prihlásenie
meno
heslo
kalendár
« Marec 2024 » 
PoUtStŠtPiSoNe
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031
užitočné odkazy
Košice
Pondelokpolojasno16/9°C
Utorokpolojasno19/7°C
Stredajasno21/9°C
Štvrtokbúrky17/8°C
Piatokpolojasno18/8°C
slnko 5:50 / 19:19
zápis
Rogiho zápisky: deň 8-10 (Ukrajina 29.7.-7.8.2005)
zápis Rogi, pridané 31.1.2006 14:24
Piatok 5.8.2005

Ráno opúšťame turbazu. Dohadujeme sa čo ďalej. Časť z nás chce ísť na Krásnu Poloninu a z nej do Koločavy. Podaktorým sa nám chodiť nechce. Doprava do Koločavy nie je. Tak Roman, Slnce a ja si dávame iný plán. Chceme ísť autobusom hore údolím do dediny Nemecká Mokrá (Konsomoľsk) a odtiaľ údolím a cez sedlo do Koločavy. Doobedie trávime všetci v Usť Čornej. Majú tam poštu, kde kupujeme pohľadnice. Tam stretávame aj dve mladé Češky, ktoré tam na fare robia nejakú sociálnu prácu. Šmejdíme po obchodoch. Uprostred obce je trhovisko s rozličným druhom tovaru. Potom sa stretávame v reštaurácii, kde si definitívne ujasňujeme plány. Ja píšem pohľadnice. Postupne nastáva čas rozísť sa. Dohadujeme sa, že sa stretneme na druhý deň v Koločave a Miška, Julka, Ivan a Martin vyrážajú na Krásnu Poloninu. Nám ostáva do odchodu autobusu ešte veľa času, tak sa presúvame do centra a tam polihujeme na múriku nefungujúcej fontány. Je to hneď pri trhovisku, tak sledujeme miestnych a ich pozoruhodný vozový park a občas niekto z nás zájde kúpiť niečo do obchodu. Konzumujeme krekry so smotanou. Autobus prichádza okolo pol štvrtej. Sedíme v ňom. Cesta stála tuším hrivnu. Ale ozaj stála za všetky drobné. Opäť staručký autobus, v ňom rázovití ľudia, vodou vymletá cesta, desať kilometrová rýchlosť a po hodine cesty dedina na konci sveta. Vrelo odporúčam. Skutočne sme si to užívali. Nemecká Mokrá je síce na konci sveta, ale Oboloň tam v obchode so zmiešaným tovarom čapujú. Tak sme si dali a opýtali sme sa na cestu. Máme ísť na koniec dediny, prejsť cez most doľava a potom údolím až do sedla a za ním je údolie s Koločavou. Za dedinou sa rozpršalo, tak dávame podaktorí pršáky. Ideme po lesnej ceste, ktorá je miestami totožná s korytom potoka. Na jednom z takýchto úsekov stretávame troch Slovákov cyklistov na horákoch ako si vychutnávajú cestu dole potokom v daždi. Vymieňame si s nimi informácie, odporúčajú nám nocľah u Bábušky pri Četníckej hospode. Tak stúpame, okolo je les a prší a prší. Po čase sa údolie vytráca a cesta do sedla ide do posledného stúpania. Cez sedlo vedú aj drôty - vedenie. A za sedlom sa otvára široká (a dlhá) dolina v ktorej sa rozprestiera Koločava. (Keď používam preexponovaný termín „rozprestiera“ mám na to dôvod - dedina meria MINIMÁLNE 10 km.) Čoskoro stretávame báčika s dáždnikom, ktorý vedie kravu kdesi do hory, alebo na poloninu. Prvé stavby na seba nenechajú dlho čakať. Centrum dediny bohužiaľ áno. Keď sme z bočnej stráne sklesali na cestu vedúcu stredom dediny objavujeme prvý obchod - krčmu. Pred ňou je zaparkovaný náklaďák a mladík, čo sa k nemu hlási sa s nami dáva čoskoro do jednania. Má pivo a hovorí ťahavou češtinou. Aj by sme sa zviezli do centra, ale nevieme sa dohodnúť na cene. On sa nevyslovil a naše „veľkodušné“ ponuky odmieta argumentom: „Víš kolik to žere?...“. Priznávam, že najprv sme mu ponúkali každý hrivnu, ale to bol skôr žart. Neviem na koľko sme vyšli v našej ponuke, ale nakoniec sme mávli rukou a pokračovali pešo. Asi ešte hodinu a pol. Koločava nemá asfaltovú cestu a je v nej cítiť vplyv rozmáhajúceho sa turizmu - najmä našich Českých bratov. Každé Koločavské decko vie pozdraviť „Ahoj“ alebo „Dobrý den“ na čo plynulo naväzuje vetou: „Nemáš bonbón?“. Cestou ešte poškuľujeme po pár vozidlách, ale nakoniec ideme pešo na druhý koniec dediny. Medzitým až padla tma a tak opäť raz prichádzame do civilizácie po zotmení. V súlade s informáciami ktoré máme, skúšame najprv nocľah v škole. Tam sa nevieme dobúchať nikoho. V dome oproti ale máme šťastie na nejakú pani čo má školu na starosti. Tá vraví, že tam môžeme spať za 5 hrivien, ale nejde voda ani toalety nefungujú. Nechávajúc túto alternatívu v zálohe pokračujeme - smer tzv. „Česká hospoda“ ktorá má názov ČETNICKÁ STANICE. Tam vchádzame do útulnej miestnosti - na stene veľká mapa okolia, veľké rohy na trúbenie, stoly obsadené českým osadenstvom a oproti vchodu bar a pri ňom kachľová pec. Skrátka útulné domáce prostredie. Tak sa usádzame, dávame si pivo aj jedlo - ja osobne placky a zisťujeme možnosti ubytovania. Dá sa tam spať na zemi v spoločnej miestnosti na povale za 10 hrivien. Sedíme pri malej skupinke Čechov a vymieňame si zážitky. Zakúsili v tejto zemi niečo, čo my nie. Pili s bačami samohonku a jedli špek a syr ich výroby. Za následok to malo preháňanie a zvracanie. Ale sú radi, lebo veď to patrí k cestovaniu. Vyberám sa hľadať dotyčnú Bábušku. Býva hneď oproti a má u seba ubytovaných už nejakých ľudí v lepších izbách. Je ale ochotná nás ubytovať v jednej izbietke, kde je posteľ a gauč. Tak to schvaľujeme - cena je 10 hrivien za noc na jedného. Bábuška chcela v izbe spať asi sama aj s nejakým vnukom, ktorý tam už spí, ale pôjde na noc k dcére. V krčme ešte s Romanom sedíme a Slnce sa ide ako prvý ubytovať. Po čase prichádzame aj my. Slnce obsadil posteľ, čo mu schvaľujeme, lebo na gauči sa musia vyspať dvaja. Babka nám nechala v pripojenej miestnosti na umývanie nejakú zohriatu vodu, ale Slnce ju už použil. V izbe je dosť teplo od piecky a rozvoniava tam spotené a zmoknuté šatstvo. Intenzívne teda vetráme a okno nechávame otvorené celú noc. Musím sa priznať, že tú noc som toho veľa nenaspal. Budilo ma Slncove chrápanie, na ktoré som si nevedel zvyknúť. Každú chvíľu som naňho cmukal, aj drgnúť ho som sa nerozpakoval. Výsledkom bolo, že som ho občas prebudil, tak zmenil polohu a keďže posteľ vŕzgala tak sa na hluk zobudil aj Roman, ktorému chrápanie nevadilo. Do toho občas zabučala krava a cez okno sa v nepravidelných intervaloch valili dnu svieže závany od hnojiska. Kolobeh chrápania a budenia ma po dlhom boji unavil a tak som ležal a počúval ako kamaráti spia. Potom sa pridali svojou troškou aj kohúty, a tak som len čakal, kedy už začne deň.



Sobota 6.8.2005

Okolo siedmej som si povedal, že koniec noci a dosť bolo „spánku“ a zanechal som chrápajúcu chyžku a kamarátov, nech si nerušene dospia to, o čo som ich svojim bezcharakterným budením obral. Vybral som sa do krčmy. Som tam prvý hosť. Objednávam si čaj a raňajkujem. Začínam písať tieto zápisky a posielam SMSku druhej skupine, kde nás nájdu. Po nejakom čase sa prebúdza aj zvyšok krčmy. Ľudia sa trúsia, platia účty zo včera. Skúšam toaletu - chce to silný žalúdok. Bábuškinu kadibudku som radšej neskúšal. Po chvíli prichádza Roman. Hráme sedmu. Dostávam holú. Tak sa dohadujeme, že od teraz kto dostane holú, platí poldeci. Následne dávam Romanovi holú. A tak čakáme v krčme a trávime tam celé doobedie. Okolo obeda prichádza druhá skupina. Sú prekvapení tým, že som im posielal správu tak skoro ráno. Vymieňame si zážitky. Že vraj si užili dosť dažďa, že ani nálada nebola najveselšia, že postavili stany rovno na ceste a báli sa, že ich prejde auto a že Koločava sa aj im vidí hovadsky dlhá. My sa chválime svojimi zážitkami aj nocľahom. Túto príležitosť využívajú Roman so Slncom na priateľské podpichovanie. Obedujeme a radíme sa čo ďalej. Spoj do Užhorodu máme zistený že ide ráno asi 4:30, ale že sa vyplatí ísť mu naproti, na začiatok dediny, aby sme sa doňho zmestili, lebo to je mikrobus a šofér radšej vezme dvoch miestnych namiesto jedného turistu s batohom, lebo sa mu to viac vyplatí. Tak sa ideme dohodnúť s Bábuškou, že ešte jednu noc u nej zostaneme. Slnce má vlastnú izbu s posteľou, ja s Romanom druhú s manželskou posteľou a Julka, Miška, Ivan a Martin idú do izbietky, kde sme my traja strávili poslednú noc. Aj keď popŕcha, trávime popoludnie obzeraním pamätihodností Koločavy. Ideme si pozrieť hroby Českých četníkov čo ich bol býval Nikola Šuhaj postrieľal. Tie sú pri drevenom kostolíku, v ktorom bolo kedysi múzeum ateizmu. Výklad k smutnej Koločavskej histórii a legendám nám podáva rázovitá tetuška, ktorá hovorí akousi napodobeninou Češtiny. V kostole je pár exponátov z bývalej expozície a dosť materiálu o Nikolovi a jeho rodine. Výklad je milý a zábavný. Celá sranda stojí každého z nás dve hrivny. Keď opúšťame miesto, už je tam autobus - zájazd z Českej Republiky. Počuli sme ešte v krčme, že čakajú dva autobusy z ČR. Pre zhoršujúce sa počasie sa rozhodujeme neísť pozrieť hrob samotného Nikolu. Cestou späť sa zastavujeme lem v obchodíkoch, ktoré míňame. Keď sme späť, tak si idem ľahnúť. Necítim sa totiž dobre. Bolí ma brucho, je mi zima a mám triašku. Asi únava spolu s nevyváženou stravou a nachladnutím. Neviem. Martin si líha vedľa mňa, lebo sa asi tiež nevyspal. Ostatní asi sedia v krčme. Zaspať sa mi nedarí, stále sa necítim dobre a vonku precítene bučí krava. Závidím Martinovi ktorí spí a nemá za sebou ani takú noc ako ja. Prichádza mi to nespravodlivé a tak radšej idem do krčmy zistiť ako sa veci majú. Sadám si k našim. Všímajú si môj stav. Roman mi radí realizovať vomitus. Nemám chuť jesť. Objednávam si pálenku, ale neviem sa prinútiť ju vypiť. Tak smutne nešťastne sedím. Hráme karty. Sadajú si k nám dvaja miestni chlapi. Priniesli si rovno celú fľašu pálenky a balík keksov. Ponúkajú nás dosť nekompromisným spôsobom. Trochu sa to podobá na výhražné zavrčanie. Tak pijeme s nimi a na oplátku zas tuším Slnce prináša ďalšie panáky. Aj trochu konverzujeme. Zisťujeme, že pred časom ponúkali nejakým Čechom tiež  aby sa napili, ale tí to odmietali a dokonca vyliali pálenku. Tak dostali nakladačku. Keď chlapi dopili, tak sa rozlúčili a šli. My zostávame - tuším už len Martin, Slnce, Roman a ja a hráme karty - *uja. Po skonzumovaní pálenky sa môj stav zlepšuje a tak sa nebránim ďalšej. Hru „vyhrávam“ a tak kričím na plné hrdlo, čo som. Krčma je ten večer opäť plná. Už sme na odchode, keď nás zastaví pán od vedľajšieho stolu a pýta sa čo sme zač a nech si prisadneme. Tak s Romanom ešte zostávame a pridávame sa k skupinke Moravanov. Prišli jedným z tých dvoch autobusov. Majú trochu slivovice. Tak sa chválime našimi zážitkami a sme ťažkí frajeri, lebo oni sa vozia autobusom a majú celý pobyt naplánovaný. A keď sa chválime našim ďalším plánom - cestou na Krym tak až potom získavame v ich očiach na vážnosti. Okrem toho pána je tam ešte jedna pani (neviem či sú manželia) a mladé devy. Tak preberáme rôzne témy, popíjame a po čase sa začína v krčme spievať. Keď bratia Česi (či Moraváci) spustia spustia Slovenské ľudovky, tak sa radšej pridávame, lebo im chýba rytmus. Za barom je iná obsluha ako večer pred tým a to nejaký mladík a ktorom sa dozvedám, že je to umelec. Nechce púšťať hudbu aby nepobudil ľudí spiacich na poschodí. Ale spievať nám nebráni. Ako do nás vstupuje veselosť tak začíname stvárať rôzne pestvá. Schovávame mačku do klobúka, trúbime na tie dvojmetrové rohy na stene (v tom trúbení dávam dievčatám lekciu) no a nakoniec začíname tancovať. Ani som si nevšimol, kedy začala hudba hrať, len vidím, že obsluha už triezva nie je a ani mu ten hluk zrazu nevadí. Vidno že ide o mladého umelca. Kamarátsky sa doberáme s ich šoférom (vodič - polovodič) a Roman sa ho snaží presvedčiť, nech nás odvezie na Krym, alebo aspoň do Užhorodu, ale nie je úspešný. Hudba výnimočne nie je Ukrajinský pop, ale celý čas nám hrá Čechomor. Už sa opäť cítim výborne. Ukrajinská „horilka“ na postavila na nohy. Tak tancujeme o dušu a s Romanom zisťujeme, že už nemá význam ísť spať. V čase budíčka ideme skontrolovať ostatných a balíme si veci. Potom aj s vecami sa vraciame do krčmy a dopriavame si posledné kolá tanca. Úplne posledný tanec absolvujem s batohom a brašnou na chrbte a s čelovkou na hlave. To už sú v krčme aj naši kamaráti a kamarátky, ktorí túto noc hanebne prespali.


Nedeľa 7.8.2005

Tak sa s novými známymi lúčime a ideme v ústrety autobusu. Ešte je tma, ale nebojíme sa. Roman a ja sme ešte rozjarení a zvyšok skupiny taký nejaký rozospatý. Tak kráčame temnou Koločavou asi 300 - 400 metrov a čakáme. Po chvíli vidíme nám ísť v ústrety pár svetiel. Na zakývanie nám zastavuje mikrobus - skôr minivan. Ide do Užhorodu a tak dnu tlačíme batohy a sadáme si na sedadlá. Miesto sa ušlo každému. Spoj potom pokračuje do centra dediny, kde nastupujú ďalší ľudia. Tí sa už musia uspokojiť s menej pohodlnými miestami - sú viac natlačení, niektorí stoja. Počas jazdy sa chvíľami rozprávame a chvíľami pospávame na sedadlách. Časom sa rozvidnieva a môžeme sa kochať pohľadom na Ukrajinský vidiek. Ani neviem ako dlho trvala cesta, ale do Užhorodu sme každopádne došli. A tam nastalo lúčenie. Roman, Ivan a ja sme sa pobrali na vlakovú stanicu, zistiť kedy nám ide niečo na Krym. Zvyšok si zistil spoj do Michaloviec a rozbehli sa míňať posledné hrivny. No a my na vlakovej stanici pátrame po nejakom spoji. Najbližšie dni už nie je voľné žiadne miesto. Pýtame sa pri jednej pokladni, potom pri druhej... V noci má ísť jeden vlak a keď nebudú obsadené miesta, tak nás asi vezmú, ale nie je to isté. Cez Kyjev by sa cesta predĺžila o ďalších asi 15 hodín. Ivan sa začína tváriť rozpačito a podkopáva morálku. Zvažujeme aj cestu cez Ľvov alebo čakanie na ten nočný vlak. Po čase k nám prišiel Martin, že ako, lebo že autobus do Michaloviec ide o chvíľu. Tým zvyšky morálky dostávajú ranu z milosti a po použití toalety, ktorá je ozaj na úrovni ideme naspäť na autobusovú stanicu. Sľubujeme si ale, že na ten Krym ešte pôjdeme. Ostatní už stihli nakúpiť suveníry - zväčša Balzam a my si v peňaženkách odnášame pomerne značné množstvo hrivien. Tak si sľubujeme, že ich tam ešte prídeme minúť. Autobus nás unáša na hranice. Julka prosí colníčku, nech jej nechá voľnú stránku v pase na víza. Kážu nám vystúpiť a zobrať so sebou von aj veci. V miestnosti nám prehľadávajú batohy, či nepašujeme cigarety. Celkovo to je dosť zábavná situácia. Zvažujeme aj, či neudáme nejakého kamaráta, že pašuje v konečníku drogy, len kvôli tej prehliadke. Fotiť mi tam nedovolili, čo je škoda. Za hranicou Ukrajinské pašeráčky vyberajú cigarety zo skrýš v autobuse a veselo pokračujeme smerom na Michalovce. Zapínam telefón a môj operátor ma víta na rodnej hrude. V Michalovciach kupujeme lístky na vlak do Košíc. Čas do jeho odchodu trávime v staničnej reštaurácii konzumovaním jedál a nápojov a hraním kariet. Karty hráme aj vo vlaku. Opäť hráme *uja. Zlé spočítanie bodov má za následok, že omylom krikom deklarujem svoju totožnosť v riadnom predstihu, čím len potvrdzujem, že moje tvrdenie je správne. Skrátka, ešte som ani nebol ... a už som kričal. Ale po víťazstvo si nakoniec predsa len idem. Tak nám cesta zbehla. V Košiciach sme sa rozlúčili a na terasu sme šli Ivan s Miškou a ja. Ešte sme si dali záverečné pivo u Švejka a lúskali sme k nemu ukrajinské slnečnicové semená. No a potom sme už šli domov.