Pondelok 1.8.2005

Roman sa ráno ponosuje na výber miesta nášho stanu, ktorý som uskutočnil. Vyjadruje nespokojnosť s povrchom na ktorom musel spať. S Martinom ideme po vodu. Po raňajkách a zbalení postupne vyrážame. Ako prví ideme Roman a ja. Stúpame opäť na hrebeň a pokračujeme po ňom. Dnes nás čaká Hoverla - najvyšší vrch Ukrajiny. Je prevažne zamračené, aspoň nie je veľmi horúco, ale výhľady tým strácajú na malebnosti. V Jednom sedle stretávame malú čriedu koníkov. Sú rôznych farieb, majú na krku remene a dokonca sa nájde aj zvonček. Nikto ich nestráži. S Romanom čakáme na ostatných. Fotím kone, tie ma na oplátku idú zožrať. Nakoniec ma nezožrali a tak som sa opakovane pokúsil odfotiť havrana sediaceho na hraničnom kameni, ale zakaždým ušiel kým som sa stačil poriadne priblížiť. Zatiaľ prišli ostatní, fotia kone, hladkajú ich a veľkodušne ich nechávajú žuť môj klobúk a púzdro z fotoaparátu. Ja sa vraciam od havrana a koňom bránim v ďalšom žuvaní mojich vecí. Pomaly ich opúšťame a stúpame na ďalší kopec. Tam opäť vysedávali havrany, kým sme sa nepriblížili. Hore oddychujeme. Vyberám si z oka niečo, čo mi doň padlo. Ostatní postupne vyrážajú. Ja čakám na Ivana kým sa vráti z kosodreviny. Opäť sa čakáme na ďalšom kopci. Tento je už posledný pred Hoverlou. Fotíme sa pri hraničnom kameni s Hoverlou v pozadí. Sklesávame do sedla a stúpame na hor. Na najvyššom vrchu Ukrajiny je značné množstvo ľudí rôznych národností, rôzne pamätné konštrukcie pomníkovitého charakteru (posledný z Juščenkovej návštevy), Ukrajinské vlajky a samozrejme nechýbajú stopy osláv - črepy a zátky od šampanského. Počasie nie je práve príjemné, fúka vietor. Opäť hore stretávame „našich Slovákov“. Na rozdiel od nás si dávajú vrcholové pivo, lebo majú. Začíname klesať druhou stranou. Klesanie sa mi začína javiť ako nepríjemné, ale nie je to ešte zatiaľ zlé. Pod vrcholom míňame jamu plnú odpadkov. Oproti nám hore stúpajú početní turisti s rôznorodým výstrojom. Tak vidíme asi všetky druhy obuvi snáď okrem plutiev a lyžiarskych topánok. Ako najnepohodlnejšia sa javí veľká a plná cestovná taška na jedno rameno s úzkym zarezávajúcim sa remienkom. Na úpätí kopca zvažujeme ďalší smer. Slnce dlho hľadí do máp a sprievodcov. Nakoniec ideme jesť ku drevenej strieške s lavičkami. V jej blízkosti sa nachádza budar, ktorý používam. V búdke je síce len diera v podlahe, takže si nemôžem sadnúť, ale aspoň na nej nie sú dvere, takže má Martin možnosť odfotiť ma pri čine, čím mi na nejakú dobu kazí náladu. Pod strieškou varíme a jeme. Dojedajú sa aj posledné syrové korbáčiky z mojich zásob, ktoré konečne majú tú správnu syrovú arómu, čo Miška na jej škodu neoceňuje. Martin šiel po vodu. Po konzultácii smeru s „našimi“ Slovákmi sa vydávame ďalej. Klesáme z lúk do pásma lesa. Počasie sa vylepšuje. Míňame malé nové drevené stavby a netušíme, že aj my ich budeme sponzorovať. Prichádzame k chate, pred ktorou stojí vozidlo (myslím, že traktor s vlečkou) a pár ľudí. Do popredia našej mentálnej činnosti vystúpila myšlienka nechať sa odviesť do Kvasov - nášho predbežného cieľa pre ten deň. Vydávam sa teda k dvom miestne vyzerajúcim chlapíkom, aby som to vyjednal. To sa mi síce nepodarilo, ale aspoň som sa uistil o správnosti nášho smeru a vybavil som, že každý z nás zaplatí po päť hrivien ako vstupenku do Národného Parku. Po krátkom a neúspešnom vyjednávaní nakoniec túto sumu aj platíme a vydávame sa ďalej. Je to postupne klesajúca a pre mňa značne úmorná cesta. Trvá asi dve hodiny a zážitok z jej absolvovania sa dá prirovnať k potešeniu, ktoré turistovi unavenému po víkendovom šľapaní poskytne dobrých poctivých 10 - 15 kilometrov po asfalte do dediny na vlak. Týmto pochodovaním značne znechutený, s pocitom, že mám naozaj zničené nohy (ktorým dopriavam luxus nových topánok) a tak povediac nemotivovaný k ďalšiemu chodeniu prichádzam ako posledný k búde na ohybe cesty. Je drevená, vnútri je predsieň, izba s pieckou a pričňou a povala. Na jej stene je mapa. Sú tu dvaja pastierikovia a nejaký dobytok. A jedna bábuška. Skúšame aktivovať systém živých rázcestníkov, ale informácie ktoré dostávame musíme brať s rezervou vzhľadom k zjavnej mentálnej nedostačivosti ich poskytovateľov. Ich odpovede sa dajú zhrnúť na: „10“ (kilometrov?, hodín?...); a „tam“. Zvažujeme nocľah v tej chatke. Niektorí jedia. Ja si dávam dole topánky a prezerám si nohy. S výsledkom nie som spokojný. Stretávame „našich“ Slovákov. Vyrážajú dopredu, ale z cesty ich vracia dážď. Ten však netrvá dlho. A tam sme ich videli naposledy. Nohy mi pookriali a som odhodlaný dôjsť do Kvasov. Keďže nie som veľmi v dobrej kondícii (nohy) tak vyrážam dopredu, aby som potom nezdržoval. Roman sa ku mne pridáva. Prvý krát vyrážame dopredu z „invalidných dôvodov“. Slnce nám ukazuje cestu - tá ide po rovine a obchádza údolie. Na jeho druhej strane je sedlo, ktorým sa máme spustiť dole a ísť po ceste popri nejakej starej mliekárni. Predpokladáme, že to bude tých 10 kilometrov. Tak ideme a čakáme, že nás kriplov každú chvíľu dobehnú. V údolí sa pasie stádo oviec. Pastier je na ceste. Jeho dva psy na nás zúrivo dorážajú až kým ich neodvolá. Pýtame sa na cestu. Z jeho prejavu sme usúdili že potvrdzuje správnosť nášho smeru. Na bruchu mal širokánsky kožený opasok. Inak pôsobil ako chovanec domova sociálnych služieb v Šemši. Zo zmieneného sedla ideme na druhú stranu. Tam sa odpájame z cesty a klesáme strmým chodníkom na cestu na nižšej úrovni. Míňame čučoriedky, ale dlho sa pri nich nezdržiavame. Na spodnej ceste sme našli akúsi žltú značku. Ideme teda po ceste. Po čase máme výhľad na vpredu sa objavivšie domy hlboko v údolí. Rozmýšľame, či to sú Kvasy. Ak áno, tak sú hrozne ďaleko. Horšie je, že nestretávame žiadnu bývalú mliekáreň. Klesáme ďalej. Pohľad vzad nám ukazuje drobné postavičky v sedle, ktoré však neopúšťajú hornú cestu ako my, ale idú po nej ďalej. Rozmýšľame s Romanom, či sú to naši kamaráti a kamarátky. Ak áno, tak sú hrozne ďaleko. Chôdza sa mi stáva čím ďalej viac nepríjemnou. V čase, keď už očakávame Kvasy, tak skutočne vidíme prvé budovy. Bohužiaľ, ako zisťujeme, sú to len pastierske usadlosti a do kvasov je to ešte šesť kilometrov. Jeden dom je asi nejaká ubytovňa. Každopádne pred ňou parkuje auto a v ňom sedí chlapík. Pýtame sa či nejde do Kvasov a on že áno, ale, že už je plný, tak nás nevezme. Tak ideme ďalej po klesajúcej ceste. Cesta ide cez les. Nejdeme rýchlo, ale ideme skoro bez zastávky. Mám zničené chodidlá. Niektoré úseky so strmším klesaním (ktoré mi je už značne nepríjemné) absolvujem pospiatky. Menej pri tom trpím. Zvažujeme prespanie v lese ale mám vidinu postele u nejakých ľudí a piva. Tak trpiac ideme ďalej. Z lesa vychádzame tesne pred zotmením. Míňame rozvaliny nedokončeného sanatória. Pri ňom je rozsiahly stanový tábor. Za ním už začínajú Kvasy. Pána pri aute sa pýtam na možnosti ubytovania. Nie je z Kvasov, ale áno, tá veľká budova je hotel, 120 hrivien na noc. Pivo tam tiež bude. A že inú bližšiu krčmu zatvárajú skôr. Tak ideme skúsiť šťastie u ľudí. Prechádzame cez most cez rieku. Vyberáme si sympatický domček a pýtame sa na nocľah. Pani čo otvorila nás síce neprijala, ale zaviedla nás ku sestre. Tam sme sa ubytovali. Dostali sme obývačku. Zložili veci, dohodli sme cenu 10 hrivien za jedného, dohodli sme teplú vodu - zvýšenie ceny na 15 hrivien, lebo ju musia zohrievať. Domáci pán s nami hovoril po česky. Pracoval tam u brata v stavebnej firme. Chceli sme pivo, tak, že nás zavedie do krčmy. Už bola tma, ale aj tak sme išli. Zapol som telefón, či nepríde nejaká správa od zvyšku. Mysleli sme, že do Kvasov ani nedorazia. Tesne za mostom (lebo sme sa do krčmy trochu vrátili) sme stretli skupinku piatich Slovákov s batohmi a niektorí mali čelovky. Boli to naši. Nie „naši“, ale jednoducho naši. Bolo to značne radostné privítanie. Hneď sme rozšírili objednávku na nocľah a šli sme do tej krčmičky. Ani neviem, kedy mi pivo tak dobre chutilo. Krčma bol vlastne obchod s výčapom. Stoly boli vonku na terase. Spláchli sme tento únavný deň a šli sme naspäť. V dome, kde spal Roman a ja ubytovali ešte Slnca, aj keď v inej izbe. Zvyšok bol síce v inom dome, ale kúpelňu používali našu. Teda len dievčatá, lebo postupná hygiena nám zabrala dosť času. Dopočuli sme sa, že pani domáca v druhom dome nebola vyhliadkou prijatia nocľažníkov nadšená a že ju musel pán domáci umravňovať, dokonca za použitia imperatívu „nepizdi!“. Konečne sme šli spať.

-- písané 7.11.2005 --


Utorok 2.8.2005

Tak tento deň sme mali vyhradený na rekonvalescenciu. Ráno sme sa stretli v nám známej krčmičke, kde sme si dali raňajky. Potom sme išli obdivovať pozoruhodnosti Kvasov. Navštívili sme obchody, podokupovali zásoby, zisťujúc, že so zásobením obchodov to nie je nijak tragické. Podaktorí unavenejší sme po nákupe zapadli do miestnej reštaurácie, kde sme trávili čas príjemne konzumáciou čaju a vodky, počúvaním pohodovej popovej ukrajinskej muzičky a fajčením fajky. Tá agilnejšia časť, čo si šla pozrieť zvyšok dediny sa k nám pripojila a podaktorí sa tam aj najedli boršču a pelmeňov. Nasledoval presun do miestneho hotela. Tam sme sa opäť všetci najedli rôznych jedál, ale prevahu myslím mali obváreniky - čiže zemiakové placky. Tie sa podávajú s rôznymi omáčkami alebo smotanou. Okrem piva sme skúsili aj víno, lebo mali vskutku rozsiahlu vínnu kartu. Sauvignon bol trochu nakyslastý a nemal správnu teplotu. Využívame možnosť uľaviť si na splachovacom záchode. Na porade čo ďalej, vyhráva v preferenciách alternatíva nespať ďalšiu noc v Kvasoch, ale podvečer sa pohnúť aspoň trochu ďalej smerom na poloninu Svidovec. Dohodli sme sa, že sa stretneme v našej krčmičke. Pomaly sa trúsime k našim ubytovateľom, lúčime sa a platíme. Ivan s Martinom prevádzajú hygienu v rieke. Perie sa a umývajú sa ešusy. Čakáme sa pri krčme pri prameni minerálnej vody. Kupujeme pivo vodku a balzam (toť bylinný likér príjemnej chuti). Miestni si naberajú vodu s prameňa vo veľkom. Plníme si fľaše a lenivo polihujeme v posledných slnka lúčoch. Nakoniec sa dávame na cestu. Odbáčame z hlavnej cesty čo vedie dedinou a štveráme sa nahor popri domoch a plotoch. Keď skončia domy (čo je až po značnom prevýšení) hľadáme vhodné miesto na postavenie stanov. Nakoniec nachádzame lúčku na ktorej staviame stany hneď pri ceste. Míňa nás malé dievčatko oblečené do červeného s plným ťažkým košíkom a smeruje hore do lesa. Ide sama - asi k starej mame. Z opačnej strany - z lesa ide okolo nás mladý mocný muž, ktorý sa pýta niečo o našich stanoch... Zrejme sa mu nepáči, že sme pováľali nepokosenú trávu na jeho lúke... Ale bez konfliktu odchádza. Večer je tematický, trávime ho spoločným posedením a rozhovorom o knihách a literatúre. V stane dostávam od Romana jedno slúchadlo z MP3 prehrávača a počúvam hity ktoré leteli pred 10 rokmi a spomínam na časy na strednej škole.
  

Streda 3.8.2005

Ráno jeme, likvidujeme tábor. Keďže sa necítim celkom schopný rýchleho pochodu tak vyrážam z invalidných dôvodov opäť dopredu. Roman sa pridáva. Po chvíli narážame na živý rázcestník, ktorý nás posiela strminou do lesa. Stále stúpame a na počudovanie nás ostatní nedoháňajú. Postupne sa cesty rozvetvujú, volíme stále tie, čo idú strmšie hore, nech máme to prevýšenie čím skôr za sebou. Postupne cestu strácame, tak nám ostáva len princíp, že treba ísť stále do najväčšieho kopca. Po chvíli sa vynárame z lesa pod skupinou salašov. Oddychujeme pod veľkým stromom a čakáme. Nikto nás nedobieha, asi idú inou cestou (obzvlášť keď vezmeme do úvahy, že my už nejdeme cestou). Tak ideme popri salašoch. Pýtame sa miestnych na cestu. Ukazujú nám, že hore. To už sme nad lesom v pásme lúk a pasienkov. Cestou hore sa nám otvárajú výhľady smerom dole, aj na hrebeň na ktorý smerujeme. Míňame čučoriedky a trus dobytka. Pri kamennom mužíkovi čakáme na ostatných. Nechodia a nechodia. Pýtame sa aj turistov čo idú z protismeru (tuším to boli Poliaci) ale našich nevideli. Volíme cestu ďalej, ale nie rovno na hrebeň. Ideme do zarasteného údolíčka, kde ako dúfame natrafíme na vodu a potom vyjdeme na hrebeň. V údolíčku vodu nachádzame, bohužiaľ ju chodí piť aj dobytok a tak je znehodnotená hovädzími fekáliami. Je to taký málo výdatný pramienok vody tečúci v hlbokej brázde. Tak ideme proti jeho prúdu až k miestu, kde vyviera zo skaly. Tam je voda ešte čistá, ale nedá sa naberať, lebo je plytká. Našťastie skala z ktorej vyviera je drolivá a tak vyrábame malé jazierko, do ktorého sa dá ponoriť hrnček. Musíme čakať, kým sa kal usadí a môžeme naberať. Je to trochu zdĺhavé, ale nás to baví a máme pocit dobre vykonanej práce. Po osviežení a nabratí vody už ale neleníme a smerujeme na hrebeň. Ne hrebeni sa nám páči, výhľady sú opäť pozoruhodné. Doháňa nás väčšia skupina miestnych turistov, ktorých na požiadanie fotím s kopcom Bliznica v pozadí. Na Bliznici (najvyšší vrch poloniny) je opäť značné množstvo ľudí rôznych národností. Pozorujeme dvoch spokojných ukecaných českých starších pánov, ako si vymieňajú informácie o okolitej divočine. To už nás ale dobehli Martin s Julkou. Klesáme s Bliznice do sedla a tam čakáme na ostatných. Klesanie sa mi opäť javí ako krajne nepohodlná činnosť, čo aspoň vyvoláva Romanovu veselosť. Jeme a s Romanom si sušíme košele rogalovým spôsobom, využívajúc priaznivý vietor. Na jednej strane hrebeňa sa formuje hmla (mraky) a tlačí sa na hrebeň, čím vytvára zaujímavý objekt fotenia. Pokračujeme v ceste po hrebeni, zvažujeme miesto na spanie. Zamietame flek pri malom plese a pokračujeme ďalej. Po nejakom čase v diaľke vidíme väčšie pleso a pri ňom nejaké objekty. Opúšťame hrebeň a smerujeme tam. Dohadujeme sa, čo sú tie objekty zač. Ako najviac mylný sa ukazuje môj názor, že to je nejaká maštaľ. Sú to dve niestne rodiny, ktoré prišli zakempovať. Jedna na traktore s vlečkou a druhá na nákladnom aute. Keď tam prichádzame, tak veselo varia v kotli voľačo. Obďaleč staviame stany a ideme podaktorí vyskúšať toto pleso. Opäť sklamanie. Plytká voda a veľa bahna na dne. Cestou späť k stanom nám tí ľudia ponúkajú veľké plávacie koleso, nechávame túto zábavku na zajtra. Ukladáme sa spať.


Štvrtok 4.8.2005

Ráno nás víta cenganie zvoncov a nevľúdne počasie. Je zamračené a hmla. Miestni už odchádzajú. Závidíme im tú techniku. Nakoniec s Romanom ako prví balíme stan. Len čo tak urobíme - rozprší sa. Ideme teda na návštevu k Slncovi a hráme mariáš, kým dážď neprejde. To nejaký čas trvá, ale na koniec sa ako tak vyčasí. Hlavne sa zlepšuje viditeľnosť, takže sa znižuje riziko nesprávneho odbočenia na nejaký bočný hrebeň. Postupne rušíme tábor a trúsime sa rôznymi cestami a skratkami na hrebeň, kde sa čakáme. Je pod mrakom a fúka vietor. Ideme ďalej po hrebeni a kocháme sa výhľadmi. Prestávku na jedenie si dávame v závetrí. Každý varí čo má a vie (u mňa vifon...). Ivan sa snaží ostatných ponúkať akousi kompaktnou a hustou hmotou, ktorá bola kedysi ovsenými vločkami. Nie je veľmi úspešný. Po obede pokračujem po hrebeni. Pred výstupom na posledný vysoký kopec hrebeňa sa Roman odpája a obchádza ho. Ostatní sa štveráme nahor a vychutnávame posledné výhľady. Zo sprievodcu sa dozvedáme o dedine Usť Čorna do ktorej máme ambíciu dôjsť. Nachádza sa v nej turbaza - ubytovňa pre turistov. Pod kopcom nás čaká Roman. Ideme po hrebeni a klesáme. Okolo je veľa čučoriedok. Po istom čase prichádzame do lesného pásma. Cesta ešte chvíľami stúpa, ale v podstate klesáme. Máme málo vody. Na poslednom výbežku hrebeňa z ktorého je ešte trochu výhľad sa čakáme, čo prekvapuje Martina, ktorý si nás nevšimol a nahlas hovoril niečo, čo by pred nami asi inak takto smelo nevykladal. Ale príhoda to bola úsmevná a nie trápna. Spúšťame sa dolu. Klesanie je neúprosné a nesympatické. Ako tak ideme lesom, postupne sa zmráka. Vyzerá to tak, že opäť prídeme do civilizácie až v noci. Za tmy dorážame do doliny asi uprostred dediny. Hneď na rohu je krčma - obchod, kde pani predávajúca ochotne ukazuje svoj tovar a očividne prihadzuje k cenám prirážku pre zahraničných. To nám až tak nevadí, pivo má chladné a na naše pomery lacné aj po prirážke. Vydávame sa k turbaze aj keď sa nás pokúša zneistiť, vraviac nám, že nevie či nás tam ubytujú... Asi chcela zarobiť na našom ubytovaní, alebo by nás dohodila nejakým známym či rodine.

-- toto začínam písať 16.12.2005 --

 Turbáza je veľká poschodová budova, ktorá pripomína starší a slabšie udržiavaný pioniersky tábor. Na chodbe dlhšiu dobu čakáme na niekoho, kto by nás ubytoval. Poneviera sa tam rôzna mlaď, v miestnosti pri vchode prebieha práve diskotéka. No nejakom čase prichádza tetuška, ukazuje nám dvojlôžkové izby v ktorých strávime noc. Som na izbe s Ivanom a Miškou. Platí sa 20 hrivien za lôžko. Izby sú vybavené sociálnym zariadením so splachovacím záchodom a tečúcou teplou vodou. (Aj keď tá nejde vo všetkých izbách). Tak si dopriavame sprchu a čisté šaty a ideme do koliby, ktorá je v areáli turbazy. Tam panuje príjemná atmosféra, ktorú si ešte spríjemňujeme pivom a teplým jedlom. Niektorí siahli po šašliku niektorí po karbonátkach. Ja som volil Žárennuju Kartóšku. Večer už značne pokročil, keď sa vraciame na ubytovňu a ideme spať.

(...dráma pokračuje...)