mladí ale skúsení muži?".

Slncus, svedok Ivanov, 26. veku pána


XIV.

I natrafil ó Veľký Ivan na skupinu mladých ľudí, ktorí netušiac, že po slove Majstrovom prahnú, ešte len neurčitý nepokoj pociťovali. Započal on teda po kvapkách múdrosť svoju im zdieľať, a učedník ktorý ho sprevádzal užasnutý bol, ako rýchlo k nemu títo priľnuli, ako šteňatá k svojej matke. A keď večer pokročil, zjavil Majster učedníkovi svojmu, akú ďalšiu lekciu má v pláne im poskytnúť, ale ten nehodný bol pochopiť veľkoleposť plánu jeho. No ó Veľký Ivan vo svojej láskavosti mu naďalej svoju myšlienku predostieral, však márna bola jeho snaha, lebo precenil schopnosi nasledovníka svojho prijať lekciu hoc aj na striebornom podnose poskytnutú. I rozhodol sa Majster strestať nehodného a príkrym hlasom ho obvinil: "Ty ma už nemáš rád!", a nechal ho umárať sa v pochybnostiach. Však ťažko učeň niesol tento trest, a Učiteľovo srdce láskavé sa zmilovalo nad ním, lebo Majster vedel, že žiaka vrchovato vytrestal.

Rogerius Magnus, údajný svedok skutkov Ivanovych


XV.

I stalo sa raz ó Veľkému Ivanovi, že rozhodol sa on šíriť svoju večnú pravdu a láskavosť ďaleko za hranicami svojej dedovizne. I opustil on žírne zeme a úrodné polia vlasti svojej na pozvanie váženého a zbožného Martinusa Wolfusa zvaného Cestovateľ. I posmutnel kraj po odchode svojho dobrodinca. Deň sa zdal temnejsi, všetci však vedeli, že táto cesta jest nevyhnutná a potrebná, i veľa dobrého z tohto stretnutia pre ľudstvo vzíde.

Praktikantos Fyzikos: Veľká cesta Ivanova(5)


XVI.

I zastavil sa ó Veľký Ivan v čase podvečernom na odpočinok spolu s učedníkom svojím, ktorý sa vyhrieval v lúčoch jeho múdrosti a láskavosti. I majster bol dobre naložený lebo deň sa mu vydaril a práca jeho bola úspechom požehnaná. Vtom pristúpila k nim deva spanilá, s iskrou v oku a tá smiechom svojim zvonivým im čas odpočinku spríjemnila. Však bol čas ísť a čaro chvíle pominulo, tak rozlúčili sa s pannou mladou a krásnou, čo sviežosťou svojou si s jarným ránom zaroseným nezadala. Avšak tá nie a nie opustiť myseľ učedníka. I Majster k nemu pristúpil ruku na rameno mu kladúc, i nadšene mu vyjavil: "Ti vravím, tá by hýkala...". A nasledovník ó Veľkého Ivana nevychádzal z údivu nad hĺbkou múdrosti jeho.

Rogerius Bombastus, údajný vnuk Rogeriusa Magnusa, údajného svedka skutkov Ivanovych




(1)Nejasnosť pôvodu tohto útržku ho nutne zaraďuje medzi nespočetné apokryfy. Pochybnosť o svedectve Rogeriusa Magnusa núti prehodnotiť každú jednotlivú pasáž a posúdiť jej hodnovernosť, ako aj užitočnosť pri šírení náuky svätej.

(2)Všetky svedectvá delíme na tzv. správne, dobré a zlé, a to najmä podľa osoby svedka, príp. reťazca svedkov, ktorí správu podali. Pritom sa berú do úvahy všetky známe historické fakty, ktoré dokážu potvrdiť alebo vyvrátiť, či sa mohol svedok v danom čase nachádzať v blízkosti Majstra, resp. či mohlo dôjsť k ústnemu podaniu medzi jednotlivými svedkami v reťazi.

(3)Aj keď sa jedná o anonymné svedectvo, hodnovernosť udalosti je potvrdená spoľahlivým kronikárom Fasciusom a údajným svedkom Rogeriusom Magnusom.

(4)Niektoré pramene spomínajú aj ženy v majstrovej spoločnosti, moderný výskum však už spoľahlivo vyvrátil tento mýtus. Najlepšie to vystihol vo svojej knihe Legenda a fakty historik C.J. Brown: "Nič nebolo Majstrovi vzdialenejšie než veci tela!".

(5)Všetky dostupné pramene naznačujú, že Durnyus Liptakus po vstúpení do učenia k Majstrovi (viď kapitola VIII) na znak svojej zmeny prijal nové meno Praktikantos Fyzikos, a dokonca sa stal autorom niekoľkých svedectiev.