Do prirody chodievam od mala. Okrem oddychu a “zresetovania” som vzdy vnimal pobyt v prirode a horach aj ako istu vyzvu, ako boj o schopnost postarat sa o seba, vlastnymi silami, len s tym co si nesiem na chrbte, bez vymozenosti techniky a  civilizacie… A tato stranka ma uspokojovala vzdy nemenej ako krasne vyhlady, prechodene kilometre ci sranda v partii.

Predsa len clovek vsak vo vacsine pripadov vie, ze vsetka ta technika, ta v pripade potreby nutna pomoc je za rohom. Ze vrtulnik prileti na jedno zavolanie mobilom. A az na par vynimocnych chvil v strede pustnej Australie, som si vzdy mohol povedat, oki, stacilo balim, a trielit rovnymi nohami spat do tepla a sucha.

Tato cesta ma byt ina. Tuto cestu vnimam ako ozajstnu vyzvu, ako odpoved na otazku kam az mozem zajst. Kolko vydrzim. Ako skutocne velmi sa o seba dokazem postarat aj v nepriaznivych podmienkach. Ako velmi sa na seba mozem spolahnut fyzicky i psychicky. Takze v tomto taky maly pokus nasledovat Amundsena, Scotta alebo Valusiaka.

Druhym hlavnym dovodom su slova P. Barabasa o cestach do polarnych koncin. Spomina, ze obdobne cesty su tou najlepsou meditaciou pre nas ludi zapadneho sveta, neschopnych za normalnych okolnosti oslobodit svoju mysel od kazdodennych strasti a podnetov. Dva tyzdne slapania s batohom, lyzami a sanami v monotonnej krajine, bez vyraznejsich moznosti komunikacie pocas dna vela psychickych podnetov neposkytuju a mysel za 3-4 dni “pretravi” potravu z dni predoslych. Clovek prespekuluje vsetky mozne aspekty poslednych problemov a uvah, az mysel uz nema cim by sa zaoberala… A zostane len cisto. Nekonecna biela plan vokol… I v hlave. Vraj uzasna katarzia. Poviem Vam ked sa vratim.