Dva týždne po druhom výlete do Nízkych Tatier sme sa cítili už natoľko fit že sme sa rozhodli podniknúť krátky jednodenný výlet zo Štósu na Kojšovu hoľu. My s Karčim ideme ranným autobusom do Štóskych kúpeľov, kde sa máme stretnúť s Fascim a jeho spolužiakom zo strednej Romanom. S ním som ešte nemal doteraz nevidel, aj keď jeho otužilosť a dobrý orientačný zmysel som poznal z rozprávania o prvom výlete do Nízkych Tatier. Počas cesty ma nadchýnal pohľad na cesty, polia, lesy, teda všade, pretože nikde nebolo ani stopy snehu. Reč sa samozrejme dostala k omrzlinám a ich následkom. Karči je zjavne akýsi veselý, zjavne nedostal môj mail o prvej pomoci pri nich. Tá smutná veta v ňom je: „Omrzliny ľubovolného stupňa zanechávajú postihnuté miesto natrvalo náchylné na ďalšie omrznutie, ktoré zvyčajne končí amputáciou.“ V družnej debate o omrzlinách, stále modrých malíčkoch a samozrejme dievčatách sme sa dostali až na kopec nad Štósom, kde sa na moje nemilé prekvapenie objavili kôpky snehu pri ceste. Z neho ma vytrháva Karči povelom: „Vystupovať!“ Rýchlo vystupujem. Jedno nemilé prekvapenie strieda druhé. Nie sme na zastávke Štós – kúpele. Našťastie do našeho plánovaného stretnutia s Fascim a Romanom nám chýba dosť času aby sme si tú jednu zastávku došľapali. Po Nízkych Tatrách 1 už druhú zlyhanie Karčiho orientačných schopností v tomto roku. Asi už starne.

Chvíľu sa prechádzame kúpeľmi, ale tí dvaja tu ešte neprišli. So záujmom sledujeme naháňajúcu sa tlupu detí ktoré v rámci jednej vety plynulo prechádzajú od slovenčiny k maďarčine a späť. Po chvíli prichádza Fasci a Roman. Zoznamujem sa s Romanom a naťahujem si štucne. Opätovné stretnutie so snehom je neodvratné. Túto trasu sme už niekoľkokrát šli, nič nás nemôže prekvapiť. Snehu je tak pod kolená. Mokrých nôh sa nebojím, topánky nepremokli ani v Nízkych Tatrách.

Že nestúpiš dvakrát do tej istej rieky (ani snehu) sa presviedčam už po niekoľkých minútach v snehu. Začínam cítiť nepríjemný chlad ktorý by pesimista mohol nazvať vlhko. Ja som ale optimista. Netrvá dlho a stáva sa zo mňa dobre poučený optimista. Chlad je zreteľne tekutý a leje sa mi do topánok ako cez sitko. Za túto galibu môže mokrý kašovitý sneh na spodku ktorého je snáď čistá voda. Aj ostatní zdieľajú moje pocity. Za hodinu sú už naše kroky sprevádzané pravidelným čľapkaním vody v topánkach. Trasu poznáme všetci, aj preto si na striedačku hovoríme veselé i smutné príbehy z výstupu na Zbojnícky stôl, najväčšiu to prekážku na našej trase. Už teraz sa trasiem kedy zbadám tu hnusnú odbočku z lesnej traverzujúcej cesty kolmo hore do malinčia. Stúpanie je nekonečné, asi päťkrát si už myslím že už sme na vrchole. Keď sa tam konečne dostanem, čakám na Karčiho s Fascim ktorí šli trochu pomalšie. Jem. Žuvanie je jednoduché – zuby mi od zimy skáču samé. Je tu zima, vlhko a som spotený. Pokračujeme ďalej až po vyhliadkovú vežu. Spolu s nami sem došla aj hmla a chlad. Najprv sa s Karčim ideme pozrieť hore, potom sa pustíme do obeda. Fasci nám všetkým núka vegetariánsku klobásu (alebo salám). S obavami ochutnávam. Je to pikantné, to mám rád, a zároveň kdesi v úzadí sa skrýva chuť skazeného mäsa. Dojedám ponúkaný kúsok a ďalší si už neberiem. Niečo tak divné som nejedol od Fasciho vegetariánskeho zázraku v Nízkych Tatrách. Rýchlo dojedáme pretože už nám je všetkým zima. K hmle sa pridáva aj vietor, snáď bude aj pršať. Chvíľu ideme spolu ale pri ... sa rozchádzame, pretože mne je výhodnejšie ísť smerom na Prakovce.

Svižným tempom začínam zostupovať z hrebeňa. Značkovanie je mizerné, behom dvadsiatich minút strácam značku trikrát. Už ju ani nehľadám, nech si zostane skrytá naveky. Idem smerom kde tuším asfaltovú cestu. Ani nie za polhodinu som na nej. Mokrý sneh mi už nevadí, navyše s klesaním množstvo snehu rýchlo ubúda. Na asfaltke sa zastavujem a keď nikoho nevidím vyzúvam sa a žmýkam ponožky. Potom nasuniem nohy naspäť do topánok, trochu v nich pochodím a celú procedúru opakujem. Napokon cvik opakujem ešte raz. Plávajúce mokro som takto skrotil na celkom prijateľné vlhko. Pokračujem nádherným údolím popri potoku až do Prakoviec. Už sa vôbec neponáhľam, aj tak budem mať na stanici fúru času. Keď tam už som, čas si krátim trápením či sa neznepáčim niektorej z opileckých partií ktorých je tu naozaj hojne. Nakoniec ma vyslobodzuje príchod vlaku.

Tí traja došli až na Kojšovu hoľu a chytili dobrý prípoj v Zlatej idke. Jedno je isté, v pondelok si kúpim impregnáciu na topánky nech to stojí čo to stojí.