Prológ

Na výlet do Nízkych Tatier sa teším ako malé decko. Veď ho plánujeme už niekoľko mesiacov. Navyše, neviem sa preniesť cez neúčasť na tábore do Nízky Tatier. Konkrétnejšiu podobu síce výlet dostal v období Vianoc. No jeho termín sa blíži, a ako nečlen prípravného výboru som už netrpezlivý, chcem vedieť detaily, presný termín. Posielam urgenciu mailom, a odpoveď mám obratom.

Od teraz s veľkým napätím sledujem zhoršujúce sa počasie, nakoľko tohtoročná zima bola nesmierne teplá, skoro bez snehu. Bohužiaľ, niekoľko dni pred naším odchodom začína na horách vytrvalo a husto snežiť a v utorok (alebo v štvrtok) dokonca napadlo 40 cm nového snehu. Rodičia ma od akéhokoľvek výletu odrádzajú pretože predpoveď počasia na víkend je hrozivá, vo Veľkej Fatre sa stratili dvaja turisti, Horská služba upozorňuje na lavínové nebezpečenstvo a odporúča výlety do hôr odložiť pre nepriazeň počasia. Spolieham sa na svoje poznatky z hodín Ekológie, a to, že predpoveď počasia je 100% presná len na 1 hodinu dopredu, nie to ešte na 4 dni. Na i napriek tomuto sebapresvedčovaniu prijímam s istými (značnými) pochybnosťami Karčiho presný popis cesty, ba priam prorocky (načo byť falošne skromný) hovorím, že takýto plán cesty je nesplniteľný. Začneme v Čertovici, pokračujeme na hrebeň a po ňom k chate M. R. Štefánika. Odtiaľ ďalší deň cez Chopok na ďalšiu chatu a končíme na Donovaloch.

Deň 1

Pôvodne máme vyraziť vlakom o 6:15 z Košíc, ale pretože by sme mali problémy s dopravou z Liptovského Mikuláša, ideme vlakom ktorý ide o viac ako hodinu neskôr. Vystupujeme v Poprade, po ceste sa snažím zistiť, čo robili ostatní počas zimy. V Poprade ešte robím drobné nákupy. Poznám to tu, veď som tu bol 5 mesiacov na vojne a nedajbože tu prídem na ďalšie štyri. Z Popradu pokračujeme autobusom do sedla Čertovica. Tam nás víta krásne slnečné počasie a meter snehu. Vo veľmi voľnom tempe sa prezliekame a pripravujeme na pochod. Táto príprava nám zaberá asi polhodinu, snáď to je i viac. (foto)

Výstup na hrebeň začíname na lyžiarskej zjazdovke. Je to riadna drina, snehu jem miestami po kolená, kopec je strašne strmý. Veru, ak by som si niekedy chcel spomenúť ako sa lyžuje, tu by som na to veru nemal veľa času. Až o tom čo sme sa vypachtili na vrchol, vidíme aká je skutočná situácia. Snehu je do pol stehien. Keďže vlek nie je na mape vôbec zaznačený, chvíľu nevieme ako pokračovať. Našťastie vidím v mieste kde končil vlek akýsi chodníček v snehu. Len jedným si niesom istý: Spravili ho vlekári alebo turisti? Keďže ide smerom, kde tušíme značku, pustím sa po ňom spolu s Karčim. Od toho, aby nám dala poma po hlave nás zachránilo len včasné varovanie prichádzajúceho lyžiara. Prikrčili sme sa a kotva nám prechádza tesne ponad hlavy. Už chápem od čoho je táto „cesta“.

Po krátkej konzultácii s mapou (a Karčim) sa púšťame po hrebeni a zakrátko vidíme značku. Cesta ubieha primerane podmienkam, teda pomerne pomalým aj keď vyrovnaným tempom. (foto) Po hodnej chvíli, keď idem ako druhý, sa mi začína zdať, že sa rýchlosť nášho postupu spomaľuje. To je Karčiho zásluha, ide ako prvý a prešľapáva cestu, už sú na ňom viditeľné prvé známky únavy. Plný energie sa núkam, že ho na čelnom poste vystriedam. To som už Fasciho oraboval o lyžiarske palice, ale ani takáto výbava, odpočinutosť, elán, dobré zdravie, suché nohy, slnko v chrbte a čerstvý vzduch nepomáha. Svoj čin začínam ľutovať už po troch krokoch. Je to horšie ako som si to predstavoval zo zadu. Oveľa horšie. Je to nočmá mora. Po 113 krokoch zastavujem, musím si oddýchnuť. Po krátkom zastavení pokračujem, ale o chvíľu už zase stojím a Karči a lebo Fasci ma striada. No im sa to ide, rozhŕňajú sneh stehnami, ale ja som o 10-15 cm nižší a tak ho pred sebou tlačím g..... . Stále mi ale neide do hlavy, načo sa nás pýtal nejaký miestny pri vleku, či máme baterku. Pred nami je asi 4 hodiny cesty, ak pôjdeme aspoň takým tempom ako značka. Tempo je určite pomalšie ako obvykle, ale vyrovnané a už sa teším na pohodlie chaty. Vzhľadom na to, že nemôžeme ísť vedľa seba, a teda nie je možné rozprávať sa, poctivo myslím na teplo, posteľ, kľud. Z týchto myšlienok ma vytrháva kosodrevina. (foto) O zimnom prechode kosodrevinou sa mi snažili čosi povedať Karči s Fascim už vo vlaku, potom v autobuse z Popradu, ale hovorili to tak rozťahane, dej sa vôbec neposúval dopredu. Po tom čo ma po x-tý krát vyťahujú zapadnutého po plecia v zmesi snehu a kosodreviny sa dopracúvam k strašnému poznaniu. V skutočnosti je to ešte dlhšie, pomalšie, nudnejšie a namáhavejšie. Ich rozprávanie naberá v mojich spomienkach na dynamickosti, dej tam frčí o stošesť. Bohužiaľ, len v spomienkach. V skutočnosti sa hýbem tak rýchlo, že cítim ako mi rastie kosodrevina pod nohami. Takto sa plahočíme niekoľko sto metrov asi hodinu. Sme vyčerpaný. Našťastie z druhej strany kopca je ľad, cesta začína ubiehať rýchlejšie. No i tak sa naše pohľady čoraz viac sústreďujú na klesajúce slnko. Chvíľami to vyzerá, že na chatu alebo do jej tesnej blízkosti stihneme, inokedy sa to zdá absolútne vylúčené. Za postupujúceho šera, smädu, únavy a zimy neochvejne postupujeme ďalej. Až po Králičie sedlo kde je tma už dokonalá. Ako naschvál začína fúkať, viditeľnosť sa limitne blíži k nule a naviac začína zdravo mrznúť. Ach, ako tým dvom závidím ich hrubé rukavice. Ideme od kolíka ku kolíku, ich existenciu skôr tušíme než vidíme. Hľadanie ďalších kolíkov je čoraz dlhšie, napokon sa dostávame na miesto z ktorého sa k nasledujúcemu kolíku už nevieme dostať. Na niekoľko minút sa rozliezame po okolí posledného kolíka, ale všetci sa vraciame s prázdnymi rukami. Zima je už neprehľadnuteľná. Stojíme asi ½ od chaty, ale už tušíme že dnes k nej bez cudzej pomoci nedôjdeme. Pokračovanie znamená príliš veľké riziko pádu. Vyzeráme svetlo chaty, ale vidno len svetlá z nejakého vzdialeného mesta o ktorom si ja chvíľu myslím že sú to turisti s baterkami. Našťastie, má Karči mobil a Fasci číslo na chatu. Hľadá ho v zápisníčku ktorý v tom šere vyzerá ako bubon v TV so žrebmi Zlatej bane. No žiadna výhra, nenašiel ho. Avšak číslo na chatu je napísané aj na mape Nízkych Tatier. Je tam aj číslo na horskú službu. Dohadujeme sa na presnom znení telefonátu, dôraz kladieme hlavne na to, aby to nevyznelo príliš vystrašene a aby sme sa nezhodili. Po tom čo sme sa dohodli, Kači oznamuje že mobil je vybitý. Myslím, že nám všetkým akosi odľahlo, bola by to hanba.

Fasci kričí, ale zjavne sme od chaty príliš ďaleko a nikto ho nemôže počuť. My s Karčim už udupávame sneh na mieste kde chceme postaviť stan. Stavba stanu nám ide aj so skrehnutými rukami rýchlo. Teraz som so svojimi tenkými rukavicami vo výhode, pretože si ich nemusím dať dole. Síce som tento stan ešte nikdy nestaval, ale podľa snažil som sa robiť aspoň nekvalifikovanú prácu podľa pokynov. Ide nám to rýchlo, len prikolikovanie stanu k zemi, pardon snehu, nefunguje. Stan je samonosný, takže ešte kvôli izolácii nahádžeme sneh na boky stanu, čím sa ho snažíme zaizolovať, ale taktiež sa nám stan scvrkol pod haldou snehu na polovičku. S vedomím, že mám najhorší spacák si rezervujem miesto v strede a rýchlo sa všetci nasúkame do stanu. Mám už toho dosť, je mi zima, a tak rýchlo vchádzam tak ako som do spacáku. Topánky som si vyzul, aj keď som uvažoval o tom, že si ich nechám na nohách. Pokúšam sa zaspať. Je tu taká tlačenica, že musím spať s hlavou na svojom ruksaku, ležať na boku a kvôli vaku byť vykrútený do hora. Toto je horšie ako spanie v diere obitej doskami v Slánskych vrchoch. Pri všetkom tomto nepohodlí ma teší jedna vec, a to že sa potím ako kôň. Celú noc sa prehadzujem. Striedavo si Fascim prekladáme nohy cez seba aby aspoň jeden z nás mal čo i len na chvíľu pocit, že je vystretý. S drobnými prestávkami na spánok som sa doprehadzoval až do rána.

Deň 2

Vonku zavíja vietor. Karčiho už nevydržateľne volá príroda a ide vonku. Hneď ako otvoril zips na stane sa dnu vovalilo množstvo snehu. Vietor duje ako besný, neviem ako sa dá v takom počasí močiť. Karči sa rýchlo vracia dnu a spolu s Fascim podopierajú steny stanu aby sa z neho nestala placka. Keďže vietor ani po hodine neutícha, rozhodli sme sa že vstaneme, zbalíme stan a dajako sa dotrepeme k chate. Fasciho napadlo, že veci necháme tu a vrátime sa po nich v lepšom počasí. Neujalo sa to. Som zvedavý, kde mám topánky. Jednu vidím, leží pod kopou snehu ktorú nafúkalo dnu keď Karči otvoril stan. Ten sa smeje, pretože on mal na svojich topánkach nohy po celú noc aby mu nezamrzli. Úsmev mu mrzne na tvári keď s pod svojich nôh vyťahuje moju druhú topánku. Jeho topánky sú vedľa, zmrznuté na kosť. Obliekať sa nemusím a tak len vysypem sneh z topánky a obujem sa. To isté robí aj Fasci, len si ešte ide po nejaké veci do vaku ktorý nechal večer pred stanom. O chvíľu je späť. Vyzerá ako Dedo Mráz. Čiapku mu vietor sfúkol len čo vystrčil hlavu von zo stanu, obočie má zvýraznené množstvom snehu na ktorom by sa dal postaviť lyžiarsky vlek. Najhoršie je ale na tom Karči, ktorý sa nemôže dostať do vlastných topánok. Kým mu mi po nich dupáme, on si postupne dáva dole jednotlivé vrstvy ponožiek. Ani nie za dvadsať minút je aj on obutý. Vychádzame s Fascim von, nech sa môže rýchlo pobaliť. Keď ani po desiatich minútach nevychádza zo stanu, pýta sa ho Fasci čo tam toľko robí. Odpoveď „Sedím aby neodfúklo stan“ by pohla aj horou. Nakoniec sa pobalil aj on. Čakalo nás už len to najhoršie – zbaliť stan. S kolíkmi si starosti nerobíme a stan je nastrkaný v mojom vaku v okamihu. Jediná nepríjemnosť je že mi pri tom namokli od snehu rukavice.

Ideme smerom kde tušíme ďalší kolík. Vietor našťastie občas fúka z boku, takže je možné trochu pozerať smerom dopredu, aj keď ja to neskúšam. Po chvíli cítim že mi nejako drevenie líce. Dávam si dole rukavicu z jednej ruky, vyťahujem balzam na pery a natieram si ním líce. Zabolelo to ako keby som si po ňom prešiel hrebeňom. K balzamu, ktorý bol tvrdý ako diamant, primrzlo množstvo ľadu ktorý bol predtým na mojom líci. Bolí to, ale tlačím aby som na líce dostal aspoň kúsok balzamu. Po chvíli márnej snahy to vzdávam. Odkladám ho naspäť do vrecka, zapínam zips. Na ruku je mi už poriadna zima. Keď zistím, že rukavica ktorú držím v druhej ruke mi medzitým zmrzla na kosť v tvare v akom sa do nej moja ruka nezmestí. Oblieva ma horúčava. Snažím sa natlačiť ruku dnu, ale som bez šance, je ako z plechu. Po asi troch minútach si prestávam cítiť palec a posledné články prstov. Začínam sa báť že mi omrznú prsty. Našťastie dostávam spásonosný nápad. Ruku vtiahnem do rukáva vetrovky a v zovretej pästi stláčam rukavicu ako nejakú pomôcku na posiľovanie. Zaberá to, rukavica rukavica rozmrzla a zmäkla, a taktiež si začínam cítiť prsty. Po tom čo som sa dal ako-tak do poriadku začal som si všímať cestu. Zdá sa mi že vietor občas fúka trochu slabšie. Ideme skoro po rovine. Keď sa pred nami v sedle objavuje chata, Fasci vyráža ako blesk. To že je vyčerpaný je vidno už po dvesto metroch. Aj tak sa naše tempo aspoň zdvojnásobilo, pretože ideme k chate dole kopcom. V momente keď sme už pri chate, skoro v dverách, Fasci zapadol do snehu a nedokáže sa z neho dostať von. Pomáhame mu a vchádzame dnu. Ihneď vbehol do čajovne, my sa dôstojne vyzliekame na chodbe. Hlavne sa zbavujeme snehu a ľadu ktorý sa dostal všade. Keď vchádzame dnu, chatár už vie že sme spali von. Škoda že som nevidel, ako sa zatváril keď mu to Fasci hovoril. Čaj nás výborne zahrial, obul som si papuče a topánky položil ku krbu. Mne topánky nepremokli, ale im dvom áno. Fascimu požičiavam ponožky. Karči si začína masírovať malíčky na nohách, všetci sa kocháme ich fialovo-modrej farbe. Začíname si kontrolovať jednotlivé časti tela. Ja mám dobre vyfúkané líce, oni skrehnuté prsty. Až teraz si prezeráme ostatných osadníkov. Všetkých vo chvíli zatieni dievča sťa lusk, maďarský. To nás trochu schladilo, ale aj tak sa s obdivom pozeráme po zimnej výstroji prítomných, cítime sa ako amatéri. Pozerám von oknom, vietor sa úplne utíšil a je krásne slnečné počasie. Rozhodli sme sa, že sa ubytujeme na chate. Máme šesť-posteľovú izbu len pre seba. Chvíľu ležíme, ale dlho nás to nebaví a tak sme sa rozhodli ísť na Ďumbier. Karči neide, jeho malíčky sú stále fialové. Tak si od neho požičiavam rukavice a vyrážame.

Cesta ubieha príjemne, aj keď sa počas celého nášho výstupu viditeľnosť neustále zhoršuje. Kým sme vyšli na vrchol, nie je vidno takmer nič. Robíme si vrcholovú fotku pri dvojkríži (foto), zbiehame dole a pri tom závidíme lyžiarom. Po ceste stretávame skupinu maďarských skialpinistov ku ktorým patrí aj spomínané dievča. Pýtame sa ich kam idú. Títo profíci sa rozhodli ísť takmer podvečer , teda o tretej, na Kamennú chatu pod Chopkom. Varujeme ich že to pravdepodobne nestihnú. Súhlasia s nami a plánujú spať vonku. Rozmýšľam, že sa ich spýtam či to bude prvá noc vonku, ale zdá sa mi to akosi nezdvorilé, ako keby som ich podceňoval. S prianím šťastia pokračujeme späť na chatu.

Budím Karčiho. Na izbu k nám pribudol jeden mlčanlivý skialpinista. Navečerali sme sa a ideme dole do čajovne. Pri čaji hráme karty. Zisťujeme, že veľká skupina pri vedľajšom stole sú Ivanovi známi. Keďže sme traja, súhlasíme s ponukou dievčaťa od stola za nami že sa k nám pripojí. Ako vysvitlo, nebude to také jednoduché, pretože ona túto hru pozná s trocha inými pravidlami. Vzhľadom na to, že už predtým vypila toľko fernetu, že by to nás troch už dávno položilo, dožaduje sa hry podľa svojich pravidiel pomerne vehementne. Hrá výborne, mne sa taktiež darí. Taktiež sa snažíme o spev spolu so skupinou Ivanových známych kde sú najmenej tri gitary. Hrajú na nich smelo, žiadne vybrnkávanie alebo spev pod nos. Nakoniec sa odoberáme spať.

Deň 3

Ráno zisťujeme od spolubývajúceho ako dlho trvá cesta dole na Trangošku. Fasci chce pokračovať cez Ďumbier na Chopok, z neho ďalej na sever. My chceme ísť rovno dole na Srdiečko. Keď Fasciho zlákame vidinou rýchlika Košice - Bratislava spodným ťahom (Horehronec), súhlasí. Ešte si pred raňajkami odbieha na záchod, ale v zapätí sa vracia celý udychčaný s časopisom v ruke a výkrikom: „Maďari sú tu!“ To urýchľuje naše prípravy na raňajky. Moje líce cez noc úplne sčernelo, čo vyvolávame vtipné poznámky tých dvoch (najmä keď sa obzerám v zrkadle). Naraňajkujeme sa a balíme. Pri platení za ubytovanie sme zistili, že Maďari sa obrátili keď pochopili, že na chatu nedôjdu. Hneď sa cítime väčší frajeri, aj keď sme mi s tým spaním von príliš na výber nemali. Ale na druhej strane, nerobilo nám to problém.

Začíname zostupovať dole. (foto) Je nádherne teplo a slnečne, ale sneh sa ešte netopí. S istou dávkou závisti a ľútosti pozeráme na ľudí ktorí idú smerom hore na chatu. Taktiež sledujeme snowboardistov na svahu Ďumbiera. Na jednom strmom mieste sa na Fasciho výzvu začínam vyrábať šmýkačku v snehu. Ale je ho toľko, že ani pri skoro kolmom klesaní sa nemôžem pohnúť z miesta. Nevzdávam sa. Po niekoľkých pokusoch to už ide celkom dobre a rozhodol som sa dráhu predĺžiť na dvojnásobok. K tomu som zlákal aj Fasciho, len Karči sa tvári ako keby to bolo pod jeho úroveň. Pri jednom prejazde po bruchu mi Karči robí fotku, dúfam že záber bude dobrý. (foto) Od predĺženej trate odchádzam s pocitom, že možno iný okoloidúci budú moje dielo predlžovať a ďalej zveľaďovať. Proste pocit z dobre vykonanej práce. Pokračujeme dole. Po ceste sme dohodli, že sa sem na Veľkú noc vrátime. Na zastávke autobusu máme ešte veľa času a tak sa mu vyberáme naproti. Takto sme sa dostali na Srdiečko, kde autobus začína. To nás už počasie zlákalo a chceme sa vyviezť lanovkou na Chopok. Bohužiaľ, horná časť lanovky neide, takže autobus domov zostáva ako jediná alternatíva. Dlhú chvíľu si krátime skokom zo svahu do snehu a golfom zo snehovými guľami a lyžiarskymi palicami. Naše veselie stlmil príchod autobusu. Fasci vystupuje v zapätí v Tale (kvôli tomu menu som sa tu vždy chcel aspoň pozrieť), pretože mu pri ceste do Bratislavy viac vyhovuje iný bus. My s Karčim sme sa skoro ideálnymi spojmi dostali až do Margecian. Ja som mám odtiaľ prípoj vzápätí, on čaká ešte hodinu. Po ceste sme sa dohodli, že je potrebné rozšíriť členskú základňu, hlavne o dievčatá. S tým Karči súhlasil, čím ma dosť prekvapil.

Epilóg (skoro nekrológ)

Doma som povedal, že to na líci je odrenina od šmýkania po ľade. Keď Karčiho mama videla na jeho nohách nad úrovňou topánky (nemal štucne) to čo som mal ja na líci, k malíčkom sa reč ani nedostala. Mne sa čierny fľak na tvári zlúpal asi za štyri dni. (foto) Im ešte po dvoch týždňoch brnelo v končekoch prstov a Karčiho stále boleli malíčky. Zdal sa mi akosi veselý, a tak som im vysvetlil ako je to s omrzlinami. Potom trochu posmutnel. Takže napriek tomu že moje líce bolo najviditeľnejšie, celkovo som dopadol najlepšie. Vtipne to okomentoval kamarátov známy slovami: „Ta ale musela mať studené stehná!“