prihlásenie
meno
heslo
kalendár
« Júl 2018 » 
PoUtStŠtPiSoNe
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031 
užitočné odkazy
Košice
Pondelokpolojasno16/9°C
Utorokpolojasno19/7°C
Stredajasno21/9°C
Štvrtokbúrky17/8°C
Piatokpolojasno18/8°C
slnko 5:50 / 19:19
zápis
Gorily v hmle (Martinské hole 21.-24.6.2001)
zápis Grabi, pridané 25.11.2007 22:27

Prológ

Na tento výlet som mal ísť s Mirkou, Karčim a Aničkou. Neskôr sa pridali Rišo a Lenka. Rišo je kamarát Karčiho, Mirky a Aničky z Nórska, Lenka je Aničkina kámoška. Traja na tri - to je férová hra. Čo sa dievčat na výletoch týka, zvyčajne hráme presilovku. Škoda posunu termínu výletu, bol by to už siedmy výlet v dvojtýždňovej sérii. Karči, Rišo a Anička nemali voľný piatok a tak sme začínali len traja.

Jediným slabým miestom celého plánu bolo to, že sme máme pre šesť ľudí jeden dvojmiestny stan, čo je málo aj na grupák. Vyšprtal som teda nejaké korunky z prasiatka a kúpil stan.

Deň 1

Zdržal som sa v práci a tak nástupište dobieham dve minúty po čase odchodu vlaku. Našťastie mešká. Hvizd píšťalky. Zdá sa že je to v čudu. Bežím pozdĺž vlaku. Mám pocit že má aspoň sto spacích vozňov, samozrejme zamknutých. Zachráni ma sprievodca ktorý sa zmiluje a odomkne mi dvere. Cesta ma ničím neprekvapí, až na dievča, ktoré po polhodine pokojnej cesty začne zúfalo zisťovať kam ide tento vlak.

Vo Vrútkach prestupujem na pufkáčik do Kláštora pod Znievom. Odtiaľ prechádzam na autobusovú zastávku vzdialenú asi päť minút. Som tam na čas, ale autobus okolo mňa len prefrčí sťa by ma tam nebolo. To nie je môj bus. Desať minút pozerám na pustú cestu. Bol to môj autobus.

Stopom sa dostávam do Jasenova. V strede je zastávka, na nej Mirka s Lenkou. Trochu sa mi uľavilo, obával som sa že keď zistia že som ešte neprišiel, pôjdu ma hľadať. Chcelo by to nejaké foto. Požiadam skupinu chlapcov vedľa zastávky. Tí sa začnú hádať kto má ísť, nikto nechce. Nakoniec sa odhodlá chalan v čižmách. Chová sa nejako divne. Namiesto toho aby šiel so mnou ku zastávke, odchádza do blízkeho domu. Po chvíli je späť. Na nohách má zánovné botasky. To nemuselo byť, ale do zbytočnej argumentácie sa nepúšťam.

Rázcestník je hneď pri nás, ale je dosť zdevastovaný. Neviem čím to je, ale dievčatá mi neveria že sa poberáme správnym smerom. Musím im to ukázať na mape. Pochopil by som to ak by šli s Karčim, ale som mnou? Prechádzame krásnou krajinou, dedina postupne prechádza do lazu. Je to nádherné, ale tak sa zdá že s rovným miestom na spanie tu bude trochu problém. Lenka pri svojom čúraní vyžaduje také bezpečnostné opatrenia, že sa začínam obávať že ju už neuvidíme. Začína sa stmievať, je načase niekde to zapichnúť. Sme traja a máme dva stany. Zajtra ich ponesiem ja a tak by som bol nerád ak by oba zmokli. Preto navrhujem že postavíme len môj. Čakám čo na to povie Mirka a Lenka. Mirka nehovorí nič, Lenka je tiež ticho, len sa nejako divne krúti. Zapakujem svoj návrh ešte raz a hlasnejšie, stále nič nehovorí. Upravujem svoj návrh na „Postavíme môj stan a uvidíme“. Zdá sa mi dosť veľký aj pre troch. Len Lenka sa stále netvári nadšene. Asi chce aby som postavil aj druhý stan. Nasadzujem prísny pohľad číslo štyri a začínam sa vybaľovať. O chvíľu sa pridajú aj dievčatá. Dávame si večeru, zase vyjedám Mirkine rožky.

Prichádza predstavenie aké som ešte nezažil. Lenka sa ide tuším prezliecť. Ja som asi omylom miesto prísneho pohľadu číslo štyri nasadil nadržaný výraz číslo devätnásť. Preto musím zaliezť do stanu a ona si ešte pre istotu zájde kúsok do lesa. Chápem istú túžbu po súkromí, zvlášť keď ma vidí prvý krát. Ale čo je veľa, to je veľa. Ta sa snáď aj doma kúpe vo vani v plavkách. Na druhej strane, ktovie aká povesť ma predchádza. Preto radšej mlčím a so vztýčenou hlavou znášam toto poníženie. Hotovo, smiem von.Hneď riešime ďalší problém. Je to, ako ináč, kto kde spí. Ja sa do toho nechcem nijako miešať, nech o tom rozhodnú dievčatá. Spím pri vchode, Lenka v strede a Mirka na opačnej strane. Rozprávame sa a ja len tak zo srandy spomeniem svojho spovedníka. Padlo to na úrodnú pôdu a po chvíli je už táto fiktívna postava pevne zakomponovaná do môjho života. Celý čas ležím na boku, aby ma niekto nemohol obviniť že sa rozťahujem. Neskúmam to rukou pre prípad že sa mýlim, ale akýmsi šiestym zmyslom cítim že medzi mnou a Lenkou je aspoň polmetrová medzera. Na druhej strane to musí byť riadny pretlak. Nečudo že po chvíli, to už podriemkavam, prehlási Mirka že má klaustrofóbiu a musí byť pri vchode. Dá si k nemu hlavu. To nestačí. Otváram stan aj tropiko. Po hodnej chvíli zaspáva. Jediný háčik je v tom, že mi leží na nohách. Súcitím s ňou a nerád by som ju zobudil, ale aj ja by som si rád pospal. Preto jej dám ešte šancu zaspať hlbšie a pomaly sa presúvam do pohodlnejšej polohy.

Deň 2

Vstávame. Nasledujú raňajky, pobalenie sa i nejaká tá minimálna hygiena. Ešte že sa pri nej neopakuje ten včerajšok. Rýchlo vybiehame na Malý i Veľký Vyšehrad. Z neho zbiehame späť dole hneď za Jasenovo. Myslel som, že keď uvidia na akú obchádzku som ich vytiahol, ukameňujú ma na mieste. Zjavne sa im ale výhľad z Vyšehradu páčil a ja som v bezpečí. Cesta ubieha hladko, len pred obedom sa ostýchavá Lenka začína nejako príliš vlniť v bokoch. Čím to asi je? Určite ju tlačia topánky, aj keď to popiera. Asi po hodine ďalšej chôdze sú už kvality jej obuvi nesporné. Radšej vyhlasujem obedňajšiu pauzu.

Mirka má ešte botasky a tak jej môže svoje vibramy požičať. Hneď je Lenka veselšia. Mirka behá do kopcov ako kamzík, no na Lenke vidno že už je riadne unavená. Nič nehovorí, nezasmeje sa. To poznám a viem že nie je dobré byť v takých chvíľach sám. Začínam pochybovať o tom, že tá zachádzka na Vyšehrad bol dobrý nápad. Lenka je na výlete s nami prvý krát. Každú chvíľu čakám že si sadne a povie že už ďalej nejde.Aby som tomu zabránil, snažím sa nadviazať s ňou rozhovor o niečom čo ju baví. Darí sa mi to, dokonca je to zaujímavé aj pre mňa. Trochu ju to psychicky vzchopí a ja sa prestanem obávať nejakých ťažkostí.

Vystihli sme super počasie. Ale už sa začína kaziť, obloha sa rýchlo zaťahuje. Ja jasné že bude pršať, otázkou je len či už budeme dovtedy vo Fačkovskom sedle. So zahrmením prichádza búrka, ktorá je schopná premočiť každého kto s vyťahovaním pršiplášťa čo i len trochu zaváha. Ja s Mirkou neváhame, len Lenka ide ďalej - žiadny nemá. Po chvíli ju dobiehame. Krčí sa pod stromami aby sa aspoň trochu uchránila pre dažďom. Ja by som jej stav popísal krátko - pršiplášť už netreba. Chvíľu váhame čo ďalej. Zdá sa mi že Lenke je už všetko jedno. To nie je dobré znamenie. Akýmsi zázrakom je kúsok od nás poľovnícky posed. Tam sa dievčatá prezliekajú do suchého oblečenia. Aj s Lenkou došlo k výraznému pokroku. Keď sa prezlieka, môžem zostať v posede. Dokonca mi ani nič neprehodila cez hlavu a uspokojila sa s tým, že sa pozerám na opačnú stranu. Jej dôvera ma zaväzuje.

Dážď utícha a my vyrážame ďalej. Takmer hodinová prestávka pomohla Lenke. Únava z nej opadla a skoro celú cestu ide ako prvá. V dohodnutom čase to ale do Fačkovského sedla nestíhame. Nevadí, počkajú. Nič tak nepoteší ako keď po daždi vedie značka aspoň chvíľu vysokou trávou. Končí až keď som mokrý aj tam kde nie som mokrý ani pri kúpaní. Konečne sme vo Fačkovskom sedle. Na zastávke ich niet a tak sa ideme pozrieť do reštaurácie vedľa. Vchádzam dnu. Očami hľadám skupinu troch turistov. Nikde ich nevidno, len z rohu na mňa ktosi pokrikuje. Ale veď je to Anička! Kde sú potom tí dvaja? Karči s Rišom nestihli vlak a meškajú asi dve hodiny.

Len čo dôjdu vyrážame, neradi by sme stavali stany po tme. Najmä Karči. Ten má stan požičaný od Ivana a ešte ho nikdy nestaval. Na prvom vhodnom mieste staviame stany, Karči s Rišom trochu dlhšie. Jedol som v reštike a tak hneď zaliezam do stanu. Volám do neho na večerný pokec aj ostatných a tak sa môj dvojmiestny stan stáva šesťmiestnym. Doma na neho nalepím lístok: "Počet miest na ležanie 3, počet miest na státie 6".

Deň 3

Obloha je úplne zatiahnutá, ale v momente keď sa pohneme, oblačnosť sa začne trhať a vykukne slnko. Neprejdem ani päťsto metrov, obloha sa naspäť uzavrie a začne fúkať vietor. Je mi zima, ale vydržím, veď tá obloha sa otvorí opäť. A naozaj. Začne pršať. Obieham Mirku, tej sa v daždi nechce nikam a najradšej by sa vrátila späť do reštiky. Cesta na Kľak je úplne rozmočená, samé blato. Pre čosi stojíme. Aha už vidím. Ktosi sa nemôže pohnúť ďalej, zasekol sa  v klzkom úseku a neide to ani hore, ani dole. Inteligentne dané miesto obchádzam. Začnem sa im zhora vyškierať keď sa zrazu pošmyknem a už korčuľujem dole svahom po blate. Keď je to už beznádejné, postaví sa mi do cesty Karči. Našťastie stojí pevne a môj zosuv sa zastavil. Na konci blatistého úseku som prvý. Druhý je Rišo, za ním prichádzajú ostatní. K vytrvalému dažďu sa pripája neodmysliteľná hmla a vietor.

Prichádzame na vrchol Kľaku. Pohľadom sa ubezpečujem že aj na druhej strane hrebeňa je také mizerné počasie. Karči s Rišom skúšajú spadnúť z Kľaku dole. Neide im to, tak to skúšam ja. Keď sa ani mne nič nestane, pokračujeme hrebeňom ďalej. V blatistých úsekoch pomáham Lenke, Karči zase Aničke. Čakáme ktorá dvojica spadne ako prvá. Vždy keď sú v ťažšom úseku, mám foťák pripravený. A naopak. I stalo sa to čo sa nemalo stať. Spadol som ako prvý. Aspoň že je to v úseku v ktorom je napadnuté lístie a tak som sa nezablatil. Ako sa neskôr ukázalo, toto bol posledný úsek na ktorom sa dalo spadnúť. Stihol som to teda len tak-tak. Karči ešte na ňom pokúša šťastie, asi by sa aj on chcel stať centrom pozornosti. To sa mu aj darí, čo sa mu nedarí je spadnúť.
Začíname uvažovať o mieste kde sa zložíme. Nie je ešte veľa hodín, ale už toho mám dosť. Neustále čakáme na Lenku. Kým sa ide, je to v pohode, ale keď stojím, klepem kosu. Po jednom zvlášť dlhom čakaní to vzdávam. To že sa už veľa čakáme si uvedomuje aj Karči a tak bez dlhého rozhodovania začíname stavať stany. Postupne prichádzajú všetci do nášho stanu. Ako empiricky zisťujem, štyria ľudia nemajú problémy, piati sa tlačia a keď sme šiesti, stan už praská vo švíkoch. Okolo desiatej sa spoločnosť sa začne rozpadať. Prvá odchádza Lenka, za ňou ide Rišo. Ten by mal spať v stane s Karčim, ale suverénne vlezie do stanu k Lenke. Čakáme čo sa bude diať. Nič. Ticho. Stále nič. Načúvame, čakáme na zvuk otvárajúceho sa stanu. Nič. Asi to tak zostane a tak odchádza aj Karči s Aničkou.

Deň 4

Budím sa dosť neskoro, už je aspoň osem. Karči je tiež hore. Vyzerám vonku zo stanu, žiadna zmena. Je hmla a prší. Dohodneme sa že vyrazíme o desiatej, posúvame to na jedenástu a nakoniec na dvanástu. Zostali by sme aj dlhšie, ale to by sme sa už asi nedostali domov. Konečne sme zbalený. Okrem Lenky, tá sa dosť zdržala pri balení klavíra. Čakáme na Lenku, potom zbalíme stany a pokračujeme ďalej.

Konečne prichádzame do krčmy. Teda na miesto ktoré sa volá Krčma. Cvakneme si imidžovku spolu s Demänovkou. V ruke ju má držať Lenka, ale nepáči sa jej to. Naveľa ju presvedčíme. Kým balím foťák, Lenka si robí zbežne samovyšetrenie. Nachádza pri ňom dvoch zakusnutých kliešťov. Má ich absolútne symetricky, obaja sú na tom istom mieste, jeden na pravom, druhý na ľavom kolene. Hneď sa na nich vrhnú Karči s Rišom. Keď sa s nimi chvíľu pohrajú, začnú sa venovať kliešťom. Na Lenke je vidno že nevie či sa jej to páči alebo nie. O tých dvoch pochybnosti nemám. Po asi dvoch minútach Karči vyťahuje kliešťa na svojej strane, Rišo bol opatrnejší a tak sa môže hrať ďalej. Po chvíli sa vzdáva. Teraz nastáva tá pravá chvíľa aby som sa prejavil akom skúsený vyťahovač kliešťov. Postupujem ako skutočný profesionál. Ľavou rukou pevne uchopím. Medzi palec a ukazovák pravej ruky pevne chytám kliešťa a začínam ním otáčať. Otáčam ho o stoosemdesiat stupňov. Prechytím si ho a znova otáčam. Po treťom otočení je von. Trvalo mi to asi pätnásť sekúnd, tak rýchlo ich nevyťahujem ani zo svojho psa. Aj ked na druhej strane, môj pes si neholí nohy.

Pokračujeme asfaltkou cez Valču až do Príboviec. Odtiaľ autobusom do Martina, tam má konečnú. Po tom čo vystúpime a autobus odíde preč, Lenka zistí že jej v ňom vypadlo tropiko z Aničkinho stanu.V momente sú všetky oči na Aničke, čakáme ako zareaguje. Usmeje sa, pozrie na ňu, zreničky sa jej rozšíria, líca sa naplnia rumencom, začíne sa k nej nahýbať a potom ju vášnivo... Pardon, nechal som sa uniesť. Pozrie sa na ňu, usmeje a povie: „Nič si z toho nerob, to je v poriadku.“ Neviem či by som to s takým pokojom dokázal aj ja. V jednom som si ale istý, riadne by ma to mrzelo s určite to mrzí aj Aničku. A samozrejme Lenku.

Z Vrútok ide dievčatám bus o polnoci, nám vlak o druhej. Čas trávime v country klube pri stanici. Ubieha nám rýchlo, len Mirke sa to vlečie. Je jej od rána zle, nerozpráva, len ticho sedí. Odprevadíme dievčatá k autobusu a kým sa vrátime klub je zavretý. Dávame si čaj z rumom v staničnom bufete. Tam sa na nás prilepí akýsi starý dedko. Rozpráva a rozpráva. Keby som ja toľko rozprával tak sa zastrelím. Prenasleduje nás aj po stanici a tak sa ideme prejsť do mesta. Po našom návrate ho už niet, všetci sme si vydýchli.

Konečne prichádza náš transport na východ. Snažím sa udržať aspoň jedného z tých dvoch hore. Bojím sa že ináč by sme sa všetci zobudili až v Košiciach. Karči spí jedným okom, druhým sa tvári že počúva. Rišo je ale spolu so mnou hore až po Spišskú Novú Ves, tam prestupujem na osobák. S tým mám už skúsenosti, vracal som sa ním aj z prechádzajúceho výletu do Fatry. Je v ňom zima jak v psinci. Pôvodne som si chcel trochu zdriemnuť, ale v takom mraze to aj napriek únave nedokážem. Spolu s vychádzajúcim slnkom prichádza aj teplo a spánok. Teraz si ho ale už nemôžem dovoliť, som už príliš blízko Kluknavy.
Konečne doma! Mama schádza dole aby mi povedala že tie moje ranné návraty nechápe. To nemôžem prísť domov ako normálny človek? Som unavený a tak som sa rozhodlo, že jej nebudem vysvetľovať aké je to krásne niekoľko dní moknúť a triasť sa od zimy. Myslím že by to nepochopila. Sprchujem sa, na kúpanie totiž nemám čas, a odchádzam do práce.

Epilóg

Blbé počasie, zima ale inač fajn. Ako som sa neskôr dozvedel, na autobusovej stanici Aničkine tropiko našli, vysušili a po dohode s ňou poslali do Bratislavy.