Piatok

Už počas minuloročného splavu Hrona bolo jasné že to nebude náš posledný splav. Jednak sa nikto neutopil, a taktiež sme si razom zamilovali pohodu a atmosféru tejto akcie. Jej výnimočnosť láka mnoho ľudí a tak sa okrem železného jadra na nej objavujú aj naši priatelia a priatelia našich priateľov. Tento rok sa splavu malo zúčastniť rekordných dvadsaťšesť ľudí, a to ešte nebolo jasné či splavujeme Hron alebo Oravu.

Vzhľadom na utajenú bratovu svadbu sa termín splavu trochu posunul, ale to nám len vyhovovalo, veď čím bude neskôr, tým teplejšia voda nás očakáva, a čo by to bol za splav ak by sa človek ani kúsok nenamočil. Posledné dva týždne výdatne pršalo a tak padla voľba na Oravu, vody v nej bude dosť. Bohužiaľ, dážď ani zima nás podľa predpovede nemali opustiť ani prvý deň nášho splavu, čo bol zrejmý dôvod že sa náš počet znížil na stále úctyhodných devätnásť ľudí.

Väčšina vyráža v piatok popoludní z Košíc alebo Bratislavy, dva kúsky dokonca dôjdu až z Prahy. Mojím parťákom na lodi bude bývala priateľka ktorá do poslednej chvíle kvôli zdravotným problémom s chrbticou váha so svojou účasťou. Ani blízka a náročná skúška z nemeckej gramatiky jej odvahy nepridá, ale nakoniec vyrážame spoločne. Zatiaľ jej jediným plavidlom bola nafukovačka a tak Diki využíva príležitosť a snaží sa ju čo najviac vystrašiť. Napriek slušnej spoľahlivosti mojich odhadov, už som sa pár krát mýlil. Teda, už si ani nepamätám kedy to bolo naposledy, Miška ale áno, a tak má pochybnosti o každom mojom rozhodnutí, splav nevynímajúc. Teraz k tomu prispieva aj strach z neznámeho. Na druhej strane, plávať vie, bikiny má, tak nechápem čoho sa bojí.

Máme sa stretnúť v piatok večer v Krivej, ale nakoniec sa zbierame do hlbokej noci. Náš pobyt v miestnej občerstvovni neušiel pozornosti niekoľkých junákov v tričkách Slovenskej národnej jednotky. S veľkou neľúbosťou odpovedám na otázky ohľadne miesta nášho pobytu, ale mám pocit že o tom že budeme spať na miestnom futbalovom ihrisku vie celá dedina týždeň vopred. Samozrejme že nás o jedenástej v noci za spevu národných piesní poctili zdvorilostnou návštevou, no netrvá dlho a najviac počuť Dikiho. Len čo sa začnú vytrácať, dôjde zvyšok našej partie. Miška je človek ktorý spí rád a veľa, a tak príchod poslednej skupiny vníma ako narušenie nočného kľudu. Ja osobne som skôr narušiteľ než sedmospáč, a tak váham či nevybehnúť von a pridať sa k hlučnému rozhovoru. Nakoniec vo mne zvíťazí ochranca nevinných panien a po nejakej dobe ktorú doprajem ľudom von aby sa vystískali a vyrozprávali si prvé dojmy, požiadam o ticho pre pannu v šiestom mesiaci s ktorou zdieľam stan. Nastalo absolútne ticho prerušované len vystrašeným šepotom.

Sobota

Ráno prebieha ako každé, dokonca narušiteľky nočného kľudu na moje prekvapenie vstávajú ako prvé. To ma teší, zvyčajne som obklopený kopou spachtošov čo spia od západu slnka a nevstávajú pred deviatou. Becher a nádej na príjemný večerný pokec, tento výlet sa začína ozaj dobre. V rýchlosti sa zoznamujem s ľuďmi ktorých nepoznám, som rád že Miška a Idka zobrali moju večernú prosbu s humorom a aj že počúvli, lebo moja lebka sa cítila ako nafúkaný raft na slnku čo do mňa Miška hučala že nemôže spať a vyhrážala sa mi migrénou. Mala pravdu, aj som z toho skoro migrénu dostal, takže večer som zabil dve muchy jednou ranou. Teraz ale bez hanby kukučkuje po Miškinom horúcom čaji na stole. A to som sa jej včera pýtal či bude chcieť čaj, keď je na ňom závislá. Odpoveď nie ma prekvapila, ale to je nič oproti šoku keď vytiahla dáždnik z ruksaku.

Konečne som si siahol na čln, pomáham ich fúkať. Miška sa nakoniec zverila do mojich rúk a odhodlala sa nastúpiť do kamikadze loďky. Aj keď je si myslím že je bezpečná, netuším ako sa bude Miška chovať na vode a tak tu možnosť prevrátenia existuje. Po krátkej inštruktáži pre nováčikov sme pripravení vyraziť. Obzriem sa či neuvidím plávať nejaký veľký kus ľadu a odrážame sa preč. Napriek tomu že z brehu vyzerala dosť rýchla, rieka tečie bez nebezpečných prúdov ktoré by sa nás snažili katapultovať na konáre alebo prevrátiť v strede rieky. Voda má 10 stupňov, vzduch tiež asi toľko, ale občas oblohu prestrelí lúč slnka a tak nie je zima. Som opatrný ako chlapík s tuberkulózou ktorému miesto polievky dali šaraticu. Viem že ja by som prevrátenie bral s humorom, ale je tu niekto kto by mi to dal vytesať aj na náhrobný kameň. Preto idem opatrne a náročnejšie figúry pridávam postupne. Najprv si teda skúšame vývrtku na ľavo, vývrtku vpravo, a až po zvládnutí týchto technicky menej komplikovaných prvkov sa venujeme náročnejšiemu pohybu priamo v pred.

Napriek mojim obavám sa Miška ukázala ako slušný veslár a tak držíme s ostanými tempo. Obloha sa postupne vyjasňuje, Diki so Slncom sa dokonca odvážili do vody. Ani ja sa nenechám ponúkať a vleziem do nej tiež. Vôbec nesklamala. Dlho sa na stroskotanca z Titanicu nehrám, mohol by som dopadnúť ako oni. Dokonca aj náročný výškrab do vratkého člna prebehne na moje prekvapenie bez jeho prevrátenia. Vesta hreje, asi si takú kúpim na zimu. Zatiaľ som mal vždy v člne dievča a tak pristávanie bola skôr kontrolovaná havária než prirazenie k brehu. Preto prv než budeme potrebovať priraziť k brehu pred nejakou prekážkou, chcem si to s Miškou vyskúšať. Ide nám to vynikajúco, po princeznej a Fínke z minulého splavu mám konečne v člne niekoho kto zvláda pristávanie.

Pred obedom sa nakrátko zastavíme pri akýchsi lavičkách a stole. Som už vyhladnutý a tak vyberám múku, soľ, droždie a miesim kysnuté cesto na chlieb, zatiaľ čo druhou rukou som zabil sviňu a z jej hlavy robím paštétu. Poriadne najedený sa bavím s Ivanom ktorému ponúkam kúsok čerstvo upečeného chleba. Jeho Miška si zatiaľ vysadne na vratko vyzerajúci stôl, zdá sa že sa pod ňou každú chvíľu rozpadne. Ivan sa jej vyhráža Liptákom (fackou) aby jej zachránil život, na čo mojej Miške radostne rozsvietia oči a povie „To chcem vidieť“. Neviem, neviem, kde sa to v nej berie.

Keďže naše tempo je viac než dostatočné, splavíme sa do Oravského Podzámku a tam si dáme poriadny obed. Samozrejme že počas našej zastávky sa pekne rozpršalo a tak naša popoludňajšia cesta bude pod značkou „Guma v gume“, teda až na Fasciho ktorý z pre mňa nepochopiteľných dôvodov nemá pršiplášť. Nečudo že z raftu pod jeho vedením s pohonom na štyri ženy sa stáva najrýchlejší čln. Ja sa navliekam do atombordelu a usadám do našej loďky. Je mi príjemne teplučko a sucho, dokonca by som povedal že suchšie ako keď neprší, nakoľko teraz ma nezamočí ani voda ktorá občas vyšplechne od vesla. Bohužiaľ, pred Kubínom začne môj jednoženový motor vynechávať a začína mu byť zima, takže beriem obe pádla a robím z nich improvizované obojstranné. Pripadám si ako Havajský boh mora, len pena za člnom mi chýba. Napriek tomu dobiehame Fasciho a onedlho sme v kempe. Zdá sa že som jeden z mála čo nie je úplne premrznutý. Postupne prichádzajú aj ostatní, obzvlášť mi utkvel v pamäti Milan ktorému zuby cinkali ako budík a od zimy sa zajakával. Ani Ivka so v súčasnosti tak moderným wet look-om nie je niečo čo by sa dalo prehliadnuť. Okrem nej ešte spadli do vody Roger a Diki, ale u nich je to samozrejmosť a vôbec ma to neprekvapuje. Do kempu priváža taxík aj Vlada, aj keď ja nechápem ako sa do neho dostal z vody. Nakoniec vysvitá že z člna vypadol pri výmene posádky raftu a kanoe bez pristátia. Pri tejto operácii sa ocitla vo vode aj Ivka, aj keď u nej nikto nevie prečo. Horúca sprcha dá ale rýchlo všetkých dokopy, saunu sa Fascimu vybaviť nepodarilo.

Staviame stany a ideme zjesť niečo do reštiky. Ako to už býva vždy keď som ja na výlete, nemôžu nás obslúžiť. Už som zažil šibnutých, školu v prírode, výpadok elektriny. Tento krát je to svadba. Snažíme sa obrátiť tuto galibu na dobré, ale žiaden trik nepomáha. Vyskúšali sme hlasný rozhovor o koláčoch v prítomnosti svadobčanov, zvážili sme nenápadnú krádež (máme zo sebou toľko právnikov že by nám ju nenašili ani keby sme im ich kradli pred očami). Keď nepomohlo ani skandovanie „Ko-lá-če! Ko-lá-če! Ko-lá-če!“ vzdávame to. Na šalát sa čaká tri hodiny, vyprážaný sir môže byť do polhodiny, takže je jasnou voľbou. Keď sme došli do kempu, ukazoval teplomer deväť stupňov, ale o pol jednej v noci už je už taká zima že čašník odmieta ďalej chodiť na verandu a vystavuje nám záverečný účet.

V noci si ešte jedna dvojica potrebovala niekoľkokrát zopakovať koľkokrát ju podviedol. Ak to ešte neviete, podviedol ju dvakrát.

Nedeľa

Ráno nás víta slnko a ovečky. Betónové ihrisko začína pripomínať sušiareň. Na stromoch a betóne visia či ležia všetky mysliteľné kusy oblečenia okrem nohavičiek a podprseniek. A môžem zodpovedne prehlásiť že som pátral viac než podrobne. Žeby dievčatá chodili len tak, naostro? Sklamaný výsledkom hľadania idem požičať loptu a trochu si zahráme futbal, šport vraj pomáha prísť na iné myšlienky. No neviem.

Dnes nás čaká posledný úsek rieky, končime až v Kraľovanoch. Tesne po odštartovaní nachádzam široké miesto končiace plytčinou a tak mi nedá veľa práce presvedčiť Dikiho, Bodieho, Rogera a nakoniec aj Ivana aby sme sa šli spúšťať po prúde, obľúbená to zábava z minulého splavu. Patrične osviežený postupne nasadajú do člnov a odchádzajú preč. Miška potrebuje súkromie aby nemusela zachádzať hlboko do lesa, takže sa odrážame od brehu ako posledný. Poriadne sa vykloní sa z člna smerom k brehu, zaprie pádlom do zeme a zo môjho zúfalého „Nieee!“ zatlačí. Ako v spomalenom zábere vidím ako sa náš čln nakláňa nabok, postupne naberá čoraz väčší náklon, prúd zachytí jeho spodnú stranu a mi sme už kolmo na hladinu. Na zlomok sekundy mám pocit že sa udržíme aj keby nás otočilo dole hlavou, ale potom zvíťazí gravitácia nad pocitom a my sa vysypeme z člna. Ja samozrejme pred neho, aby ma mohol prúd poriadne otrieskať niekde o kamene či konáre na brehu. Rýchlo skontrolujem barel, pádla a čln. Miška má svoje, ja svoje, čln sa ma snaží utopiť len barel nikde nevidím. Asi bude pod ním, v opačnom prípade naháňame tri peňaženky s dokladmi a dva foťáky. Po chvíli som na správnej strane loďky a snažím sa s ňou čím skôr doplávať na breh. Nakuknem pod ňu, uľaví sa mi keď tam vidím barel. Miška je celá mokra, jediné suché oblečenie čo máme v člne sú jej bikiny. Konečne. Vedieť že nič ďalšie nemá, prevrátime sa už včera.

Po všetkých srandách strácame dobrú polhodinu. Miška ale už má dosť a tak každú chvíľu driftujeme. Rád by som dobehol čln pred nami, ale môj postup zhatí divoká voda. Respektíve päťdesiat metrov divokej vody. S nefunkčnou Miškou sa po obhliadke rozhodnem preniesť čln po brehu. Vzhľadom na lekársky aj notársky potvrdený zákaz prenášania ťažkých bremien jej to ide pomaly. Som netrpezlivý, už by som chcel byť na vode, ale aj tak musím priznať že sa prekonáva.

Konečne sme opäť na vode a rýchlo dobiehame ostaných. Na moje sklamanie, naša púť sa onedlho končí. Asi desať metrov pred miestom kde máme priraziť k brehu nabiehame na kameň. Prúd tu nie je silný, ináč by nás buď prevrátilo alebo strhlo z neho preč. Snažím sa k Miškinmu zdeseniu rozkývať čln, presunúť ťažisko, odtlačiť sa pádlom. Podľa jej kriku sme už niekoľkokrát vo vode, ale nakoniec sa nám podarí zdolať aj túto prekážku. Už nás čaká len lúčenie, cesta domov a ďalšie lúčenie.