Prológ

Na výlete do Západných Tatier sme sa dohodli snáď mesiac dopredu. Organizovania sa ujal Fasci. Všetko šlo ako namydlené hodinky až kým Fasci tri dni pred odchodom výlet nezrušil. Jedinou záchranou zostal Ivan, ktorý dosť neurčite prisľúbil účasť na tejto akcii. V stredu som ho nemohol zastihnúť doma, ale v štvrtok sa mi ozval sám. Som tým trochu prekvapený, ale rýchlo sa dohodneme na tom, že Západné Tatry sa dvom ísť neoplatí. Preto si vyberám oddychový čas na prípravu náhradnej trasy. Ako zvyčajne, hlavou mi prebehne zoznam máp ktoré mám na poličke. Nie je ich veľa, čo je asi jedným z dôvodov prečo mám tak dobre prechodené niektoré oblasti Slovenska. Takže z Východného Slovenska mám Slovenský raj (2x), Volovské a Stolické vrchy, Nízke Tatry (2x), Vysoké Tatry a samozrejme Slovenský kras. Raj ihneď vylučujem. Nedávno som to tam celkom slušne pochodil. Na kras nemám chuť, nehodí sa ako cieľ výletu pre dvoch ľudí. Nakoniec mi zostávajú len mapa Volovských vrchov a Nízkych Tatier. Radšej by som šiel do Rudohoria, ale nechcem aby ma Ivan obvinil že ideme len "Hen konča mojej záhrady". Preto pripravujem druhú alternatívu - východnú časť hrebeňa Nízkych Tatier. Rád by som sa tam už konečne pozrel za dobrého počasia. To sa mi asi nesplní, cez víkend má pršať. Ešte si pre istotu pozriem Predpoveď počasia. Tam mi náladu pokazí obľúbená slečna v minisukni rečami o snežení na hrebeni Tatier. Takto sa my veru kamarátiť nebudeme. Našťastie, Ivanovi sa za takejto situácie tiež viac pozdáva Rudohorie, takže vec je dohodnutá.

V piatok mi zase volá Ivan. Čo len môže chcieť? Veď na všetkom sme sa dohodli včera. Asi si už nespomína ako sa balí vak. Predsa už len veľa vody pretieklo v našom miestnom potoku odkedy Ivan naposledy vak balil. Dosť bolo vtipných rečí, Ivanovi jedna smutná stačí. Zľakol sa dažďa a ostatného nepohodlia. Nejako nám zmäkol, nebol tak keď sa v Nízkych Tatrách kalila oceľ. Nikam neide a basta. Som už taký frustrovaný že už nemám síl ani na to aby som ho presviedčal. S akousi chabou nádejou že zmení svoj názor sa dohodneme, že ak sa to stane, ešte zavolá. Človek sa nemá zlostiť, skracuje to život a tak idem hore zbiť malého brata aby som sa ukľudnil :-). Ani to ma dlho nebaví, brat odchádza kdesi s kamarátmi. Načo sú bratia ak pri človeku nestoja keď ich najviac potrebuje? Aspoň že som sa ešte nezačal baliť. Buntoším asi do tretej v noci, robím prácu ktorú som odkladal už niekoľko týždňov.

Deň 1

V sobotu ráno ma budí otec, volá mi akýsi kamarát. Je sedem. Jasne že je to Ivan, cez noc si to rozmyslel. Takže sa balím a odchádzam na vlak. Dúfam že vo vlaku na Spišskú Novú Ves je aj Ivan, so stretávaním sa nemám toho roku zvlášť dobré skúsenosti. Ale on je iná trieda, predpisovo zamáva z okna a o chvíľu som pri ňom. Vystupujeme v Tepličke. Odtiaľ máme pokračovať na Bindt, malú osadu kde sme kedysi mali chalupu. Zo stanice sa istým a pevným krokom púšťam na zlú stranu. Ešteže ma zahaltuje Ivan ktorý zbadá značku úplne inde než si myslím že má byť. V Tepličke sa nám nezdá na jednom z rázcestí farba značky. Miestny cyklista sa nám snaží poradiť. Neviem či je to len moja skúsenosť, ale miestni sú najnebezpečnejší radcovia. Hrdosť im nedovolí povedať že nevedia kam vedie cesta čo sa vinie okolo ich záhrady a preto vás pošlú trebárs aj opačným smerom. Pekné je, to že po ceste späť ich už nikdy nestretnete. Napriek jeho rade sa vraciame na správnu cestu. Nie je možné po značke len tak ísť, je nutné ju sústavne a pozorne sledovať. Zdá sa to jednoduché, ale nie je. Našťastie sa nám zatiaľ nestalo aby sme nevedeli kde bola naposledy a tak aj keď nám značka kdesi nenápadne odbehne, vždy sa nám podarí ju rýchlo nájsť.

Prichádzame na Bindt (foto). Už som tu nebol niekoľko rokov, vlastne som tu nebol odkedy sme predali chalupu. Presne ako čakám, skoro nič sa nezmenilo. Sem tam na drevenici pribudla satelitná anténa (foto), pri niektorých začal rásť anglický trávnik alebo sú čerstvo namaľované. Nič, čo by sa nedalo napraviť. Som zvedavý na našu bývalú chalupu. Prv než ju vidím, skladáme sa na obed. Poteší aj stretnutie s rodinným priateľom a tak sa v skratke dozvedám to, čo som nemohol vidieť. Konečne ju vidím, len sa mi zdá že sa k nej presťahoval les. Vlastne, to sú tie malé stromčeky ktoré sa kedysi strácali aj v pokosenej tráve. Ale zvyšok vyzerá ako keby sme ju predali včera, ta istá farba okien, múrov, ten istý plot ktorý som vlastnoručne postavil, zlomené látky v plote stále na tých istých miestach (foto). Trochu to pofotím a ideme ďalej. Prechádzam miestami kde sme celé moje detstvo chodili na čučoriedky, maliny, huby a Vianočné stromčeky. Boli to pekné časy, ale chalupu by som naspäť nechcel. Posledné roky už tu bola pekná nuda, nebavilo ma to prechádzať sa dva mesiace prázdnin po lese. Celú cestu rozprávam Ivanovi o výletoch na ktorých som bol toho roku. Snažím sa aby som nič dôležité nevynechal, ale nechcem to ani príliš rozťahovať. Aj tak rozprávam v kuse odkedy sme vystúpili z vlaku až kým sa podvečer neutáboríme. Značka je stále akási divná. Niekoľkokrát preliezame rôzne ohrady (foto). Vrcholom je ohrada pre dobytok z drôtov ktoré sú pod prúdom. Keď sme úspešne na druhej strane pribehne akýsi malý čecháček a praví: "Máte štěstí že není pod proudem." To teda má najmä Ivo, ten sa prvý dotkol drôtov. Aj tak by som ale rád zistil kto to tu tak idiotsky označkoval. O šiestej už staviame stan. Nie žeby som boli už taký unavený, ale jednak sa nemáme kde hnať a taktiež je pred nami nejaký dlhší výstup. A vtom sedle je už spravené aj ohnisko. Večeriame. Ivo si opeká slaninu. Keď my akože omylom ujde slina, ponúkne mi že sa so mnou rozdelí. Ja odmietam nech mi to ponúkne ešte raz a ja sa akože nechám presvedčiť. Ale on nič, tlačí ju do hlavy sám. A ako mu chutí! Chvíľu sa ešte rozprávame a okolo desiatej ideme spať.

Deň 2

Vstávame vcelku zavčasu. Je dosť studené ráno a tak sa odoberám raňajkovať na slniečko (foto). Ivan zatiaľ skladá stan. Aj by som mu pomohol, ale nechce sa mi prerušiť raňajky. Za odmenu mi necháva ťažšiu časť stanu. On tak skoro nezvykne raňajkovať a tak vyrážame do vrchu. Značku strácame vždy keď sa čo i len na chvíľu prestaneme na ňu sústrediť. Práve v najhoršom, keď sme na veľkom rúbanisku a stojíme pri poslednej značke a netušíme kde tak asi pokračuje, spustí sa dážď. Asi po desiatich minútach ju Ivo našiel a šťastne sa usmieva. Domnieva sa, že pochopil spôsob myslenia chlapíka čo to tu značkoval. Zhŕňame to spolu do dvoch zásad:

1. Nevynechať ani jednu možnosť ísť do kopca
2. Šetriť farbou tam kde značka nečakane mení smer a vypatľať apoň kilo farby v každom rovnom úseku.

Ani znalosť týchto pravidiel nám nepomohla aby sme za polhodiny nestratili značku zas. Teraz je to v nízkej tráve ktorá je plná vody po nedávnom daždi. Tuším mám mokre nohy, ale som ticho kým to nespomenie Ivo prvý. Mne by topánky nepremokli ak by som ich naimpregnoval, ale keď výlet Ivo v piatok zrušil tak som sa na to vykašlal. Škoda. Zrazu prichádzame na širokú lesnú cestu. Stále ideme mierne dole alebo po rovine. Značka je skoro na každom druhom strome. S napätím pozerám na každú odbočku smerom do malinčia či tam nemáme ísť. Keď už takto ideme hodnú chvíľu, začínam dúfať že takto to bude až na Plejsy. Stále si ale hovorím: "To nemôže byť pravda, nenechaj sa ukolísať." Som si istý že hneď ako spustím značku z očí, odbočí si to niekam do bučiny. Stále ideme po ceste. No ideme, to je skôr niečo medzi rýchlou chôdzou a klusom. Avšak myšlienka že stihneme vlak okolo tretej poobede sa nám obom pozdáva. Teda Ivanovi viac. Jeho štyridsaťpäť kilákov domov je oproti mojim šiestim v riadnej presile. Zrazu sme na Plejsoch (foto), odtiaľ ďalej to už poznám. Kašleme na značku a schádzame kolmo dole zjazdovkou. Udivujú ma všadeprítomné billboardy. Darmo, pred reklamou neuniknú ani srny. Už je jasné, že vlak stíhame, aj keď čas na pivi na stanici už nebude. Trochu nás zdrží pštrosia farma (foto)o ktorej som nevedel ani ja. Ktovie ako vyzerá taká pštrosia zakáľačka? Pokračujeme na stanicu a odtiaľ domov.

Epilóg

Darmo, niet nad Slovenské rudohorie. Na pomerne krátkom úseku som videl všetko. Od vyslovene lúčnych oblastí, cez husté mladé lesy až po mohutné staré hvozdy a bohužiaľ aj rúbaniská. Prechádzal som cez krásne ale vymierajúce lazy a skončil som v niečom, o čom si miestny myslia že to je veľké mesto.

S takou rozmanitosťou som sa už dlho nestretol, navyše tu som ju vôbec nečakal.