Prológ

Hneď po návrate zo Slovenského raja sme sa dohodli na spoločnom výlete kdesi na Stredné Slovensko. Vzápätí som sa ale dozvedel že sa plánujú Malé Karpaty. Mirka ale dala najavo že tomu neverí a podľa nej sa nikam nepôjde. Potom čo mi Karči oznámil, že preňho sú Malé Karpaty zaujímavejšie, som zrazu videl výlet na Stredné Slovensko v bledých farbách. Mirka ma ale doslova šokovala. Jednoznačne vyjadrila svoju túžbu "zašľapať si" a to sa jej určite v Malých Karpatách nesplní. Keď vysvitlo, že tam pôjdeme len my dvaja a Mirka stále chce ísť, môj údiv po mojom divnom správaní v Slovenskom raji nepoznal medze.

Možno som Mirku trochu precenil, ale naplánoval som prechod väčšou časťou hrebeňa Malej Fatry - Vrátnej. Že je to nereálne, to som sa dozvedel od Fasciho aj Karčiho. Dokonca sa to dozvedela aj Mirka ako súčasť kampane za Malé Karpaty. Ale nedala sa zastrašiť, čo ma neuveriteľne potešilo, pretože nemám rád ak sa výlety rušia na poslednú chvíľu. Naša diverzná aktivita mala byť zastavená spojenými silami Karčiho a Aničky, no my sme boli pevne rozhodnutí. Tento stav sa udržal až do štvrtka a cesta inam už bola zarúbaná.

Deň 1

Do práce prichádzam ako elegán. Dojem je síce kazený zadymeným vakom, ale to nevadí. Ešte kontrolujem termín Mirkinho príchodu do Žiliny. Odchádzam hodinu pred koncom pracovnej doby a tak musím, prácu trochu urýchliť. Samozrejme až na stanici zisťujem že som v tom zhone nechal vo firme foťák. Mrzí ma to, ale čo už. Kontrolujem či mám aspoň peňaženku. Mám. Zase som omylom vletel do fajčiarskeho vagóna. Som tu ako zátka vo vnútri fľaše, von sa nedá.

Počasie sa od Košíc sústavne zhoršuje a keď prichádzam do Žiliny, je hmla a drobne prší. Mirka ma mala čakať, ale jej vlak chvíľu mešká. Som rád, zabudli sme sa dohodnúť kde sa stretneme. Čakám ju na nástupišti. Keď ju zbadám, zdá sa mi akási veselšia než so ju pamätám. Čím to je, neviem. Zo stanice ešte Mirka volá známym. Nastupujeme do pristaveného vlaku na Strečno. Ešte že do odchodu chýba zo desať minút, Mirka si zabudla kúpiť lístok. Zbehnem poň. Keď sa vraciam späť, vidím čo nezabudla: Dva hrubé ženské magazíny s radami ako uloviť chlapa, intrigovať v zamestnaní a podobne. Tak takúto zbytočnosť so sebou nosiť odmietam. Trocha ju ten drobný dážď trápi. Nechce si zablatiť nohavice ktoré má na sebe. Chcela by v nich ísť aj domov.

Naraz s dvojicou Čechov vyrážame na Starý hrad. Trápi ma len miesto odbočenia zo značky, tá totiž hrad obchádza. Česi sa nám vzápätí strácajú, ich tempo je zreteľne rýchlejšie. Nevadí, dnes toho nemáme veľa. Aby som nepremokol, obliekam si šušťákovú súpravu a na hlavu si dávam klobúk. Keď vidím, že Mirka nemá čo položiť na hlavu, požičiavam jej ho a ja si nasadzujem kapucňu. Hustota dažďa a tmy sa neustále zvyšuje, už ideme v tme za mierneho dažďa. Púšťame sa po vychodenej cestičke odbočujúcej zo značky ku hradnému bralu. Idem ako prvý. Keď prechádzam cez potok, zastavím sa v jeho strede, pretože ďalej je len rozmočené blato. "Mirka, tadiaľ nechoď! Tadiaľ sa ďalej nedá." Moje varovanie zostalo nevyslyšané. Vidím ju len ako naberá rýchlosť aby mohlo preskákať po kameňoch. Zbytočne, už je v blate až po členky. Cestička sa stráca. Pokračujeme priamo hore, hrad nemôžeme minúť. Ideme bez oddychu. Občasné úseky rozmočeného kopca sú  také strmé, že sa Mirka domnieva že to ani nedokáže. Niekoľkokrát jej podám ruku. Keď už toho začína byť dosť, objavuje sa hrad. Vchádzame do neho zo strany z ktorej by sme sa pravdepodobne za vidna neodvážili. Už počujeme Čechov. Na posledný úsek nám svietia baterkou. Konečne sme pod strechou. Zisťujem, že značka predsa len na hrad ide. Som ja ale somár! Chvíľu sa s nimi rozprávame. Prišli len päť minút pred nami, takže sme museli ísť kratšou cestou. Aspoň dačo. Rozvešiavame po výstupkoch vo vnútri naše vlhké oblečenie a večeriame. Zaliezame do spacákov a rozprávame sa. Je výnimočne teplá noc. Ráno o piatej zaspávame.

Deň 2

Vstávame o siedmej. V pohode sa najeme, zbalíme a vyrážame. Ja s handicapom Mirkinho jedla a celého stanu. Ona so svojimi dvoma časopismi. Schádzam na cestu v údolí, ktorá smeruje na Chatu pod Suchým vrchom. V mojich spomienkach na predošlý výstup bola cesta dlhá a úmorná. Pre Mirku, aj keď sa zatiaľ drží, je to zabijak. Dosť často stojíme. Značka odbočila niekam bokom, takže teraz ideme len tak. Z toho Mirka nie je príliš nadšená, možno po včerajšku o mojich schopnostiach trochu pochybuje. Často oddychujeme, aj keď sa mi darí udržať pauzy v rozumnej dĺžke. Pri každej odbočke vidím pochybnosti v Mirkiných očiach. Na chatu sú to dve hodiny. Takýmto tempom by sme tam mali byť tak s polhodinovou stratou. Udiví ma, keď sa po hodine a pol objaví chata. Mirka je nadšená, jej sebadôvera stúpa do nebies. Som rád, bude ju ešte potrebovať.

Na Chate pod Suchým vrchom navrhujem prestávku. Mirka ale chce ísť rovno ďalej. Pokračujme pozdĺž vleku do prvého nestúpajúceho úseku dnešného dňa. Od toho momentu sa neustále pohybujeme v hmle. Možno to je dobre, možno nie. Výhľad na Suchý vrch by asi Mirka neocenila tým istým spôsobom ako ja. Zatiaľ sa drží celkom dobre, za sebou máme hodinu a pol prudkého stúpania. Dorážame pod Suchý. Pohľad do miest kde pokračuje značka vyvoláva na Mirkinej tvári vrásky. Začíname sa škrabať hore. Mne to tak nepríde, ale pre ňu je to naozaj ťažké. Stojíme snáď každých 15-20 metrov. To nie je dobré, zbytočne sa to predlžuje. Ona však viac v kuse neprejde. Zastávky sú na skok od seba. Obaja sme radi keď takto dohopsáme až na vrchol.

To najhoršie z dnešného dňa máme úspešne za sebou, ďalej je to len mierne hore, mierne dole. Takto to je, ale v tej hmle to takto vôbec nevyzerá. Ktovie čo si o mojej pravdovravnosti hovorí Mirka? Stretávame dvoch vojakov s veľkými poľnými. Na moju otázku na čo sú tu mi bez zastavenia odpovedia: Na prežitie. Proti všetkým zvyklostiam, ktoré sa tradujú zvlášť za zlého počasia, sa vôbec nezastavia a idú ďalej. Rozmýšľam, či sú na tom tak zle, alebo sú taký namyslení. Začína fúkať. Vietor ženie hmlu zo severnej strany hrebeňa na južnú. Miestami sú v nej diery a tak občas vidíme ďalej než pod svoje nohy. Odkrýva sa nám výhľad na nejaké mesto. Dohadujeme sa či je to Martin. Ten to podľa mňa nemôže byť, to bude nejaká väčšia dedina. Mirka je už hladná a tak sa zastavujeme na obed. Dlho netrvá, je dosť zima. Konečne sa dostávame preč zo skalnatého úseku na trávnatý. Ideme vedľa seba, rozprávame sa. Vrcholy kopcov prichádzajú úplne nečakane. Výstup na Veľký Fatranský Kriváň, ktorý ja osobne považujem za jeden z najkrajších výstupov v Malej Fatre, sa mení na chôdzu do kopca ako každý druhý. S Mirkou ideme ruka v ruke. Tempo, ktorým ideme ma prekvapuje. Mám pocit, že Mirka rýchlosť neustále zvyšuje. Dokonca chce ísť aj na vrchol Kriváňa ktorý je trochu bokom od značky. A to z neho určite nebude nič vidno. Nálada sa jej vylepšila po tom, čo si uvedomila že dnes už to bude len dole kopcom.

Zbiehame k chate. Dávame si teplú večeru. Prekvapuje ma to, že sa za nocľah platí vopred, za jedlo až pri odchode. Väčšinou sa platí všetko vtedy. Na izbe sa ešte snažíme udržať nejakú konverzáciu, ale na to som príliš unavený a zaspávam.

Deň 3

Na moje potešenie vstávame pomerne zavčasu. Keď mi chatár začne púšťať výberovku toho najlepšieho čo vytvorilo obdobie rokov 1950-1989, som nadšený. Také evergreeny ako Sajuz nerušimj, Kaťuša, Internacionála, Pieseň práce do človeka nalejú pochodový rytmus na celý deň. Celé pásmo je ukončené piesňou Všichni jsou už v Mexiku. Vonku svieti slnko, Mirka sa usmieva. Krajšie ráno som už dlho nezažil. Pri kontrole prítomnosti chatár zisťuje, že mu zopár ľudí odišlo bez zaplatenia. Predostieram pred Mirku možnosti ďalšieho postupu. Prvou je zostup cez Šutovský vodopád do Šutova a druhou možnosťou je pokračovanie po hrebeni až na Stoh a z neho dolu do Kraľovian. Odhadujem to na druhú možnosť a nemýlim sa. Vyrovnávame účet a vraciame sa do sedla za Kriváňom.

Vybiehame na Chleb, viditeľnosť je vcelku dobrá. Vynikajúcim tempom prechádzame cez všetky vŕšky až pod Stoh. Mirkine srdce sa napĺňa snáď až prílišnou úctou pre týmto kopcom. Snažím sa jej vysvetliť, že je to taký istý kopec ako hocaký iný, len je oveľa väčší. No, keď to takto hovorím, ani mne to neznie dobre. Jediným maličkým zádrheľom by sa mohla stať žltá značka ktorá obchádza Stoh. Je umiestnená tak, aby človek už vedel aké to bude ďalšiu trištvrťhodinu. Ale Mirka si sama uvedomuje, že by obídenie kopca neskôr asi ľutovala. Výstup hore mi začne pripomínať záverečný výstup na Suchý vrch, oddychujeme vždy keď našliapnem na ľavú nohu. Vysvetľujem Mirke ako sa ide do veľkých kopcov na príklade obrábania vinohradu. Človek si hodí pred seba čiapku a pracuje až kým k nej nedôjde. Potom ju hodí znova. Tak si nekonečnú prácu rozdelí na časti aby videl, že sa vôbec hýbe. Takto ju presvedčím na 50-krokové úseky. Navrhoval som síce sto, ale aj tak dobre. Ako som dúfal , Mirka sa ma snaží občas prekvapiť tým, že tých krokov spraví viac. Tesne pred vrcholom sa dostáva k číslu 150. Sme na Stohu (foto).

Keď pre sebou vidí Mirka Veľký Rozsutec (foto), oznamuje mi že tam ideme. Chvíľu sa rozprávame o možnostiach ďalšieho postupu. Mne to vyhovuje. Ak chce ísť, môžeme. Ešte hore na Stohu Mirka zle stúpi a padá k zemi ako keby ju proti nej niečo vystrelilo. To je tak keď sa niekto pozerá po Rozsutcoch namiesto toho aby sa pozeral pod nohy. Sme v sedle, teraz už len vyšľapať to, čo sme práve zišli. Celú cestu sa nám ponúkajú nádherné výhľady. Nedá sa nezastaviť. Značka ide v hornej časti skalami. Najprv sa stále otáčam aby som videl, či netreba Mirke pomôcť. Otáčam sa zbytočne, ide jej to výborne. Obaja sa nechávame strhnúť lezením po skalách (foto). Ani si to neuvedomujem kým sa nečakane predo mnou neobjaví vrchol. Chvíľu si tu posedíme, ale darmo, času je málo a slnko nepostojí. Nechávame si spraviť vrcholovú fotografiu (foto) a pokračujeme. Teraz ma trápi len jedna vec: Bola by to škoda vynechať Malý Rozsutec. Našťastie tento názor má aj Mirka a tak sa bez zastavenia v sedle opäť štveráme hore. Mirka je sklamaná, oproti Veľkému Rozsutcu je výstup na Malý plný úsekov s reťazami. Tých sa bojí, čo je pre mňa po tom ako liezla po skalách na Veľký Rozsutec nepochopiteľné. Ale pohľad z vrcholu na hrebeň Malej Fatry stojí za to. Ďalšia vrcholová fotka. Baba, ktorá nás fotí je už od pohľadu prestrašená z toho, že má stlačiť spúšť. Snáď bude záber dobrý. Schádzame späť do sedla a Mirka obeduje. Cesta dole Hornými a Novými Dierami je bez problémov, aspoň čo sa týka mňa. Mirka sa ale trápi na každom rebríku (foto). Človek by povedal že uprostred toľkej krásy na strach ani nepomyslí, ale jej to páli jedna radosť.

Prichádzame do Terchovej. Prechádzkovým tempom sa presúvame do centra odkiaľ ide o čosi viac autobusov. Zo zastávky odchádza nejaký autobus keď ju už máme na dohľad. Ako o dve minúty zisťujeme, bol to autobus na Žilinu. Nič to, ďalší ide o hodinu. Znova jeme. Mirka volá známym že som ju po ceste nepohryzol a že sme šťastne na konci výletu. Nechápem ako jej tak dlho môže vydržať karta. Zistila si aj vlak na Blavu. Čosi jej ide o pol desiatej. V Žiline budeme pred deviatou, takže to je v pohode a nebude sa opakovať situácia z nášho tábora keď sme v Kraľovanoch trčali do pol tretej. Posledné naše spoločné chvíle, teda aspoň na tomto výlete, mi zbiehajú ako voda. Na stanici zisťujem že sa náš výlet zavŕšil absolútne dokonale. Za päť minút mi ide vlak. Lepšie to už ani nemohlo byť. Proste sme sa narodili pod šťastnou hviezdou. Ale nie, jasne že sa na tom muselo niečo pokaziť. Žiadny vlak o pol desiatej do Bratislavy neexistuje. Najskôr ide niečo o jednej v noci. S istou ľútosťou pozerám ako odchádza vlak domov. Dlho mi ľúto nie je, veď mi pre druhou ide ďalší. A tak sa celkom nečakane výlet o niekoľko hodín predlžuje. Hlavne že je pohoda.

Rozprávame sa o spôsobe akým rozmýšľajú chlapci. Zdá sa mi, že na niektoré otázky ktoré tu padnú sa mala Mirka dozvedieť odpoveď už v siedmom ročníku. Alebo v Brave. Aspoň som jej poradil jeden nezaručený grif. Len neviem či je vhodný aj pre dievčatá. Na autobusovej stanici zisťujeme že jej ešte skôr než vlak ide bus. To ma teší, má o bezpečie postarané. Ešte volá Karčimu či ju ráno o piatej nepočká na stanici. Ledva mi stihne poblahoželať niekoľko opilcov k mojej priateľke a už sa musíme rozísť. Odprevádzam ju k autobusu. Autobus odchádza nejako skôr, ledva sme ho stihli. Lúčenie je krátke, ja sa pomaličky odoberám späť na stanicu.

Hlavne aby som nezaspal. Prechádzam sa po stanici, čítam nástenky, informačnú tabuľu, inzeráty, reklamy, počítam množstvo dlaždíc v hale, proste sa snažím nezaspať. Konečne prichádza môj vlak. Ešteže nie je napchatý. Prisadám si do kupéčka s dvoma seriózne vyzerajúcimi pánmi. Nevyzerajú ako lupiči, ale pre istotu spím objímajúc svoj vak. Budím sa každú chvíľu aby som skontroloval či ho ešte objímam. Vystupujem v Spišskej Novej Vsi. Tu mám mať prípoj. Je tu taká zima a ja som taký nevyspaný, že mi drkocú zuby. Svoj vláčik ale nikde nevidím. Aby som si skrátil dlhú chvíľu, prechádzam sa k odstavenému vlaku. Kde je ale ten môj? Už tu mal byť. Zisťujem, že ten odstavený vlak nie je odstavený ale môj. Nasadám. Už bolo na čase, vlak sa pohýna. Škoda že v ňom aj nezakúrili, je tu zima ako v psinci. Aspoň že mi už tie zuby neskáču. Spať sa už neodvážim, určite by som sa zobudil v až Košiciach. Vystupujem. Prichádzam domov - napúšťam si vaňu - kúpem sa - raňajkujem - odchádzam do práce.

Veľa som tejto noci nespal, ale spanie ma už prešlo a cítim sa po víkende oddýchnutý a plný nových síl.

Epilóg

Toto musí byť o Mirke. Šokovala ma svojou vytrvalosťou a kondíciou. Po tom, ako unavene občas pôsobila v Slovenskom raji, som to nečakal. Myslím, že prekvapená bola aj ona sama sebou. Fasci, Ivo i ostatní len uznanlivo pokývali hlavou. Karči to dokonca úplne strávil až na druhý deň, ale o to väčšie uznanie sa potom Mirke dostalo za jej výkon. Ešte aj ja som sa priživil na jej sláve keď ma Karči pochválil za to, že som ju k takému výkonu dokázal motivovať.

A môj dojem? Bol to po všetkých stránkach vynikajúci výlet.