prihlásenie
meno
heslo
kalendár
« Marec 2024 » 
PoUtStŠtPiSoNe
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031
užitočné odkazy
Košice
Pondelokpolojasno16/9°C
Utorokpolojasno19/7°C
Stredajasno21/9°C
Štvrtokbúrky17/8°C
Piatokpolojasno18/8°C
slnko 5:50 / 19:19
zápis
Rogiho zápisky: deň 1-3 (Ukrajina 29.7.-7.8.2005)
zápis Rogi, pridané 31.1.2006 13:22

V nasledujúcom texte sa nevyskytujú vulgárne slová, preto ho môžu čítať deti už od troch rokov. Osoby, miesta a udalosti v tomto rozprávaní neboli zámerne pozmeňované. Ak má niekto z účastníkov na niektoré z nich odlišné spomienky, môže to byť zapríčinené chybou mojej pamäti, odlišným vnímaním skutočnosti a odlišnou interpretáciou javov. Nenárokujem si na úplnosť postihnutia všetkých dôležitých dejov. Je pravdepodobné, že zvyšný účastníci si spomenú na množstvo udalostí, ktoré v tomto rozprávaní zachytené nie sú a že ich napadne veľa viac, alebo menej vážnych komentárov a pohľadov na veci ktoré opisujem. Ničomu z toho sa nebránim. Som rád, že sa mi podarilo aspoň vytvoriť rámec (v rámci mojich spomienok) v rámci ktorého sa môžu prípadní komentátori realizovať a sprostredkovať nám tým ich pohľad na tento výlet.  Nesľubujem ani dobrodružné ani vtipné čítanie. Mojou ambíciou bolo iba dať na papier (do pamäte) spomienky ešte kým o ne prídem, aby bolo podľa čoho aj o pár rokov spomínať. Dúfam kamaráti, že som Vám svojim počinom spôsobil aspoň trochu radosti.


Rogi (v deň ukončenia pisateľskej práce 21.12.2005)


-- Písané v Koločave 6.8.2005 v Četníckej hospode počas čakania na druhú skupinu.--

Piatok 29.7.2005

Ráno po šiestej vyrážame s Ondrejom do Michaloviec. Ivan, Miška, Slnce a ja. Cesta pomerne pohodlná. V Michalovciach skúšame najprv autobusovú stanicu - nepodarilo sa nám kúpiť lístky. Ideme na železničnú, odkiaľ odchádza autobus do Užhorodu - stretávame tam Maťa, Julku a Romana. Kupujeme tri lístky z miestenkami od Češiek po 75 Sk + 20 Sk vodičovi za batožinu. Cesta autobusom bola spestrená „pani sprievodčíčkou“, ktorá pomalým, ale výrazným hlasom informovala, ako o Užhorode, tak aj o zásnubách Žigmunda Pálfyho (najlepšieho hokejistu)... Na hranici mierne zdržanie. Vypĺňame tlačivá dvojmo - jedno si nechávame pre výstup z Ukrajiny. Žartujeme na tému Romanovho priezviska - Durný. Pozorujeme až tri rôzne druhy Ukrajinských uniforiem, aj to, že colníci (súdiac podľa kvality ich vozového parku) hmotnou núdzou netrpia.

Za hranicami nás udivuje nadšenie Ukrajinskej architektúry pre oblúky a klenby. V Užhorode zisťujeme spoje do Rachiva, nechávame batohy v úschovni a ideme do mesta - zháňať mapy. Zmenili sme doláre za hrivny v banke, došli do centra, dali sme si pivo OBOLOŇ (špinavé poháre). Oslovovali nás veksláci - videli sme ako si s nimi policajt úctivo podáva ruku. Spravili sme nejaké nákupy (pivo, vodu nanuky...) a šli sme na stanicu. Vyzdvihli sme batožinu (1 hrivna za kus), kúpili lístky a sadli do autobusu. Autobus bol starý, špinavý a išiel dostatočne pomaly na to, aby sme si cestu vychutnávali. Lístok stál 22,5. Pili sme pivo. Pristúpili dve tetušky s krabicami paradajok a paprík. Keď som opýtal pre Romana paradajku začal rozhovor. Sú to Rusínky, bavili sme sa o ukrajinskom nacionalizme, že majú radšej Rusov, že niet roboty... Boli milé. Cesta ubiehala - vítané boli prestávky, na ktorých sme stihli čurať a kúpiť ďalšie chladné pivo. Cesta trvala dlho - asi 5 hodín. V súboji a apatiou sme vytiahli silné tromfy a s Romanom sme hulákali „V hlbókej dóline...“ tú dlhšiu verziu.

Večer sme dorazili do Rachiva. Po chvíľke otáľania sme šli dvoma taxíkmi žigulíkmi do Luhov - dokopy za 100 hrivien. Cesta viedla údolím, dedinami vyše 20 km, spestrená ruskou hudbou a častým trúbením. V Luhoch sme zjedli melón. Bola tam skupinka 3 Slovákov, dvaja mladí muži a jedna deva z Martina. Spolu s nimi ideme mikrobusom za 100 hrivien do kopy hore do lesa pod Čiernu Horu. Ešte chvíľu ideme po tme a potom na lúke (pokosenej) staviame tábor.


Sobota 30.7.2005

Ráno sa skupinka troch Slovákov zbalila a vyrazila kým sme ešte boli v stanoch. Sme v údolí potoka - umývame sa, varíme, sušíme stany. Vyrážame asi o 11:30. Vak mám plný a značne ťažký. Stúpame údolím. Cestou míňame minerálny prameň z ktorého vodu nečerpáme, lebo vyzerá nezdravo. Prichádzame k opustenej usadlosti a salašom, naberáme vodu, oddychujeme. Opäť vyrážame. V žigulíku podriemkáva starší občan, vidiac naše váhanie a to, že si ukazujeme na mlieko ktoré chladí v prítokovom potoku, radšej vstáva a ukazuje nám cestu - chodníkom strmo hore do lesa. Takto sme nevedomou aktiváciou využili a spoznali systém živých rázcestníkov. Lesom prudko stúpame a míňame veľkú skupinu zostupujúcich (asi Poliakov). Krátku pauzu po stúpaní vypĺňa náš tradičný láskavý kamarátsky humor. Pokračujeme ďalej, stále lesom až sa dostávame na bočný výbežok hlavného hrebeňa - už odlesnený. Míňame salaš a pod ďalším lesom oddychujeme a jeme. Vyrážame do hora cez les a pásmo kosodreviny už po hrebeni smerom na horu Čierna Hora (alebo Pop Ivan). Dôkladne vyšvacaní kosodrevinou útrpne vystupujeme hore (asi 2020 mnm).

Je tam staré kamenné observatórium. Začína nás trápiť nedostatok vody - snívame o pive a iných nápojoch. Obzvlášť silná je predstava - spomienka na kúpanie v Domaši so sudom piva. Observatórium (bývalé) je veľká rozľahlá kamenná stavba (neudržiavaná), ktorú sme sa rozhodli odkúpiť a prestavať na horskú chatu. Výhľady sú nádherné. Snívajúc o kúpaní v plese nakoniec Pop Ivana opúšťame a ideme ďalej po hrebeni. Stretávame skupiny ľudí - aj našich troch Slovákov. Snažíme sa informovať o vode - dostávame nejaké rady. Keď sa zvečerilo, počas jednej prestávky Martin sklesáva z hrebeňa na ľavo a prináša informáciu o vode, ktorú už videl - že je to 5 minút. Po vodu sklesáva každý okrem neho, stavajú sa stany. Voda bola značne hlboko. Martin dostáva zdžub od kolektívu. Varíme večeru, štípu nás malé otravné mušky aj pár komárov. Už za tmy sa pristavuje nejaký Ukrajinec - či sme naberali vodu. Dostáva inštruktáž, kde ju môže nájsť. Snažíme sa neúspešne zaplašiť kŕdle mušiek fajkovým dymom. Asi po hodine sa vracia dotyčný Rus s tým, že vodu nenašiel. Dostáva nejakú od nás. Ideme spať. Témou láskavého kamarátskeho humoru je zväčša uhorka, ktorú Martin (či Julka?) nosí vo vaku.


Nedeľa 31.7.2005

Ráno ide Ivan s Miškou po vodu. Heroicky jej donáša plný batoh - ostatní zatiaľ jedia a balia. Keď dorazili Ivan s Miškou ostatní pomaly už odchádzame. Na najbližšom kopci ich Roman a ja čakáme a vítame spevom a slivovicou. Počasie je pekné, cesta po hrebeni utešene pokračuje. Martin nadväzuje kontakty s „Ruslankami“, ponúka ich vodou. Dlhšia zastávka je pri prameni. Je tam veľa ľudí - naši Slováci, Ukrajinci, Česi - ukazujú nám podrobnú mapu, ktorou nedisponujeme. Pokračujeme po hrebeni, niektorí cez vrcholy, niektorí traverzujú čo sa dá. Takto sa skupina rozdeľuje. Pri výhľade na pleso v ktorom sa kúpu ľudia začíname zvažovať zostup k nemu. Bohužiaľ nám chýbajú Maťo a Slnce. Sedíme v sedielku a zvažujeme čo ďalej. O chvíľu doráža Slnce, že Maťo je vraj vpredu. Rozhodli sme sa zostúpiť k plesu, ktoré na nás volalo a lákalo nás. Martinovi posielame správu po starších Čechoch, čo mali tú mapu a klesáme k vode. Trochu sme očakávali, či tam Maťo už nebude, ale nebol a neprišiel ani počas troch hodín, ktoré sme tam strávili. Voda bola veľmi osviežujúca, príjemná a brutálne čistá. Tak sme plávali, sedeli na vyhriatych kameňoch, prali, jedli a opäť plávali. Obzerali sme aj miestne Ruslanky. Zmenili sme plán. Horskú chatu postavíme (alebo prenesieme z Pop Ivana) pri jazere. Pár krát zvažujeme, či tam neprespíme, ale starosť o kamaráta (a vízia ďalšieho plesa, ktoré má byť pri chodníku) nás nakoniec rozhýbe k ďalšej ceste. Ako prvé vyrážajú dievčatá a Slnce. Ivan a ja chceme ešte dofajčiť. Nad plesom naberáme vodu a stúpame prudkým svahom hore. O 20 minút už sme na kopci, na ktorom nás Martin čaká. Nie je mu do reči. Náš odkaz dostal. Zostáva na kopci a necháva nás ísť dopredu. Necháva si mapu - sprievodcu mu Slnce autoritatívne berie. Necháva si aj tropiko, ktoré niesla Julka. Tak ideme ďalej, až dochádzame k sedlu pod ktorým vidno ďalšie pleso a stanový tábor. Z hora vyzerá pekne, ale v skupine badať tu a tam sklony pokračovať ďalej a spať niekde na hrebeni. Začína však hrmieť a blýskať, čakáme na Martina a po niečom ako porada klesáme k plesu a staviame stany.

-- Tu končí časť napísaná v sobotu 6.8.2005 v Koločave v „Českej hospode“ Četnická Stanice. Zvyšok začínam písať v utorok 11.10.2005.--

Pri plese rastie kosodrevina a nachádzajú sa tam kopy odpadkov. Stany staviame narýchlo. Búrka sa nakoniec zmohla iba na pár krúpov a trochu vetra. Ideme opáčiť pleso. Vody je v ňom asi meter a miesto dna asi pol metra bahna. Tomu „nášmu“ plesu teda nesiaha ani po kolená. V okolí plesa dve skupiny pália nasekanú kosodrevinu, vytvárajúc impozantné kúdoly dymu. V Slncovom stane hráme karty Slnce, Roman, Martin a ja. Varíme si večeru a ideme spať. V stane s Romanom hubíme značné množstvo štípajúcich mušiek.

(...a dráma pokračuje...)