Prológ

Výlet do Slovenského raja je prvým výletom, na ktorý po dohode z Nízkych Tatier 2 voláme dievčatá. Karči zavolal tri dievčatá z Blavy. My ostatní sme sa nijako nečinili. Trochu sme Karčiho vyspovedali o ich vzhľade, povahe a skúsenostiach s trampovaním. Zobrali sme to teda v poradí určenom hormónmi, nie naopak ako káže rozum. Podľa jeho názoru, so vzhľadom i povahou budeme spokojní, ba tuším povedal prekvapení.

Aby som sa poistil pred prípadným nemilým prekvapením, rozhodol som sa zavolať aj skúsené harcovníčky Bibenku a Peťu. Bohužiaľ, kontakt na nich som získal až v piatok na obed. Neskoro, už im nevolám. Možno im brnknem po výlete len tak, nech obnovíme komunikáciu. Spolu so mnou, Karčim a dvoma alebo troma dievčatami má ísť ešte Fasci.

Deň 1

Ako vždy, balím sa až ráno. Úplne výnimočne som na stanici už niekoľko minút pred príchodom vlaku. Keď prichádza, vyzerám či neuvidím kde sedia tí dvaja. Nevidno ich. Mohlo ich napadnúť zakývať z okna alebo sa z neho aspoň vykloniť. Škoda. Snažím sa zistiť od sprievodcu kde sú Karči s Fascim. Nikoho takého si nepamätá. Neostáva mi nič iné, len prejsť cez celý vlak. Samozrejme je natrieskaný ako veľryba vo vani. Nenašiel som ich. Došľaka! Čo som slepý? Jedine že chlapci ráno jedli vtipnú kašu a skrývaju sa niekde po záchodoch. Po fiasku so stretávaním sa v Brezne pri minulom výlete o tom vážne pochybujem. Snáď idú rýchlikom a pristúpia až v Spišskej Novej Vsi. Celú cestu sedím ako na ihlách. Konečne sme v Spišskej. Ani tu nie sú. Prihrmí akýsi rýchlik od Košíc. Uch, ako sa mi uľavilo! To nie je možné! Niet ich. Dúfam že ma aspoň tie dve blaváčky budú čakať v Spišských Tomášovciach. Ešte aj môj vlak mešká. Keď začujem zo sedadla obďaleč ako sa dve panie bavia o požiari v Lesnici, srdce mi prestáva biť. To je neuveriteľné! Po tom, čo  ma pri poslednom výlete do Slovenského raja zabudli zavolať, teraz ma zabudli zastaviť keď je výlet zrušený. Ja som v Slovenskom raji bez nich, ani boli raz bezo mňa. Na skóre je to 1:1.
Z veselých úvah typu 2+Ja ma vytrháva príchod skupiny vedenej Fascim. Odzbrojuje ma tým svojím hollywoodskym úsmevom, a taktiež dvojicou dievčat ktoré má za sebou. Za nimi ide bledý Roman a Karol, ktorý sa tvári akosi rozpačito. Skóre sa mení na 4:4. Z jednou z nich, Jankou, sa poznám z minulotýždňového futbalu. Druhú z nich mi Fasci nepredstaví. Potom na Karčiho neveľkú radosť spustí: „Karči zablúdil keď nesprávne odbočil v Spišských Vlachoch a namiesto v Spišskej Novej Vsi sme sa ocitli v Spišskom Podhradí.. Rýchlo jazdou sme síce stratu dohnali, ale odniesol si to Roman, ktorý sa cestou pozvracal.“ Ak to pôjde takto ďalej, tak mu tie blúdenia za chvíľu prestaneme počítať. Ako sa dozvedám od Karčiho, v Tomášovciach by ma nikto nečakal, stretnúť sa máme až na Tomášovskom výhľade. Veru, neviem ako by som sa zachoval ak by som došiel sám a nikoho tam nevidel. Konečne sa pohol aj vlak. Vystupujeme.

Na Tomášovský výhľad nesiem ešte akúsi tašku jednému z dievčat. Mám ju zavesenú okolo krku. Skoro vôbec nemôžem dýchať, ale dole si ju nedám ani keby čo. Hurá, sme hore! Zhadzujem tú slučku z krku, na jeden nádych som ešte na Tomášovský nevyšiel. Stretnutie s blaváčkami (foto) je bez problémov. Karči nás vzájomne predstaví. Taktiež sa dozvedám meno druhej Fasciho kamarátky.

Začíname. Tempo cesty je celkom prijateľné, aj tak sa nerád ženiem keď idem Slovenský raj. Hlavne nech to vydrží. Pri prvej zastávke pred mostom cez Hornád (foto) navrhujem aby sme sa okúpali. Skúšam Fasciho, nič. Skúšam Romana, nič. Čo už, idem sám. Keď ma Roman vidí vo vode, pridáva sa (foto). Teplota vody je tak akurát, vonku je už hnusná horúčava. Pokračujeme ďalej. Zväčša idem sám, aj keď sa snažím držať pri dievčatách.

Pri Letanovskom mlyne stretávame dvoch rómskych chlapcov. Rozhovor s nimi teda stojí za to.
Romovia smerom k nám: Dajte nám prosím vás päť korún!
Fasci: A na čo sú ti?
Róm: Sme hladní.
Fasci: Ak ste hladní - vybaľuje z vaku rožky a podáva im ich - nech sa páči.
Róm s rožkami v ruke: Ujó, dajte mi päť korún!
Fasci: Na čo sú ti, veď máš rožky?
Róm: Potrebujeme na vlak do Spišskej.
Fasci: Tam dôjdeš za chvíľu, tak načo potrebuješ peniaze?
Róm: Ta potom ideme do Žiliny.
Fasci: Nič nedostaneš. Máš rožky.
Róm: Ujó, dajte mi päť korún!
Fasci: Máš rožky, nestačia ti?
Róm: Stačia. Ujó, dajte mi päť korún!
Fasci odchádza.
Róm: Ujó, dajte mi päť korún! Ujó, dajte mi päť korún! Ujó, dajte mi päť korún!
Prestáva až keď sme od neho asi sto metrov. Oslobodzujeme sa od nich a pokračujeme ďalej.

Na Podlesku obedujeme. Vyrážame hore Suchou Belou (foto). Karči pomáha na rebríkoch (foto) jednej z blaváčok ktoré vôbec nie su blaváčky, pretože sa bojí. Nemôžem sa ubrániť spomienke na výlet s kamarátom a jeho priateľkou presne po tej istej trase. Takto to začínalo a skončilo to tým, že som sa zobudil na divné zvuky a pohyby v stane, kde sme spali natlačení ako sardinky. Tu idem sám pretože to mám takto rád. Skáčem si z kameňa na kameň a občas sa brodím potokom aby som otestoval nový impregnačný roztok na topánky. Zatiaľ sa držia. Postupujeme viac-menej spoločne, aj keď je to trochu rozťahané.
Pri jednom z vodopádov ma chytí záchvat uletenosti a navrhujem aby sme sa v ňom okúpali. Roman ide hneď. Vaťahujem pestrofarebné plavecké okuliare, ktoré som si doniesol špeciálne na takúto príležitosť. Voda je tu ľadová. Hlboká je vyše metra a široká ani nie meter (foto). To by bola fantastická fotka, všetci spoločne vo vodopáde. Postupne spracovávam Fasciho, Karčiho a Janku. Ivana nás bude fotiť (foto). Druhýkrát vchádzam do vodopádu. Do vody musel medzitým napadať ľad, čudujem sa že nezmrzla. Rýchlo sa obliekame a pokračujeme. 

Z vrchu Suchej Belej prechádzame na Veľkú Poľanu, kde sa na noc utáborime. Púšťam do pléna otázku kto bude s kým v stane. Po takýchto slovách väčšinou nastáva ticho, nie je to inak ani teraz. Ach, keby som vedel čítať myšlienky. Nič sa nedá robiť, dievčatá sa na háčik nechytili a tak si ako stanovú dvojku vyberám Karčiho. Ani on nie je mnou príliš nadšený, ale čo sa dá robiť. V tedy mi v hlave skrsne rafinovaný nápad. My s Karolom pre seba stan nepostavíme a ak bude pršať tak ... Neviem, či dôvtipnosť môjho plánu chápe aj on, ale podľa toho šťastného výrazu tváre asi áno. Najlepšie dopadol Roman, ten má v stane Janku s Ivanou. Naopak, najhoršie je na tom Fasci, ten je v stane sám. Teraz už len nech začne pršať, aj kropenie by stačilo.

Večeru si servírujem na piknikový obrúsok. Fasci ma s ním fotí, ale záber má divnú perspektívu (foto), vyzerá ako keby som sa hral s nohavicami. Škoda že som to zistil až doma. Tiahla večera sa postupne mení na nočný pokec. Pozeráme si nafotené fotky. Fasci, skalný fanúšik slovenského hokeja, nám vykrikuje zo stanu prehľad aktuálneho zápasu Slovensko-Švédsko, ktorý počúva walkmanom. V jeho hlase príliš radosti nepočuť, bijú nás ako psov. Anička ani Mirka sa do svojho stanu nijako neponáhľajú, kecáme s nimi až do 00:05. Zrazu vytiahnu doping (foto) a pripíjame si na Karčiho narodeniny. Dopingu je dosť. Ide o preparáty strednej triedy s rýchlym účinkom v dvoch rôznych príchutiach s odlišnou energetickou hodnotou. Debata sa rozpadá na dvojice, mne sa ušla Mirka. Hodnú chvíľu si šepkáme, ani neviem ako zaspávam.

Deň 2

Ráno sa budím ako prvý, robím dokumentačné foto a snažím sa pri tom všetkých pobudiť. Darí sa mi to a po raňajkách vyrážame. Váhame či po zostupe pokračovať Veľkým Sokolom alebo Pieckami. Som rád, že nakoniec vyhrávajú Piecky. Ešte som tam nebol, kým Veľký Sokol som šiel aspoň šesťkrát. Keďže od nich veľa nečakám, som šokovaný ich krásou. Pod subtílne vyzerajúcim vodopádom sa spolu s Romanom kúpeme (foto). Dobiehajú nás akýsi český turisti. Sledujú nás s úsmevom na tvárach. Chvíľu sa radia a tesne po nás vchádzajú do vodopádu. Na rozdiel od nás, holí (foto). Je medzi nimi niekoľko dievčat a vyzlečenie každej z nich je sprevádzané Fasciho poznámkami. Nechávam mu foťák aby si ich mohol priblížiť a idem ďalej. Po hodnej chvíli ma dobieha Fasci. Baterky vo foťáku sú samozrejme v ťahu. Pri záverečnom výstupe na konci Piecok nám to s Fascim a Romanom nedá a pustíme si to. Výsledkom je 15-minútové čakanie na vrchu. Na Mirke je vidno že má dosť. Keď vidím, že sme na mieste kde sme ráno začínali, neubránim sa vysloveniu kacírskej myšlienky že vaky sme si tu mohli niekde nechať. Stretne sa to so súhlasným mlčaním.

Obedujeme. Zisťujem že niektorí ľudia sú tu len na dva dni. Sú to Janka, Ivana a Roman. Do Podleska s nimi odchádza aj Karči. Musí dokončiť diplomovku. Ak všetko pôjde hladko a spraví to cez noc, stretneme sa zajtra ráno kdesi pre Geravách. Lúčime sa a každá skupina sa odoberá svojím smerom. Fasci aj s Aničkou uteká kdesi vpredu, takže ja idem s Mirkou. Rozhovor ide ako po masle, dokonca aj Mirka sa dostáva ku slovu, čo pri rozhovore so mnou nie je veľmi časté. Rozprávame sa o našom prístupe k žobrákom a vplyve na ľudí v našom okolí. Náš rozhovor preruší príchod na Geravy. Škoda, už som bol pri pápažovi

Fasci našiel celkom dobré miesto na spanie. Z mne nepochopiteľných dôvodov sa mu nepáči a hľadá ďalšie. Napriek môjmu očakávaniu ho nachádza rýchlo a je naozaj dobré. Keďže sme sa rozhodli trochu si posedieť pri ohni, zbierame drevo. Keď ho je dosť, Fasci ide pomôcť dievčatám zo stanom a ja sa podľa tradície podujímam založiť oheň. V tom som fakt dobrý. Často mi chytí bez použitia papiera alebo pevného liehu hneď od prvej zápalky. Troma to dokážem vždy. Nie dnes. Keď miniem asi polovicu škatuľky, prichádza Fasci a trochu pohýbe vetvičkami v ohnisku. Doparoma, akurát teraz musí chytiť! Krúti hlavou, Karči blúdi, ja nezapálim oheň. Svet sa rúti do záhuby. Večeriame. S Fascim si opekáme nad ohňom chieb, je mi fajn. Všetci mlčíme. Znižujeme hmotnosť dopingu. Anička sa odoberá do stanu, my ležíme pri ohni. Ďalej mlčíme.

Fasci mnou trasie. Všade je tma. Otváram oči. Stále je všade tma. Chvíľu dezorientovane sedím. Fasci mi čosi hovorí, ale nerozumiem mu. Pomaličky mi dochádza. Prší. Beriem do ruky karimatku a spacák a odoberám sa do stanu. Ihneď zaspávam.

Deň 3

Budím sa na zvuk kvapiek dopadajúcich na stenu stanu. Zrazu si spomeniem ako som sa sem dostal. Srdce mi začne biť ako zvon. Topánky som určite nechal vonku, nepamätám si že by som sa obúval. Zdvíham sa. Vidím svoje topánky pekne uložené pri mojích nohách. Počujem rozhovor z vedľajšieho stanu, dievčatá sú už tiež hore. Vyzerám von zo stanu. To čo vidím ma neprekvapuje. Hmla a dážď. Fotím ich ktoré kamsi idú. Posledný sa budí Fasci. Von zo stanu sa mu nechce, takže ešte nejakú dobu driememe. Dievčatá volajú svoj idol, Karčiho, kedy a ako príde. Bolestný ston, ktorý nasleduje po odpovedi napoludnie, počujem aj ja. Nakoniec to už nevydržia a balia stan s tým, že ich dobehneme po ceste do Dediniek.

Vstávame aj my a po zbalení stanu ideme po ich stopách. Rozmýšľam, či ich vôbec dobehneme pre Dedinkami, majú aspoň 20-minútový náskok. Rýchlym krokom ich ale dobiehame tesne pred ich začiatkom. Zakotvíme na raňajky v penzióne na začiatku obce. Párky a horúce kakao privíta môj žalúdok s potešením. Vonku stále popŕcha, a tak čakáme na Karola tu. Medzi Karolom a Aničkou už od rána prešlo toľko SMS správ že pochybujem či Karči stíha medzitým písať diplomovku. Pôvodne som chcel ísť len na tri dni, ale keďže dnešný deň je akýsi hluchý, zostávam na štyri. Polhodinu pred očakávaným príchodom Karčiho sa hlavy oboch dievčat s nádejou natáčajú k vchodovým dverám pri každom ich vrznutí. S tých roztúžených pohľadov s ktorými sa streli všetci vstupujúci turisti sa už niekoľkým chlapom zakrútila hlava. Keď Karči posiela SMS-ku že bohužial nepríde, vieme že je za dverami. A skutočne po chvíli vchádza dnu. Do dievčenských očí sa vracia život. Úprimne mu závidím, je to ich idol.

Ďalšiu trasu som už premyslel, oboznamujem s ňou Karčiho a vyrážame. Fasci ide s nami len hore Zejmarskou roklinou a z Geráv sa vracia späť do Dediniek. Potrebuje byť v Košiciach už dnes. Na to, ako si rozumie s Mirkou sa mi to zdá dosť nepravdepodobné. Po ceste ku vstupu do Zejmarskej rokliny vidíme na pritiľahlom svahu pás snehu ktorý sa zabudol roztopiť. Zhadzujeme vaky a ideme sa tam pozrieť. Chvíľu sa guľujeme (foto), ale nie je to nič moc. Sneh je na povrchu zľadovatelý a ťažko sa zbiera. Spolu s Fascim bojujeme proti samotnému Karčimu, no aj tak vyhráva. Keď si to chcem cvaknúť, zisťujem že mám vybité baterky. Viem že Karol pred dievčatami spraví hocičo čím dokáže svoju mužnú silu, a tak ho pýtam či by nezašiel po baterky do môjho vaku. Samozrejme ide. Mirka na mňa hádže vyčítavý pohľad. O chvíľu je Karol späť aj s baterkami. Fotím si aj šafrán (foto) ktorého je tu ako maku. Vraciame sa k vakom a ideme ďalej. Chytá ma samotárska nálada. Som s odstupom posledný. Som prekvapený. Nechápem že taká pekná roklina je tak málo známa. Pri rebríkoch dobieham Karčiho s Mirkou. A sme späť kde sme ráno začínali. Vaky sme si mohli nechať hore. Som ale ticho, aby ma dievčatá neukameňovali. Fasci ide s nami ďalej. Cesta ubieha rýchlo, je rovná a široká. To sa mení pri klesaní do Tomášovskej Belej. Pred klauzami nás zastihne dážď. Už skoro nič nehovorím, snažím sa počúvať čo hovoria druhí. Vcelku sa mi to darí.

Prichádzame k senníku. Ja sa idem pozrieť k blízkym chatám či tam nikto nie je. Nikde nikoho. Náladu mi zlepšuje objav dvojkadibudky. Vraciam sa späť k senníku po papier a idem si to tam vyskúšať. Páči sa mi to tu. S istou ľútosťou opúšťam toto zariadenie a vraciam sa späť k senníku. Medzitým už prišiel aj Karči s Mirkou. Všetci už sú dnu. Posledná večera. Pozeráme si Karčiho fotky z Nórska a trampovania (foto). Niektoré som ani ja nevidel. Dorážame vysokoenergetický doping. Rád by som sa ešte porozprával, ale vyznieva to trápne. Pocit, že som tu naviac sa stupňuje. Konečne zaspávam.

Deň 4

Budím sa o siedmej. Všetci ešte spia. Čakám do ôsmej. Budím Karčiho. Ak dnes chceme prejsť to čo sme si naplánovali a ešte sa dostať kultúrne domov, nesmieme príliš dlho vyspávať. Karči sa na mňa pozrel a spí ďalej. Zjavne je mu dobre tak ako je. Raňajkujem. Stále nikto nevstáva. Balím sa. Stále nikto nevstáva. Neviem čo cítim, ale viem jedno. Idem hoci aj sám. Odchádzam. Stále nikto nevstáva. Idem sám, ale je mi akosi veselšie. Na rázcestníku „Klauzy“ nechávam odkaz ako plánujem ísť a že nie som nahnevaný. Pár slov na rozlúčku a poberám sa ďalej.

Po troch dňoch keď som šiel prechádzkovým tempom, ma prepadá chuť trochu sa inaviť. Vak mám ľahký, všetko je zjdené. Značky skracujem na polovičku. Až po ústie Suchej Belej nestretávam nikoho okrem skupiny asi troch čechov. Tam som pôvodne nechcel ísť, ale jeednosmernosť Kyseľa nebola vyznačená na mape. Nevadí, na Kláštorisko prichádzam drobnou obchádzkou. Bežím a pri tom rozmýšľam prečo som ráno vlastne odišiel. Neviem. V behu ma zdržiava roztrúsená skupina niekoľkých desiatok výletníkov. Vždy keď sú v dohľade, zmením beh na rýchly krok aby som nevyzeral ako blbec. Zrazu som na Kláštorisku. Tam porozprávam so staršími manželmi s Veľkej Británie o podmienkach v Tatrách, kam sa chystajú. Udivuje ich, že idem sám. Zbieham pod Tomášovský výhľad a odtiaľ pokračujem chôdzou do Smižian. Nerozmýšľam prečo idem sám, začína sa mi to páčiť. V momente keď vchádzam do Smižian prechádza okolo mňa vlak smerom na Poprad. Ktovie či ho stihli, respektíve či sú v Spišských Tomášovciach.

Spolu so mnou prichádza na zastávku aj vlak na Košice. Lístok po dohode so sprievodcom nekupujem. Vlak stojí desať minút v Spišskej, spravím to tam. Prechádzam vlakom v nádeji že stretnem Karčiho s Fascim. Narážam na Karčiho. Prekvapujeme ma, keď zostím, že s ním nie je aj Fasci. To má ale jednoduché vysvetlenie. Fasci sa od nich oddelil tesne po tom čo vyrazili aby stihol predchádzajúci vlak. Karčiho vysvetľovanie skracuje príchod Fasciho. Teraz až tomu vôbec nerozumiem. Vo vysvetľovaní pokračuje Fasci. Predchádzajúci vlak mu ušiel a tak šiel po koľajniciach až sem. Teda, každý z nás šiel sám, nastupoval na inej zastávke, ale kuriózne sme sa všetci stretli v tom istom vlaku. Fascimu je trochu ľúto že nešiel so mnou.
Ešte stíhame zhodnotiť túto akciu. Ja s Karčim nehovoríme nič, aj keď nepochybne máme odlišný názor. Z jeho usmiatej tváre je vidno že sa mu výlet páčil.

Moje pocity sú veľmi rozapčité, ale ako autor myšlienky zavolať dievčatá som radšej ticho. Podľa Fasciho názoru je dobré brať dievčatá na oddychové akcie ako táto, ale na seriózne výlety nie. Premáham svoje rozčarovanie tvrdením že je treba ich kondíciu na oddychovkách zlepšiť a potom ich brať všade. Ani neviem ako, zrazu som v Kluknave a vystupujem.

Epilóg

Ani po niekoľkých dňoch mi nie sú jasné pocity s akými som odchádzal posledné ráno. Snáď tam bol pocit roztrpčenosti a nevôľa meniť trasu. Neviem. Jedno je ale isté, počasie bolo fajn, bavil som sa dobre a domov som prišiel oddýchnutý. Bez chyby to ale nebolo. Svoje pochybnosti som vyjadril na strane so stručnými informáciami o výlete heslom "S dievčatami zle, bez nich ešte horšie". Po tom čo to videli Mirka s Aničkou, vyhrážajú sa, že ak to nedám preč tak už s nami nepôjdu. Ktovie?