prihlásenie
meno
heslo
kalendár
« Marec 2024 » 
PoUtStŠtPiSoNe
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031
užitočné odkazy
Košice
Pondelokpolojasno16/9°C
Utorokpolojasno19/7°C
Stredajasno21/9°C
Štvrtokbúrky17/8°C
Piatokpolojasno18/8°C
slnko 5:50 / 19:19
zápis
Veľká noc v Nízkych Tatrách (Nízke Tatry 3 13.-15.4.2001)
zápis Grabi, pridané 25.5.2007 17:20

Prológ

Na tom, že sa vrátime na miesta kde sme si tak dobre pomrzli sme sa dohodli už keď sme pred mesiacom odtiaľ odchádzali. Po tom čo sme si tam prežili peklo, chceme tam prežiť aj raj. V mojich spomienkach sa obdobie Veľkej noci vždy snúbilo s neodvratným príchodom jari spojeným s minimom alebo žiadnym snehom.

Naše veselo podané zážitky z predchádzajúceho výletu do Nízkych Tatier spôsobili že teraz sme mali ísť ôsmy. Nakoniec sa traja z nich nemohli zúčastniť (ja viem Karči, mamka zakázali) a štvrtého som nechtiac odradil deň pred odchodom poznámkou aby si zobral aj lyžiarske palice. Tie sa ukázali počas minulej akcie ako vynikajúca pomôcka. Aby ma nič neprekvapilo, zistil som si predpoveď počasia a snehové podmienky v Nízkych Tatrách. Že je tam 1,40 metra snehu ma dosť nemilo prekvapilo, ale čo už.

Po prvý krát mali s nami ísť aj akýsi borci z Bratislavy – Paťo a Pájki. Keď som sa pri požičiavaní mapy od Karčiho (od koho iného) spýtal či to zvládnu, dostalo sa mi uistenia že chlapci sú prvá trieda a ak bude niekto niekoho zachraňovať, tak oni nás. Spolu s nimi mal prísť s Blavy aj Fasci, takže ma čakala dlhá osamotená cesta.

Deň 1

Baliť som sa začal hodinu pred odchodom vlaku. Preto som z časových dôvodov vypustil najprv raňajky a potom aj hľadanie baterky. Rýchle balenie sa zvrhlo na nastrkanie vecí do vaku, keď som zistil, že vlak ide skôr ako som si myslel. Prestávam myslieť a bežím. Cesta na stanicu mi trvá polovicu toho čo obyčajne, ale napriek tomu vo chvíli keď som od nej asi tristo metrov prichádza vlak. Pískanie bŕzd znie v mojich ušiach ako výstrel zo štartovacej pištole. Prepínam z behu na šprint, v hlave mi búši, srdce vynecháva, pľúca mám na handry. Vidím ako sprievodca máva na rušňovodiča že môžu pokračovať v ceste. Ak ma len mohol prehliadnuť. V zúfalom pokuse mávam na rušňovodiča lyžiarskymi palicami. Chvíľu je to nerozhodne. Už nie, vykláňa sa z okienka a máva na mňa. Moja snaha o šprint teda nebola zbytočná. Nasadám do vlaku s vedomím, že väčšia drina to už nemôže byť ani v Tatrách.

Niekoľkohodinovú cestu vlakom sa snažím stráviť rozhovorom s inými turistami, ale mám smolu. Všetci, ktorým sa prihovorím, sú buď veľmi mlčanlivý alebo unavený a spia. Rekord drží chalan od ktorého som sa ani po hodine úsilia nedozvedel ani jeho meno. Jedinými komunikatívnymi je skupina dvoch chlapcov s dievčaťom, ktorí chcú prejsť hrebeň Nízkych Tatier od Kráľovej hole po Donovaly. Srandisti. Keď sa kdesi z prednej časti vagóna ozve: „Ukáž mi miesto na mape kde som sa neopil a na týždeň tam ideme piť!“ smejú sa všetci. Poslednú polhodinu mi kráti sledovanie hádky medzi rómskymi manželmi, ktorá občas prerastá do bitky. Po takejto ceste, vcelku dobre naladený, vystupujem v Brezne.

K môjmu prekvapeniu ma tam nikto nečaká. V rýchlom slede niekoľkokrát obieham stanicu a blízke pohostinstvá. Stále nič. Nakoniec ma napadá spásonosná myšlienka. Fasci nemohol prísť, ale tí dvaja blaváci sú tu. Oslovujem zaradom všetky dvojice s ruksakom na stanici a v jej okolí. Nikto nič. Ale mená Fascikel, Fasci, Martin, Vavrinčík sú natrvalo zapísané v pamäti mesta Brezna. Nič viac sa nedá robiť. Ledaže pristúpia kdesi v meste, dúfam. Ale nič. Snažím sa myslieť. Jedinou schodnou cestou sa mi zdá dôjsť na Štefáničku, odtiaľ zistiť či mi nikto nevolal domov. To by ich snáď napadlo. Ak by som sa dozvedel, že neprídu, pridám sa k nejakej skupine, ináč sa dohodneme kedy a kde sa stretneme. Moje úvahy preruší pristúpenie Fasciho skupiny v akejsi dedinke. Ako sa dozvedám, vystúpili omylom v Podbrezovej.

Vystupujeme na Trangoške. Prezliekanie sa mení vďaka Paťovi a Pájkimu na prehliadku rôznych termotexových materiálov (foto). Ani som netušil, že ich toľko existuje. Spolu s dvoma chlapcami z katalógu začíname výstup. Počasie je skoro ideálne, čerstvého snehu niet, slnko nám pekne svieti. Po ceste stretávame dve známe Paťa a Pájkiho. Na Štefáničke váhame či pokračovať. Nakoniec zostávame na chate. Kamenná chata je na už pomerne pokročilú dobu priďaleko. Po ubytovaní sa vyrážam s Fascim na krátku prechádzku po okolí. Naším cieľom je samozrejme miesto kde sme spali. Prichádzame k nemu po polhodine veľmi voľnej chôdze. V Králičom sedle sa otáčame a ideme späť. Zdá sa to neuveriteľné že táto cesta môže byť tak namáhavá. Toto nie sú moje Nízke Tatry. Kým sa vraciame, začína nenápadne snežiť. Ani sa to nezdá, ale nový sneh je jasne viditeľný. Večer trochu pokecáme a ideme spať.

Deň 2

Snežilo celú noc, je asi 30 cm nového snehu (foto). Dozvedáme sa, že hore na Ďumbieri je ľad, nejaký rozvážny turista sa preto vrátil dole. My ideme aj tak. Začína to pekne. Výstup je bez výhľadu. Paťo a Pájki idú vpredu, Karčiho sorta. Nijak raz si neviem zapamätať ktorý je ktorý aj napriek tomu, že majú nohavice odlišnej farby. Vždy si ich musím obehnúť a pozrieť sa im do tváre. Na Ďumbieri sa príliš nezdržujeme. Jedna vrcholová fotka (foto) (foto) pri ktorej sa Paťo púšťa kvôli peknému záberu podľa nás nebezpečne k okraju. Pokračujeme. Počasie už pripomína to, čo sme tu zažili minule. Vietor riadne fúka. V jeho nárazoch sa zmietam ako plachetnica v búrke. To, že môžeme pokračovať je možné len čerstvým snehom ktorý zakryl ľad (foto). Na miestach kde nie je sneh ideme len pomocou palíc. Z bezpečnostných dôvodov pri najväčších nárazoch stojíme. Šmýka sa mi ako keby som mal podrážky z masla. V poryvoch vetra sa skrčený zapieram do palíc aby som nespadol. Stále myslím na moje líce. Dopadne to ako minule? Ale ideme ďalej, aj keď tu sa na prvých miestach už striedame. Drobné vzájomné pochybnosti o kondícii sú ta-tam. Už viem, že chlapci sú na tom kondične veľmi dobre, ináč by sa tu už dávno rozplakali. Viditeľnosť sa neustále zhoršuje, vietor tiež (foto). Zdá sa to v tomto vetre nemožné, ale smrad po niekoho uprdnutí sa nás drží niekoľko minút. To je zápach ktorý za bezvetria zabíja. Našťastie aj vietor si musí občas oddýchnuť. Striedajú sa asi 10 minútové obdobia príjemného aj keď chladného počasia s obdobiami obohatenými hnusným vetrom. Je to dosť nepríjemné. Ale vždy keď už mám toho mám dosť príde pauza, prestane fúkať a život je gombička. Stále keď si pomyslím že sa vietor už nevráti a poviem to nahlas, zaduje ako keby ma udrelo s kladivo. Tí traja ma zato nenávidia. Som rád keď okolo obeda prichádzame na Kamennú chatu pod Chopkom. Je tu pomerne plno, zväčša lyžiari. Za to môže blízkosť vleku. Dávame si obed, horúci čaj a popri tom obzeráme dievčatá. Ešte si doping do každej nohy a vyrážame ďalej.

Počasie sa za tú dobu zreteľne zhoršilo. Viditeľnosť je nulová, občas mínusová (foto). Len zriedkakedy vidíme pred sebou viac ako jednu tyčku. Párkrát nás zdrží to, že nevidíme ani tu. V týchto chvíľach sa Fasci dostáva vďaka svojmu čuchu na tyčka na výslnie. Obdivujem ho nielen ja, ale aj Paťo s Pájkim. Ešte stále ich neviem zozadu rozpoznať. Je mi to ale fuk, rozprávať sa nedá, vietor fučí bez prestávky. Poctivo sa na čelných pozíciách striedame. Aby som si len nesťažoval. Vietor fúka síce stále, ale aspoň sme sa zbavili jeho nebezpečných nárazov. Všetci toho máme dosť, ale ženie nás predstava teplej chaty. Od rána sme nestretli na hrebeni nikoho, okrem Valušiaka s priateľom. Tí boli tiež takí zababušení, že sme sa chvíľu dohadovali či to bol naozaj on a kedy ich kto spoznal. Keď ku mne v nejakom sedle prichádza Pájki s otázkou čí by sa nasledujúci kopec nedal pretraverzovať, uvedomujem si, že na tom už nie je psychicky najlepšie. Bodaj by! Začínajú mu omŕzať prsty na rukách. Najlepšie je na tom určite Fasci, ten by najradšej utekal. Ja som v absolútnej pohode, no nedal by som sa prehovoriť na nijaký zbytočný prudký pohyb. Aj na Paťa je to už trochu dosť. Keď je najhoršie, spoza oblakov vybieha slnko. Bohužiaľ, jeho beh sa mení na šprint a po chvíli je zase zamurované za oblakmi. Slnko vidíme dnes prvýkrát. Trochu nás to povzbudí, smola je len v tom, že nám posvietilo akurát na kopec ktorý je taký strmý, že podvedome hľadám rebrík. Môj postup hore zastaví až kolmá stena zo snehu, možno dokonca previs. Kde je ten prekliaty rebrík? Síce s ťažkosťami, ale som hore. Pokračujeme ďalej, chata je čoraz bližšie.

S blížiacou sa chatou v sebe všetci nachádzame nové sily. Konečne narážame na značku k chate. Vidno len jeden kolík, ďalej je už len sneh, vietor a hmla. Fasci sa poberá ďalej po hrebeni, Paťo hľadá chatu pod ním. Bezúspešne. Spolu so sklamaním prichádza zima. Strašná zima. Nedá sa nič robiť, musíme požiadať o radu. Našťastie na chate kam mierime majú mobilný telefón. Odpoveď „Volané číslo práve nie je v dosahu“ nás nepoteší. V druhom kroku voláme na chatu kde sme spali túto noc. Rozložiť mapu a vytočiť číslo je možné len bez rukavíc. Je to tvrdé. Keď sa z telefónu ozýva len „Haló! Haló!! Haló!!!“ dochádza nám, že nás nepočujú. Zostáva posledná možnosť – Horská služba. Chvíľu nám trvá kým sa dohodneme kto bude vytáčať a kto si dá dole čiapku aby mohol telefonovať. Našťastie, mne sa ušlo vcelku pohodlné čítanie a kričanie telefónneho česla do ucha Paťovi. Keď sa mu ho asi na tretí pokus podarí vytočiť, predsa prsty sú už skrehnuté, Fasci preberá kormidlo – mobil.

Horská služba: Tu horská služba Nízke Tatry – Jasná.
Fasci: Dobrý deň, sme na hrebeni v sedle Ďurkovej a nevieme ako ide cesta k útulni. Mohli by ste nám poradiť?
Horská služba: Hore sneh, hmla a fúka.
Fasci: Potvrdzujem. Ako sa dostaneme na chatu?
Horská služba: Neviem, je niekde pod hrebeňom
Fasci: Ďakujem.

Ak som bol doteraz frustrovaný, teraz som spadol na dno. Čo som si o tej Horskej službe namýšľal? Neostáva nám nič iné len vytvoriť rojnicu a začať hľadať chatu. Rozoberáme dokonca možnosť postupovať dole do údolia až kým sa vietor neutíšia a postaviť tam stan. Pri hľadaní sa bojíme len dvoch vecí. Že rojnica bude príliš úzka a chatu minieme, alebo príliš široká a postrácame sa navzájom. Chvíľu lavírujeme po svahu aby sme sa dostali do miest. Kde nevylučujeme chatu. Všetci okrem mňa na chate už boli, aspoň akú-takú predstavu o jej umiestnení máme. Niežeby sme mleli z posledného, ale únava je už zreteľná. „Chataaaa!! Chataaaaa!!“ kričí Pájki a bez ohľadu na ostatných k nej vyráža pre mňa nepochopiteľnou rýchlosťou. My zvyšní disciplinovane stiahneme rojnicu a spoločne sa tam tiež poberáme.

V predsieni si ometáme nohy od snehu a vchádzame dnu. Že je to útulňa je zrejmé na prvý pohľad. Je tu útulne. Keď nás chatár vidí a dozvedá sa odkiaľ ideme a že sme stretli Valušiaka, nezmôže sa na nič iné než: „Že je Valušiak blázon (No, použil iné slovo.), to som vedel. Ale aj vy?“ Zvíta sa s Paťom a Pájkim. Poznajú sa z ich predchádzajúcej návštevy chaty. Zoznamujeme ho s naším hľadaním chaty a neschopnosťou Horkej služby pomôcť. Podľa neho je to problém konkrétnej osoby, ináč to tu Horská služba pozná. Volá tam že sme šťastne došli.

Zjavuje sa anjel a pýta sa či si dáme čaj. Samozrejme si dáme. Vyzliekam a vyzúvam sa. Anjel s menom Martina nám neustále ponúka ďalší a ďalší čaj. Osadenstvo chaty práve dokončuje vo veľkej mise zemiakový šalát. Prijímam ponuku a dostáva sa mi riadnej porcie korunovanej kusom šunky. Je to drahé, ale mám pocit že som sa dnes druhýkrát narodil. A to treba osláviť. Porcia je takí veľká, že ju ani sám nevládzem zjesť. Delím sa s ostatnými. Fasci, ktorý si získal sympatie tiež vegetariánky Martiny si ide spolu s ňou ohriať nejaké jedlo z domu do ináč neprístupnej kuchyne.

Cítime že sme dobrý, hlavne Fasci po dnešnom výkone v svojich očiach po dnešnom výkone narástol. Zabrzdí ho až skromný Pájki slovami: „Nemám rád takéto hrdinstvo po tom, čo to mohlo ľahko dopadnúť úplne ináč.“ Má pravdu. Postupne sa všetci odoberajú spať do podkrovia. Spí sa na karimatkách na dlážke. Dole zostávam len ja a pár turistov. Na moju radosť si ku mne prisadá Martina a chvíľu sa rozprávame. Postupne prichádzajú Fasci a Paťo s Pájkim, ktorých vyhnal opitý český turista tým, že sa hore vyvracal. O chvíľu už vidím jeho kamarátov ako si to šinú chatou s vedrom vody. S Martinou rozprávame (foto) až kým nás všetkých chatár neposiela spať. Tá má teda dobrodružnú povahu.

Deň 3

Ráno sa zdvihnem keď vidím, že aj Pájki je už hore. Z klincov ktoré trčia zo strechy visia cencúle. Zvláštne, nezdalo sa mi že je tu taká zima. Je pol siedmej. Keď na Fasciho otázku koľko je hodín odpovedá pol jedenástej, nechávam veciam voľný priebeh. Fasci vyskočí k oknu ako srnka. Vonku je slnečne. Dupe ako slon. To budí aj ostatných. Bojím sa, že mu niekto povie nech je ticho, veď je len pol siedmej. Schádzam dole. O chvíľu schádza aj Pájki aby sa presvedčil na mobile koľko je hodín. Nijak raz sa mu to nezdá. Keď na mobile vidí 6:30, pochopí že hodinky má prepnuté na stopky. Raňajkujeme.

Prv než môžem do seba niečo dostať, musí niečo von. Od chatára zisťujem ktorým smerom je kadibudka a vyzbrojený papierom, metlou a lopatou vyrážam. Vonku je teda zima! Po tom, čo si odhádžem cestu, zisťujem že ide o dvojkabínkový model. Má len jednu slabinu. Keď sa zavrú dvierka, dnu je dosť tma. Vyzriem do doliny, nikde nikoho. Výhľad je prekrásny a tak nechávam dvere doširoka otvorené. Rýchlo spravím čo treba, ale nedá mi nepokochať sa scenériou. To, že to bola chyba zisťujem pri utieraní zadku. Nech sa snažím ako viem, papier zostáva ako nový. Žeby som sa naučil tak čisto srať? Nie, to len zmrzlo to, čo zmrznúť nemalo. Čo už, dýchať mi naňho nikto nebude. Jedinou možnosťou je pustiť ešte niečo. Tlačím ako pako, ale márne. A predsa! Rýchlo spravím čo treba a utekám späť na chatu.

Po raňajkách a vyplatení ubytovania s stravy sa zbierame na odchod. Pravá atmosféra spolupatričnosti pokračuje, keď sa nám na našu pripomienku že tých čajov bolo podstatne viac než ich je na účte dostáva odpoveď: „Tu sa to počíta ináč.“ Ešte záverečná fotka pred chatou spolu s Martinou (foto), tá dokonca dáva Fascimu svoju e-mailovú adresu a vyrážame. Tyče je vidno až na hrebeň, je to takých tristo metrov (foto). Po ceste si ešte robíme zopár fotiek z výhľadov.

Pokračujeme po hrebeni ďalej (foto). Pri najhorších výstupoch rozoberáme s Fascim význam SNP, vinu či nevinu Dr. Tisu a podobne. V Korytnickom sedle voláme ku mne domov nech mi brat zistí autobusy z Donovál a Korytnických kúpeľov smerom na Banskú Bystricu a Ružomberok. Nie som tomu príliš naklonený, poznám dobre aké praktické skúsenosti má môj brat so zisťovaním vlakov a autobusov. Niekoľkokrát vypadne signál a tak sa nakoniec dohodneme že nám výsledok pošle SMS-kou. Ani nie za polhodinu vieme na čom sme. Do Donovál neideme, nie je odtiaľ dobré spojenie. Schádzame do kúpeľov, snehu rýchlo ubúda. Rozoberáme problém, Fasciho prostaty. Darmo, už nepomôže prevencia, na rade je terapia. Teda vážne, skôr by postačilo vyliečiť si prechladenie. Po menšej úprave zovňajšku sa snažím stopnúť niečo na Ružomberok. Oslobodzuje ma príchod autobusu. Odtiaľ mám hneď prípoj domov.

Epilóg

Žiadne omrzliny, všetci sú živí a zdraví. Len počasie mohlo byť lepšie. Spoznal som dvoch nových zaujímavých ľudí a zistil, že skúsenosti s kosodrevinením sú na nezaplatenie. Keď som sa doma dozvedel, že deň po tom čo sme boli na Ďumbieri my, sa tam zabili dvaja skialpinisti pod ktorými sa prepadol nafúkaný snehový previs, plne som si uvedomil ako to mohlo dopadnúť aj s nami.


V článku nie su odkazy na všetky fotky z Nízkych Tatier 3.