Košice
| Pondelok |  | 16 | / | 9 | °C |
| Utorok | | 19 | / | 7 | °C |
| Streda |  | 21 | / | 9 | °C |
| Štvrtok |  | 17 | / | 8 | °C |
| Piatok | | 18 | / | 8 | °C |
slnko 5:50 / 19:19
| Pondelok | | 16 | / | 9 | °C |
| Utorok | | 19 | / | 7 | °C |
| Streda | | 21 | / | 9 | °C |
| Štvrtok | | 17 | / | 8 | °C |
| Piatok | | 18 | / | 8 | °C |
Motto:
Valusiak ,nas vzor na vecne casy a nikdy inak !!!
Stojim po pas zapadnuty v snehu.Len s vypatim vsetkych sil sa mi dari vyhrabat sa spod zalahy bielej masy a posunut sa o krok dalej.
Mam toho uz plne zuby.
Sneh, sneh vsade dookola tony snehu.
10 krokov ma stoji viac sil ako v lete pol kilometra.Ale musime dalej. Do vecera musime dojst na chatu,neviem si predstavit ako by mohla dopadnut noc....Predsa len je februar a toto je hreben Nizkych Tatier....
Dofrasa!!!
Esteze som na poslednu chvilu vzal stan.
Neochotne opat dviham nohu a ....
Boze to je nadhera.Vystupujem s Karcim a Matusom po mierne divokej jazde (vecna slava vodicom SAD Banska Bystrica s.p. !!!) na Certovici.V momente som v tom- dobrodruzstvo zacina.Nekonecne vela snehu a slnka – ako na objednavku.
Cesta az sem bola v pohode.Jedinym stresujucim faktorom bol Matus,ktory mal pocit,ze ked budeme stat pred autobusom v Poprade 5 minut pred jeho odchodom bude to zbytocne mrhanie casom.Radsej nas ponapinal a objavil sa v momente pristavovania autobusu aj so svojou –ako to on nazyva-ruzovou pilulkou stastia /Ibuprofen/.
Este rychle prezlecenie sa do zimnych zvrskov v restauracii za slusnych prejavov nesuhlasov tu pracujuceho personalu,uvodne foto (foto) /ktore velmi spravne okomentujem ako posledne pohodove/ a mozme vkrocit do prveho zavoja.
Extrem zacal,niet cesty spat.
Hned prve metre mi davaju zabrat pekne zostra.Slapat oproti dole rutiacim sa lyziarom jednym z najstrmsich kopocov co su zrovna naporudzi v okruhu 50 km,to nie je sranda.Znacka ide pre istotu traverzom z jednej strany svahu na druhu, aby pravdepodobnost ze ma zrazi nejaky vyteseny lyziar bola podla moznosti co najvacsia.(V hlave vidim palcove titulky: Zbytocna smrt mladeho cloveka-zrazeny lyziarom! ; Frajerina ci nerozvaznost? Apod.Rozhovory znamych: bol to blbec a tak aj umrel ! ).Tieto myslienky sa v roznych obmenach objavuju v nasledujucich 24 hodinach velmi casto.
Napriek prvym nastraham – okrem spomenutych sialene rychlych lyziarov,snehu miestami nad kolena,smyklavemu povrchu a viackrat stratenej znacke sa nam podari dosiahnut koniec vleku.Lenze-kadial dalej?
Matusa vycerpal vystup zjavne este viac ako mna a ponuka originalnu variantu – so slovami: “tadialto niekto siel“ sa pusta po stope tyci od pomy vyrytych do snehu.Kedze som si prave ulavoval za stromcekom, nemal mu kto jeho inovativnu myslienku vyhovorit ,povedat si dal az ked ho jedna z tyci preventivne svacla po batohu.
Nie, Matus tade cesta nevedie,stopy od pomy smeruju spat do udolia...(zeby variant Romanovho silvestrovskeho varovania ??!!!).
Nakoniec vybera Karci najpravdepodobnejsia a zevraj jediny mozny smer a vsetci traja sa ponarame po lytka do bielej hmoty.Pravdupovediac moja dovera v Karciho navigacne schopnosti je po nemenovanom negativnom zazitku silne podlomena,ale kedze nemam lepsi napad ,nechavam si svoje pochybnosti pre seba a kracam poslusne za Karcim a Matusom, no s vnutornou vyhradou ze pravdepodobne pojdem do pol hodiny tymito miestami este raz opacnym smerom.
Chodza je dost vycerpavajuca, postupujeme dost pomaly.Miestami je snehu vyse kolien . Chvilku skusam preslapavat, no velmi mi to nejde, po 500 metroch nevladzem.Karci ma asi 3 pluca, nehovoriac o tom ze je to tank.Jednoznacne najlepsie sa ide 3., tak obsadzujem tuto poziciu. (foto)
Ideme uz aspon pol hodiny a vela sme toho teda nepresli,hoci uz mame aspon istotu ze ideme spravne-pred chvilou sme minuli znacku.Tuto v lese je so znackami problem, konare su ovesane zalahami snehu,na kmene vobec nie je vidno.Dufam ze hore budu koliky.
Prechadza ma sranda.Uvedomujem si ze takymto tempom to stihame tak- tak.Ideme pomaly a predpokladam ze pojdeme este pomalsie- kopce nas este len cakaju a Karci uz preslapava dost dlho.To som zvedavy ako to cele dopadne.
Kua,keby som aspon nemal tak tazky vak – mal som dat Matusovi aspon cast stanu.No co, zajtra ho ponesu oni dvaja.A bude to rozhodne brutalnejsie ako dnesok.
Konci les.Matusovi sa usta nezastavia,aj ked mu rozumiem asi kazde 10 slovo tvarim sa ze ho pocuvam.Myslim ze v konecnom dosledku je mu to jedno – uz asi 5x som mu povedal ze mu nic nerozumiem,co malo jediny ucinok,ze asi pol minuty rozpraval trocha hlasnejsie a potom preladil na beznu hlasitost.Spokojny chlapik ....
Otvara sa nam skvely kruhovy vyhlad dole na Certovicu a par okolitych kopcov.Je tu dost holorubov,vyzera to smutne.Ale aj tak je tu nadherne.Je mi fajn.Absolutne ticho a spatost s prirodou – nedokazem sa necitit ako pan sveta.
Ani neviem ako a stojime na 1. vrchole.Nadherny vyhlad vsade okolo – fotime imidzovky. (foto) Spoznavam Klenovsky Vepor z coho mam velku radost- povedal som to ja ,nie Karci. Citim sa ako velky turista spoznavajuci kopce letmym pohladom.No zas ten Vepor by spoznal aj blbec.../Ozaj,bol to on ??!!/
Matus sa neuspesne pokusa na 2x skopnut moje palicky do udolia.Na zaciatku som nadaval ze som ich bral,ale uz som si vypracoval techniku ako ich vyberat zo snehu a dost pomahaju...
Ideme dalej uz po 5 minutach stania je nam dost velka kosa.Povrch sa dost zlepsil,tu na hrebeni je sneh sfukany a stvrdnuty,miestami je lad, ide sa ovela lepsie...
Na 100% to stihame, mame poriadnu casovu rezervu.
Trocha sa len obavam toho kosodrevinoveho useku co nas teraz caka ale malo by to byt podla mapy dost kratke.Schadzame dole kopcom a snehu je opat coraz viac. Dofrasa !!!
Objavuje sa kosodrevina a s nou prve vazne problemy.Nadavam jak pes.Na Silvestra som si prisahal,ze moja noha viec do kosodreviny nevkroci a uz som v tom zase...Nastastie je tu menej kosodreviny a viac snehu,je to o poznanie lepsieako pred mesiacom.
Sneh je vsetko cerstvy prasan, v zavejoch okolo metra a pol.Karci ma vpredu dost velke problemy,Matusovi to ocividne nevonia.toto nie je teren pre jeho postavu- je nizky a tazky –najviac sa prebara a najtazsie vyhrabava..My s Karcim mame aspon nejake skusenosti-pomaha to najma psychicky,teda aspon mne.
Miestami ideme mizerne pomaly mozno 30 m za 10 minut.Tazko pochopit kym clovek nestoji s 20 kg batohom po prsne bradavky ponoreny v snehu a nedokaze sa pohnut vpred ani vzad.
Idem prvy,Karci si potrebuje odpocinut no po par chvilach zapadam tak, ze sa nedokazem sam vytiahnut.Rukami sa nemam kde zapriet a nohy su hlboko akoby som ich ani nemal.Musim pockat kym sa ku mne prepracuje Matus a vytiahne ma palickami.Tvari sa dost vyjavene z celej tejto neocakavanej skusenosti. (foto) Zacina viest pesimisticke reci o tom ze to nemozme stihnut.Blbost, kosodrevina zachvilu konci a potom opat v pohode.
Naskyta sa mi mimoriadne vtipny pohlad – keby som mal teraz po ruke fotak 100% fotka roka.Karci zapadol a a spadol,komicky hrabe rukami ako sa snazi vyhrabat.Matus padol na brucho,co ho privadza na inovaciu stylu.Hrabe rukamia nohami a predvadza nieco medzi plazenim a plavanim.Smejem sa jak pes.
Len kedy uz skonci kurnik ta kosodrevina.Uz nou ideme aspon dve hodiny.Je to brutalne vycerpavajuce,tesim sa na chatu,ratam ze do dvoch hodin si dam teply cajicek a buchty.
Mam toho akurat dost.
Konecne schadzame do nejakeho sedla,ocakavany razcestnik tu ale nie je,pravdepodobne lezi niekde pod snehom.Je uz dost vela hodin,cakal som asi tak o hodinu menej,na chatu dojdeme s poslednymi lucmi.Aj to uz nesmie byt ziadna kosodrevina.
Je to zvlastne ,ked si predstavim posledne dve hodiny pamatam si len velmi malo konkretnych situacii,vsetko mi splyva v niekolko momentiek.Necudo.Ten isty pohlad.Kosodrevina a sneh.
Brutalne sustredenie na kazdy krok.
V sedle vytahujem Rogiho termosku, som zvedavy co dokaze.Caj je genialny,prebudza vo mne zivot.Ocividne robi dobre aj im.Vyberam hroznovy cukor,mohol by pomoct. Kedy uz ak nie teraz?
Po 5 minutach je nam hrozna kosa,slnko uz zaslo za jeden z hrebenov.Musime si svihnut,Bocnianske sedlo uz nemoze byt daleko.Uz po prvych desiatkach metrov je mi vsak jasne ze kosodrevina mi vzala viac sily ako som si myslel.Je mi jasne ze kondicne som tu na tom najhorsie.Boze,co by som dal za to aby sme tam uz boli....Neviem si predstavit ako vydrzim zajtra 7 hodin,aj ked tam by to malo byt viac preslapane.
Ideme mlcky,kazdy ma co robit sam so sebou.Karci nie je normalny.Kde sa to v nom berie?Toto by mal vidiet Roman,lutujem ze tu nie je, mal by dost.Chcel by som vidiet nadavat takeho Ivana,Rogiho si ani predstavit neviem.Na zaciatku som nadaval na Karciho ze nezavolal Evcu,teraz ho velebim.Museli by sme spat,toto by nezvladla ziadna zenska co poznam.
Na chvilu mam pocit ze to tu poznam ze som tadeto uz siel a okolite grune fotil s Jankou. Super,chata by potom mala byt tu za kopcekom, do polhodiny sme tam.Ale preco nebolo Bocnianske sedlo?No,to je mi teraz uplne jedno.
Chvilu trva kym mi dojde kruta pravda – na tychto miestach som v zivote nestal.Neostava mi nic ine len slapat dalej....
Paneboze tak kedy to uz konecne prestane...kedy tam uz dojdeme?
Unavou sa mi podlamuju kolena a viem ze dalej uz nemozem .Uz ani meter.Proste to uz nepojde.Vak ma neuveritelne tlaci k zemi,nohy sa mi podlamuju pri kazdom kroku. Som na konci so silami,vobec ma netrapi ze na chatu dnes nedojdeme.Dal by som neviem co zato aby okamzite padla tma a my sme mohli postavit stan...
Ale Karci je prilis daleko aby som nanho dokrical, kraca neoblomne asi 50 metrov pred nami,Matus je asi 15 metrov predomnou...musim pokracovat nemozem si tu teraz len tak sadnut...musim dobehnut aspon Matusa a povedat mu ze nemozem dalej...
Hladim do dialky...je to halucinacia? nie nie naozaj v dialke vidim svetlo...chata je nadohlad...dojdeme tam,dokazeme to!
S vypatim pslednych sil dokazujem nemozne a dari sa mi predlzit krok,dobieham Matusa.Ma toho ocividne tiez dost,ale skor psychicky. Kricime spolu na Karciho stracajuceho sa nam pomaly v stupnujucom sere,pocuje nas asi na 5.pokus.....idem si hlasivky vykricat....
Zastavuje na vrchole kopceka ktory bez varovania vyliezol z tmy a ja viem ze vyliezt nan bude moja smrt.Ztazka prekladam nohu na nohu,oddychujem po kazdych piatich krokoch.Matus sa mi opat vzdiali,uz je pri nom.
Nerozpravaju.
Mlcky stoja na vrchole a snazia sa preniknut ocami rusku tmy.Ocakavany vykrik
neprichadza , chatu uz nevidia.
Pomaly sa mi podari vystverat sa na vrchol k nim,nechapem preco ale sam mlcim.Niet slov....chata zmizla za kopcom.Karci ma prebehne sucitnym pohladom a otaca sa smerom prec.Mizne skor ako ma necha vyslovit akekolvek slova zufalstva..O 5 sekund uz stojim na vrchole sam a predo mnou vidim len dva vaky...
Tazky povzdych a robim prvy krok ,chvalabohu konecne smerom dole....
Je mi zle.Strasne zle.Hlavou mi letia najblaznivejsie myslienky ake si len dokazem predstavit.Zrazu si uvedomujem hrozny hlad.Prichadza z nicoho nic bez varovania a ja mam pocit ze musim nieco okamzite zjest.....Zaludok sa mi chveje a mam pocit ze budem zvracat...
Musim zastat.Prechadza to, ale po par krokoch je to spat s este vacsou intenzitou...Je to na nevydrzanie,musim nieco zjest.Davam si dole jeden popruh a vzapati si ho davam spat.Este nie musim vydrzat este mozem,dokazem to...
Natahujem krok tak velmi ako to len dokazem a po 2 minutach sa mi vynaraju siluety Karciho a Matusa,stojacich v sedle. Pri nich razcestnik-Bocnianske sedlo.Nie.Nie.Nie.Tajne som dufal, ze sme ho minuli uz davno,ze lezal zapadnuty niekde snehom...
Ich pohlady vravia jasnou recou.I mne staci jeden pohlad na razcestnika a mam co robit aby som nepadol na kolena do hlbokeho snehu...Na chatu je odtialto este hodina.V lete!!!! Nemame najmensiu sancu dojst tam.
Nevzdavame sa vsak.Moze to byt trocha predimenzovane a v podstate to moze byt len pol hodiny.A ked uvidime chatu sme v pohode....to uz dojdeme aj keby co bolo...
Je mi jasne ze sa asi poriadne klameme, ale niet na vyber .Treba to este skusit,kym je svetlo...
Karci robi na cele prve kroky smerom k vytuzenemu cielu,za nim Matus, ja sa skor vleciem ako idem treti...Je to strasne.Nohy sa mi neuveritelne trasu,kazdy krok moze byt posledny...v zivote som nebol asi tak vycerpany...ale kolkokrat som si to uz povedal a vzdy to nejak slo...
Este musim...
Minuty sa neuprosne vlecu,sme vsetci uplne ticho.Na nebi uz zretelne rozoznat Velky voz,uz je vidno vzdy len jeden kolik....uz to dlho takto nepojde. Odhadujem to na 15 minut a neuvidime ani na 5 metrov....Predchvilou sa mi zazdalo ze tma uz nepribuda,mesiac svieti dost vyrazne,prosto ze je taka prijatelne tma,teraz vsak jasne vidim ze som sa mylil.Bez baterky to dalej nepojde.Kricim ostatnym a zastavujem.Karci je opat asi 10 metrov pred nami, nevie najst dalsi kolik...
Matus stoji pri mne.Davam si vak dole z pliec.Boze to je pocit, tisice orgazmov v jednej sekunde...
Skrehnutymi prstami stazka otvaram vak,vyberam postupne veci a smatram rukou po baterke.Kde dopekla je...po asi minute marneho snazenia sa mi podari ju nahmatat a vybrat.
Svieti vcelku slusne,cakal som menej.Naposledy na Silvestra sa mi zdalo ze melie z posledneho.....Je mi jasne ze po par minutach jej vykon prudko poklesne preto este zhasinam...
Neodolam.Vyberam lyzicu a rizoto.Matus na mna pozera nechapavym pohladom,ale moj prosebny pohlad a zubozeny vzhlad su asi najlepsimi argumentmi...precedi len cez zuby: „...dobre,ale rychlo...“, a radsej sa otaca chrbtom..S neuveritelnou pazravostou do seba hadzem plne lyzice zmrznutej masy,v ktorej len tazko mozno rozpoznat ryzu....citim sa blazene,zaludok reaguje tiez nadsene....
Este jednu,este.... nie,je mi hrozna zima treba uz ist.Neochotne zatvaram misku a okladam veci spat do vaku.Vyhadzujem bremeno spat na chrbat a pohynam sa s Matusom smerom ku Karcimu ktory stoji obdalec a trasie sa ako osika.Urcite na mna nadava.Citim sa sebecky.
Pohlad do jeho oci vsak nevravi nic ...tvari sa uz asi 2 hodiny rovnako.Vidim ustarostenu tvar,urcite mu nie je vsetko jedno...Ale mna nedostane,poznam ho uz pridlho.. hlboko vnutri ma urcite radost ze mu adrenalin busi do sluch....Karci, Karci....
Musime zapnut baterku ale je to dost o nicom ,velmi nepomaha a jej svit prehrava boj s hustou tmou kontumacne.Cakam kedy to vzda.Kazdy razcestnik nam trva hrozne dlho,nic nie je vidiet...kazdy jeden musime najst.Rozchadzame sa vsetci traja rozlicnymi smermi neochotne brodiac sa snehom ktoreho je tu vyse kolien ,napinajuc usi kedy sa ozve spasonosne: “ mam !!! „.
Vykriky vsak zaznievaju sporadicky,skor len prevrtavame ocami nekonecnu tmu dufajuc ze zazrieme nahodou v dialke svetielko chaty....Uz to vsak dalej nejde,dalsi razcestnik jednoducho nedokazeme najst.Schadzame sa ku kratsej porade,co dalej.Navrhujem zavolat mobilom na chatu nech nam pridu naproti so svetlom.Verim tomu, ze chata je uz nedaleko.Po skusenostiach z Velkej Fatry moze byt aj par desiatok metrov pred nami v hmle a tme,schovana za vyvyseninou.Matusovi sa moj napad aj pozdava ,Karci kruti nosom ale inu moznost nevidi ani on.Nevieme kadial dalej a vybrat sa len tak neverimboha by sa mohlo rovnat samovrazde,stojime na samotnom hrebeni zvazujucom sa prudko do dolin...
Karci preto neochotne vybera mobil ja sa na mape snazim najst cislo...Je nam po minute hrozna zima.Mapa nejde otvorit,fuka vietor,hrozi ze ju odveje alebo roztrhne....
Karci nadava aka mu je zima,mne sa zda ze mne az taka nie je....z omylu ma vyvadza Matus, ktory ma upozornuje ze nevie precitat cislo lebo privelmi trasiem mapou....
Musi byt pekne pod nulou.Karci zapina mobil,ten sa sam vypina.Pohlad do snehu a na nas. Jedine slovo : baterka....
Ide ma porazit.....skladam mapu.Matus sa prekvapivo energicky ujima velenia.
-„Tak je to jasne,mozme zacat stavat stan.Fasci vyber ho.“
Netusim kde sa vzalo nahle vo mne tolko energie, ked vlastne uz asi hodinu cakam len ne tieto slova, ale nechcem sa este vzdat.Ved to uz nemoze byt daleko.Navrhujem ze sa skusim pozriet este par metrov dalej s baterkou ,mam pocit ze mi je jasne kade znacka vedie.
Necakam na odpoved zhadzujem vaka a miznem v tme....
Preslapavam energicky sneh asi 25 metrov ale nic nevidim.Je mi brutalna zima na chrbat, vlastne na cele telo....Napada ma ze mozno par metrov pred nami je nejaky clovek, nahoda je blbec.Mozno sa niekto siel prejst z chaty...Skusim kricat z plneho hrdla,no odpovedou mi je len hucanie vetra...Sme tu siroko daleko sami.
V sirokom obluku sa vraciam spat k nim,razcestnika nikde.Celou cestou myslim na to aka asi moze byt noc na hrebeni Nizkych Tatier vo februari....snazim sa vratit rychlo,chlapcom musi byt uz poriadna kosa.
Chvalabohu nestali len tak necinne.Prave dokoncuju uslapavanie snehu v dost velkom kruhu,no som ozaj zvedavy ako postavime ten stan...Nejake skusenosti uz mame zo Silvestra , ale predsa len...teren nie je najlepsi...Vyberam stan, rozbalujem ho....Karci uz predsa len vie ako na vec,Matus len pasivne plni pokyny...miesta je malo,navyse mam pocit akoby tento stan bol navrhnuty na trening odolnosti pri krehnuti prstov.Vela ukonov priserne boli,najma Karci sa ocividne prekonava,odchadzaju mu prsty.V kratkych intervaloch si na ne dycha....Mne nie je az taka zima,Matus nevravi nic.Stan je pomaly hotovy,len miesta je dost malo musime uslapat trocha viac.Pokusam sa napnut aspon snurky,kedze na koliky niet ani pomyslenia ale nejde to velmi ,snurky nechcu v sypkom snehu drzat.Steny aspon poriadne zahadzujeme do vysky asi pol metra snehom.Malo by to dost pomoct.Osobitnu pozornost venujem po skusenostiach zo Silvestra privazovaniu tropika,predpokladam, ze asi bude dost fukat.
V rekordne rychlom case sa vybalujeme a smerujeme do spacakov,tentokrat sa mi uslo miesto na kraji,Matus je v strede a Karci na druhej strane.Lezim na poriadnych trsoch travy v jedinej moznej polohe,ale nalada je o poznanie lepsia ako vonku .Predsa len teplo spacakov tazko prekonat.
Vytahujeme mapu,skumame kde asi mozme byt.Je to neuveritelne .Za 6 hodin sme nepresli trasu, ktora ma trvat cca 3.Toto by som fakt necakal ani v najhorsich snoch.
Premaham lenivost a unavu a pustam sa do vecere ,rizoto rychlo mizne v mojich utrobach.
Chlapci sa tiez nechaju ponuknut hotovym jedlom, nik teraz nema chut mazat nieco na chlieb.Cokolvek ine ako klast lyzicu do ust je prilis zdlhave....Davame si este bozsku horku cokoladu a hajiky- mozme spinkat.Samozrejme este dost dlho rozpravame s Matusom, hodnotime situaciu a predhaname sa vo vymyslani dramatickych scenarov. Karci v podstate len odpoveda na otazky, po chvili uz ani to nie..Vychadza nam to tak ze sme na tom ovela lepsie ako na Silvestra,zima nam nie je, vsetky veci mame dnu,na chatu mame maximalne ¾ hodinky, sme syty a mame co pit.Rano skoro vstaneme a vypadneme.
Znepokojuje ma len vietor ktory sa zdviha a nabera uz na poriadnej intenzite.Stanom to miestami knise zo strany na stranu a najma chvile ked mi pritlaci stenu o spacak su dost neprijemne.Spacak mam z tej strany poriadne mokry,ide odtial poriadny chlad.Tlacim sa preto celu noc co najviac k Matusovi,chvilami ocividne spolupracujeme a menime polohy naraz, tak aby sme boli co najviac pri sebe.Len aby stan vydrzal to besnenie.
Samozrejme ako to v takychto chvilkach byva, nemozem zaspat a a zufalo sa snazim nemysliet na vselico mozne .Som neuveritelne prebraty,mozem len cakat kedy ma to prejde a nebudem musiet pocuvat spokojne odfukovanie tych dvoch.
Nakoniec sa mi podari zaspat,ale je to o nicom,budim sa kazdu chvilu.Bud na prudke poryvy vetra lomcujuce stanom,bud na triasku od zimy alebo na necakany uder zasadeny Matusovou nohou ci laktom.Rano mam pocit ze som spal asi 15 minut.
Fuka neuveritelny vietor .Strop stanu sa ohyba v nepravidelnych intervalochaz takmer po moj nos.Myslim ze to ten stan nemoze vydrzat,cakam kedy sa ozve zvuk trhajucej sa latky a ja uvidim nebo.....Paneboze vydrz !!!Uporne myslim na to, aby vietor prestal,hadam sa mi to splni...
Chlapci tiez pomaly neochotne vykukuju zo spacakov,von sa im ani zamak nechce....Niet divu.Para sa pri vydychu zraza a na nos je mi neuveritelna zima.Zvazujeme alternativy dalsieho postupu,nakoniec sa rozhodneme pockat v spacakoch este pol hodiny,hadam sa vietor s pribudajucimi lucmi utisi.
Po patnastich minutach toho nekonecneho odratuvania sekund toho ale mam plne zuby a vyliezam zo spacaku.Rovnako dobre sa to moze este aj zhorsit, aj ked nic horsie mozno ani neexistuje. Vietor besnie.Vobec si nedokazem prestavit ako pobalime stan a pojdeme.
Nejako vyliezaju aj oni dvaja,miesta je zrazu zufalo malo,neustale do seba vrazame.Takto sa urcite nedokazeme pobalit.Niekto sa musi obetovat.Beriem si vsetky veci co mam na seba a spod spacaku vytahujem vetrovku na ktorej som spal. Je priserne sudena,hladam estev tom nesmiernom chaose topanky.Dufam,ze pojdu obut.Zistujem ze som v noci nejak polamal okuliare,otec ma asi zabije.V prvom rade vsak musim prezit toto.
Otvaram stan.Snazim sa co najrychlejsie vyliezt von ale velmi to nejde.
Vonku je peklo.Vietor fuci presne smerom na vchod do stanu a kym ho stihnem zavriet vnutri je asi kilo snehu.
Paneboze toto je neuveritelne,to asi nemozem prezit.
Vietor fuka neuveritelnou rychlostou, sfukava mi z hlavy ciapku,zhynam sa po nu, no v tej chvili je uz odo mna asi 50metrov.Vyhrnam si kapucnu kolko to len ide a snazim sa rozhliadnut.
Vsade naokolo je vsetko biele ,inu farbu s vynimkou nasho stanu a seba nevidim.Vidim toho vlastne zufalo malo,vsetko prekryvaju chuchvalce hustej hmly prevalujuce sa obrovskou rychlostou v naporoch vetra.Pomedzi nu sa deru prve luce ranneho slnka.
Je mi hrozna zima na tvar,ruky a prsty na nohach.
Snazim sa zaviazat si snurky,ide to velmi biedne,su uplne tuhe.ako tak ich ohybam,zatiahnut ich vsak nemam sil...Stucne zostali vo vnutri,sneh sa mi nahrna dovnutra a hrozivo chladi.
Snazim sa rozhliadnut po razcestniku,no nevidim blizsie ako na 10 metrov.Ba,na chvilu sa z hmly vynoril jeden a za nim dalsi.Aspon viem smer.Presne proti vetru.
Ledva sa drzim na nohach,nedokazem upriamit mysel na nic ine ako na to, aka mi je zima.Pocujem svoj hlas: „rychlo preboha rychlo je mi zima,je mi strasna zima....“
Z vnutra vsak neprichadza ziadna odozva, pravdepodobne ma ani nepocuju, hoci stojim pol metra od stanu a kricim od bolesti.Mam poriadny strach,tu konci sranda.
Vietor viri sneh ,takze vsade okolo mna je vlastne jedna biela masa.Ladove krystaliky bolestivo bicuju tvar, neda sa to vydrzat.Zdviham si golier vetrovky az k celu, tvar mam celu pod vetrovkou.Nie je to vsak o nic lepsie,tvar ma sialene pali.
Kedy uz vylezu?Co tam preboha tak dlho robia?
Po licach mi stekaju slzy.Dufam ze od vetra.
-„Uz to dlho nevydrzim“-kricim z plnych pluc.Nevidim nic, len vnutro bundy,citim ako mi tuhnu palce na nohach,hoci nimi upanlivo hybem.V zmrznutych topankach je to vsak snaha skor symbolicka.Treba mi hrozne stat asi od kedy sme sli spat,ale je to teraz naivna predstava.
Som uz vonku aspon 15 minut,uz to dlhsie nevydrzim,ide spat.Pokusam sa dat si vetrovku dole z hlavy,kovovy zips mi ale primrzol k celu.Kladie mensi odpor, ale nakoniec vitazim a uplne bielymi rukavicami sa snazim otvorit stan.Niekto z vnutra mi pomaha,dari sa mi hodit sa dnu a opat stan zazipsovat.
Vnutri je krasne.Skoro vobec tu nefuka,mam pocit ze je tu uzasne teplo.Sadam si cez stan na sneh, ktory sme nahadzali zvonku okolo a zufalo si dycham na skrehnute prsty.
Pohlad na chlapcov.Karci sedi oproti zaprety chrbtom o stenu stanu, oboma rukami ho pridrziava pred napormi vetra.Tvar mu skrivuje bolest.Asi nohy.Je este vyzuty.Matus sedi uprostred obuty,hladi na mna zvlastnymi ocami.
„Chlapci,vonku je to sialene,neviem ci sa odtialto dostaneme,strasne fuka.Nedokazal som sa pozriet smerom ktorym mame ist.Co ste tu doboha robili tak dlho?“
Ocividne ich nemusim presviedcat o neludskych podmienkach tam vonku,pohlad na moju tvar vravi jasnou recou.Mam ju temer celu pokrytu ladom.Na oboci mam cencule,ktore sa teraz topia,studena voda mi steka dole krkom.
Toto by bola fotka,tusim padne aj slovo fotak,ale neprichadza to v uvahu.Karci ma teraz zavaznejsie problemy, nevie sa obut .Topanky su na kost.Ani po viacnasobnych pokusoch sprevadzanych bolestivym vyrazom v jeho tvari noha nejde dnu.V prestavkach medzi pokusmi si trie palce rukami,asi je to dost blbe.Matus zatial drzi stan,obuva si stucne.
Mne je zufalo zle z myslienky ze mozno 3 kilometre odtialto je civilizacia,zatial co ja tu idem zamrznut..Myslienky su pekne cierne,myslim na najhorsie.Ak sa vietor neutisi neviem, neviem... Ak by som si vsak mal vybrat dvoch ludi s ktorymi by som veril ze to mozem prekonat tak beriem Matusa a Karciho, povzbudzuje ma ich pritomnost.
Musim vydrzat.
Matus je neuveritelne pokojny, absolutne prevzal velenie. Strieda sa opat s Karcim,berieme jeho topanky a dupama po nich.Po asi 10 minutach usilovneho lamania sa Karcimu so stonanim podari dat nohy dnu.Musel vsak dat dole jednu vrstvu ponoziek.
Teraz uz niet na vyber.Musime vyrazit,akokolvek nemozne sa mi to zda.Na utisenie vetra sa neda spoliehat,moze to trvat aj cely den.
Nahadzujem vsetky svoje veci chaoticky do vaku,len tak, co mi prve pride pod ruku.Dari sa to aj chlapcom,v stane okrem vakou a karimatiek nie je nic.Lezieme von.
Strasna rana.
Mraz si okamzite nachadza dalsie susta,zalieza vsade.Nevahame a balime stan.My dvaja s Karcim ho drzime aby ho neodfuklo,Matus ho zhuzvava do jednej studenej, amorfnej kopy a pcha si ho do vaku.Super.Karci staca karimatky a dava si ich priecne na vrch vaku.
Niekolko kolikov zostava pochovanych snehom, ale to ma teraz netrapi ani minimalne.
Vyrazame.
Ukazujem Karcimu, kde som asi videl kolik, robi vahavo prvy krok do vysokeho snehu.Vietor sa miestami da zniest, ako-tak postupujeme.Ide to vsak ovela horsie ako vcera, snehu je hrozne vela.Karci castoztazka oddychuje.Vietor strasne vycerpava.Deriem sa dopredu,chvilu preslapavam ja, potom posielam vpred Matusa.Striedame sa asi po 5 minutach,viac sa neda.
Ideme asi pol hodiny ked zbadame vytuzeny ciel.Chata je pred nami asi kilometer.Sme zachraneni, vymiename si stastne usmevy.
Dost sa vyjasnuje,hmla ustupila,svieti ostre slnko,vietor vsak neustava a stale v novych naporoch nam podraza nohy.Hrozne ma boli lava ruka, bez ohladu na to ze sa s nou snazim hybat a schovat ju do vrecka....
Uz to nevydrzim a rozbieham sa ako mi to len dovoluje sneh dlhym zlabom smerom k chate,nevsimajuc si stupnujucu bolest v nohach.Na rovinke vsak stracam paru,krv mi busi do hlavy, v hrudi citim bolest, radsej spomalujem.Dobiehaju ma a opat ideme v husacom pochode.
Odratuvam posledne minuty,do piatich som urcite v teple a cele toto peklo bude bezpecne za hrubymi murmi chaty.Bolest v prstoch noh sa vsak stupnuje,citim ako kazdym metrom odchadzaju,mozem len dufat ze tych par metrov este vydrzia.
Poslednych sto metrov ,uz len 50 ,20 posledne kroky,posledny velky zavej.Zapadam don a hoci stena chaty je na dotyk, nedokazem sa vyhrabat akokolvek sa mocujem.Musim pockat na tych dvoch aby ma vytiahli.Absolutna ubohost.
Spolu prichadzame k dveram.Neviem kolki predomnou ich uz otvarali s takym pocitom,v tejto chvili je to pre mna brana do raja.
Vchadzam do doverne znamych priestorov,v predsieni zhadzujem vak a vchadzam do jedalne.
Je prazdna len v rohu sedi chatar a personal.Vrhaju na mna sucitne pohlady,jeden z nich vstava, naklana sa uplne k miestu kde tusi ucho a ponuka mi caj.
Zhadzujem zo seba vrstvy oblecenia,zamrmlem mu odpoved a smerujem k najuzasnejsej veci aku som kedy videl.KRB.Som zachraneny.
Sadam si na stolicku, pokusam sa vyzut .Nejde to, snurky su primrznute k topanke, musim poriadne tahat.Predsa sa mi len podari vyslobodit nohy z topanok,okamzite strhavam mokre a studene ponozky.Nohy kladiem ma rimsu krbu, triem si ich rukami.Velky palec mam na oboch nohach uplne necitlivy,vobec nereaguje na dotyk ani na pokyny.Doboha to hadam nie!!! Nechcem prist o palce.
Dotykam sa prstami krbu je uplne horuci,nedokazem tam udrzat ruku.Nohy tam mam polozene uz asi 2 minuty, ale zivot sa do nich vracia len velmi velmi pomaly.
Otacam sa .Pri stole sedi Matus s Karcim,obaja sa vyzuvaju a zistuju rozsah skod.Matus ma na pravom lici velky fialovy flak,od lica az po usta.Paneboze to hadam nie,to nemoze byt omrzlina,to mu len tak vysibal vietor.Karci hladi s neistym vyrazom niekam pod stol kde tusim jeho nohy, netvari sa nadsene.
Horuci caj a polievka davaju zabudnut na chvilu na starosti tohto charakteru,k slovu sa dostava zaludok.Polievka ma ozivuje z vnutra.Je to neuveritelne.Po par minutach si konverzujeme ako keby sme sa stretli niekde v meste na pive,prezite utrapy mi pripomina len mravencenie v lavej ruke.Prsty na nohach vyzeraju byt uz pomaly v poriadku,chytaju spravnu farbu.
Karciho malicky vsak vyzeraju rovnako bezutesne ako ked sme dosli,potrebuju asi viac casu.Karci vsak vyzera dost ,no povedal by som,neisto.Grabi sa smeje z krasneho make-upu na lici,no nevyznieva to velmi uprimne,vsetko mu asi tiez nie je jedno.
Ubytovavame sa a vybalujeme nieco zo zasob.Vydatne sa posilnujeme.Bol som vonku na wecku a je tam nadherne.Slniecko svieti,modra obloha a po vetriku ani stopy.Ani nie pol hodiny po tom co sme a dostali na chatu. Pytam sa chatara kolko bolo v noci asi tak stupnov, odpoveda ze mohlo byt tak okolo15.Samozrejme minus.
Vybalujem vseky mokre veci a stan roztahujem na susenie dole v predsieni.Je komplet mokry,vnutri su cele hrudy snehu...
Natahujem sa na postel a vychutnavam neskutocnu pohodu.Je mi neskutocne dobre,dokazali sme to.
Vonku je strasne pekne a po kratkom spanku ma to taha na Dumbier.Karci sa boji o prsty,prekonava sa a zostava.Matus vyraza so mnou.
Neuveritelne zmena ,absolutna krasa,kopa ludi,ocividne sviatocnych turistov. Ako prechadzka
niekde v zasnezenom parku.Fotime par katalogovych zaberov a v rychlom tempe sliapeme nahor,minajuc deiatky ludi.Sem-tam nas predbiehaju velkolepo vyzerajuci skialpinisti.
Hore vrcholova fotka. (foto) Pocasie sa vsak rychlo horsi,je nam opat zima.Velkymi krokmi sme za 25 minut opat v teple chaty,nas prichod budi Karciho.Ocividne nam zavidi.
Vecer stravime v jedalni hrajuc chuja a tlachajuc s ostatnymi partiami z Kosic a Banskej. Kosicania dokonca poznaju Ivana.Vladne tam velmi dobra nalada, spievame s gitarou.
Veceru nam sprijemnuje svojou pritomnostou kocurik, ktoremu sa ocivdne poznava najma Grabiho jedalny listok.Nevybral si vsak spravnu osobu ,Matus nemilosrdne pakuje vsetko do posledneho susta.Hadzeme do seba este najdenu borovicku a ja vyhlasujem sutaz o najvyssie vezu z predmetov na stole.Kedze je to moj vymysel a jediny poznam pravidla vyhravam. Odchadzame do lozi.
Rano nas zobudza krasny den za oknom.Pomaly sa balime,natahujeme kazdu minutu ,vobec sa nam nechce prec.Vsetci traja mame priblizne rovnaky rozsah skod ako vcera,nic sa nezmenilo, len Karci tiez pocituje prsty na rukach ako mierne neiste.
Po ranajkach vyrovnavame ucet a vyrazame.
Vonku je nieco neskutocne.Obloha pocitacovo modra.Priroda absolut.
Karci pod pod, fot, kolko mozes.Aj tak nam to nik neuveri.....Kurnik preco takto nebolo vcera? Odpoved je mi jasna,len sa tvarim ze ma to stve.Co ma vsak stve naozaj je ze musime domov,ze sme v podstate toho vela nevideli....
Ozaj musime?Preco nejdeme na Chopok a odtial dole smerom na Dobsinsku dolinu?
Ale nie uz je neskoro,neskoro sme sa rozmysleli.Keby sme rano normalne vyrazili stihame to v pohode....Sme my ale tupci,nalada nam poklesla.....
Tak to zase nie, aby som siel z takeho vyletu smutny?Spravia to hratky v snehu!!!!Sam sa prvy vrham vpred do zalah snehu,ktory teraz vyznieva uplne inak ako este vcera.....
Karcimu sa velmi nechce ,Matusa vsak prehovarat nemusim a pozujeme spolu Karcimu. (foto)
Genialny napad vytvorit do svahu smykacku je len slahackou na torte...Matus sa ukaze ako technicky talent,nenecha sa odradit prvymi konstrukcnymi neuspechmi a s odhodlanim na tvari sa znova a znova pusta asi 10 metrovym zlabom...
Neodolam a pridavam sa ,drahu predlzujeme na dvojnasobnu dlzku.Je to fakt parada,pekna rychlost.Karci stoji dole a hladi na nas pohladom odrasteneho.My si vsak nedame pokazit naladu, Matus testuje nove techniky jazdy po bruchu a poskytuje Karcimu moznost zachytit jeho tvar brzdiacu na konci drahy v zaveji snehu. (foto) Matus si ocividne povedal ze omrzlina na jednom lici je malo.
Vysantili sme sa asi hodinku a podho dole na Trangosku.Cestou pozorujeme skialpinistov ako si to sinu v prasane z Dumbiera.Uchvatne pohlady.Raz si to musim vyskusat....
Na Kosodrevine este zistujeme moznost vyvezenia sa hore na Chopok –predsa nam to len neda- ale sedacka ide len do polovice,neda sa nic robit ide sa damoj....
Pred prichodom busu nam Karci dava rychlokurz golfu,skusili sme jamky c.4 a c.7.
Pozn.autora: na 7. pouzite na greene devinu ja som dal stvorku a neskoncilo to dobre....
Autobus prichadza skoro znenazdajky a odvaza nas z raja do viru mestskeho kolobehu.Teda mna este najprv do Podbrezovej, kde nieto ani kusok kolobehu, - a uz vobec nie mestskeho –mam pocit ze aj stanky PNS su tu otvorene len kazdy druhy den.
V tomto nezabudnutelnom mestecku (!!!!) somstravil v to krasne nedelne popoludnie nezabudnutelnych 6 hodin listovanim v modnych casopisoch, ktore mi ochotne poskytla pani krcmarka.Zaujemcom o modne trendy leto-jesen 1994 mozem podat informacie z prvej ruky.Pravda sla tam aj telka, dokonca Miazgovci.Dost mi ale vadilo ze trocha zrnil-Miazgovci boli 4 vacsie zrna ako tie ostatne.
Rychlik Horehronec ma vyslobodil o 18:12 z tejto oazy kludu a vyvrhol ma az v divokej Bratislave.
Neda mi na zaver nepodakovat dvom super chlapcom, vdaka ktorym som to mohol nielen zazit, ale hadam aj prezit. Dik chlapci, dufam ze to nebolo naposledy.....
Bolo mi z vami super.
Mato Vavrincik
Copyright by breveg 2001
Completed on 2001-04-05