3. den
(cesta Taskent - Osh)

Konecne vo stvorici sa vydavame autami napriec Uzbekistanom. Cestou zistujeme, ze ja s bratom budeme mat problemy s vizami - musime sa kvoli vratit o 4 dni skor, co znamena o 4 dni menej pri pokuse o vystup.

Pochmurne myslienky nas opustaju az v miestej restauraci. Objednavame ako aperitiv vodku, casnik vsak pri pohlade na nas (tipujem, ze je to Romanom) prinasa celu flasu a tak dezinfikujeme, dezinfikujeme, dezinfikujeme :)

Chalani ma taktne upozornuju, ze moje oblecenie sa trosku lisi od oblecenia miestnych zien. Uznavam, biele sortky mozu posobit dost exoticky v krajine, kde sa ludia zdravia "salam alejkum". Po kratkom zvazovani, ci sa nesupnut co ciernych goracov, (podotykam, v lete je tu casto 45. stupov) spozorujem, ze azijski muzi su podstatne zdrzalivejsi, co sa tyka okukovania zenskych noh (pamatas, Bas, na stopovanie z Pezinka?) a tak sa nestastnik Roman musi zmierit s pohladom na moje stehna.

Cesta ubieha dost rychlo, jednak kvoli nadhernej scenerii, jednak to sofer supuje miestami az 160tkou.

Nasleduju nakupy potravin na tri tyzdne. Den zakoncuju Toki a Roman na miestej diskoteke, tiez by som si sla zatancovat, no ked si "ist na diskoteku" prelozim z chlapskej do zenskej terminologie, vychadza mi z toho "ist chlastat", ostavam radsej na izbe pozerat kirgizske MTV.

4. den
(12 hodinova cesta napriec Kirgizskom)

Cestu do base campu si krati niekto vodkou v melone, niekto popijanim kumysu, niekto obojim (no, mala som uz aj lepsie napady). Cestou zastavujeme v sedle vo vyske 3550, Toki sa ma pyta, kde najvyssie som bola. "Tu," usmejem sa.

Pamir vidno uz zdaleka. Bodaj by nie, je to tretie najvyssie pohorie na svete, suma sumarum co sa nadmorskej vysky tyka, prve. Napriek tomu nam este 3,5 hodiny trva, kym nas vysypu z auta. Vysypu v pravom slova zmysle.

Nejaki Rusi do nas hustia, ze potrebuju nastupovat. S odovodnenim, ze musia stihnut lietadlo, vyhadzaju nam batozinu von, nedavaju nam ani moznost skontrolovat, ci ziadna batozina neostala v aute. Ocividne to lietadlo az tak neponahla, dalsiu polhodinu totiz travia zranim torty a srdervucim lucenim. Toki s Romanom stavnato nadavaju. Mam chut sa pridat. Zaliezam vsak do spacaku a snazim sa zaspat. Neda sa to. neviem, ci to pripisat vyske 3620m alebo tomu, ze sa detinsky neviem dockat, kedy si obzriem BC.

5. den
(cesta BC - C1)

Prebudenie v pohode, nikoho neboli hlava, nikto nezvracia. Roman s Tokim si nechavaju vyviest potraviny na oslikovi (1,5 dolaca za kg), my s bratom v ramci aklimatizacneho planu chceme urobit 2 vynasky. Poziciavame este lana a najvacsie dobrodruzstvo mojho zivota a sa moze zacat.

Po asi 100 krokoch sa zacinam smiat sama sebe. Nie som zvyknuta na 25 kg batoh ( aby som nezabudla, najtazsi ma brat, takmer 40 kg, hned za nim Roman, Toki ma o cosi lahsi) a hlavne na nedostatok kyslika. Toto sposobuje, ze sa citim rovnako nemohuco, ako ked som chora na SNPCke prechadzala hrebenom NIzkych Tatier. Fasci sa vtedy smial, ze som jediny clovek, co ustval sam seba. Dokelu, dievca, co tu robis? To je vtip, vsak? Uz pri 3700 sa potacas ako cerstvo narodene zrieba, tak co si nevyberas ciele zodpovedajuce svojim moznostiam?

Dobieha ma nejaky mlady Ukrajinec. So slovami ""davajte, davajte" sa ma snazi tahat dopredu. Sorry, ale ja to "nedavam". Posunkami ho posielam dopredu a cudujem sa mame, ktora sa vzdy nadchynala, aky je to uzasny pocit, ked ta niekto vedie, strhne svojim tempom (ako ju na maratonoch). Ja to nenavidim. nenavidim ten pocit, ze niekoho zdrzujem, ze sa mi niekto musi prisposobit. Pretoze viem, aku namahu da prisposobit sa mne. Pri podobnych uvahach zistujem, ze nielen ja nevladzem, ze tuna nevladzu vsetci, ze tempo a la "chromy slimak" je to najvyssie, co zvladame docielit.

Po 6 hodinach plazenia cakame s Romanom na zvysok skupiny. Prichadza brat. Bez batohu. Moznosti su 2
a) stratil batoh, skotulal sa mu dole (snad taky monumtentalny debil nie je)
b) Toki nevladze a ostavame tu stanovat
B) Az na to, ze nevladze ani brat. Myslim, ze na tejto expedicii pridem o svet svojich moralnych istot a bratove priznanie je toho zaciatkom. Dokelu. 11 km, asi 900m prevysenia... S Romanom este chvilu vahame, je tazke priznat, ze sme to nezvladli. Zartujeme, ze pre Slovakov treba zalozit novy tabor - C 0,5.
Bratovi GPS ale povie, ze sa nachadzame vo vyskej rovnakej ako je C1. Je rozhodnute, aklimatizovat mozme aj tu.

6. den
(spat do BC, popripade chlastanie v C1)

Rano sa po hodine slimakovania podari Tokimu stopnut konika. Za 5 dolacov na osobu na berie batohy. Premyslam ci to nie je pod moju turisticku hrdost nechat si viezt batoh, no hrdost-nehrdost, kyslik k zivotu potrebujem viac. Ked sa po chvile obzeram, neverim vlastnym ociam - Toki, nas "sef expedicie", velky horolezec, sa vezie na koniku ako 6 rocne dievcatko!

Poobede s bratom zostupujeme do base campu. Ten, kto zazil dazd na horach, si vie predstavit, co den poprchania spravi s neznou horskou bystrinkou. Kamen, po ktorom sme ce znu vcera skakali, je dneska uplne zatopeny. Presusam sa hore i dole prudom v snahe najst brod, nakoniec vyberam miesto, kde sa riecka deli na tri. Ten stredny prud treba prejst naboso. Som uz napoly vyzuta, ked brat zacina s povzbudzovanim: "NIe! Prud je prilis ilny, podvrtne Ti nohu, o tamten kamen si udries hlavu a v tamtom vire sa utopis," doklada svoje slova ukazovanim presnych miest, kde skoncim svoju pozemsku pust.
Niekedy dokaze byt taky presvedcivy, vravim si trochu vystrasena v duchu. Ale ja zas dokazem byt poriadne tvrdohlava a idem do toho. Voda taka ladova, ze moje chladove receptory okamzite prepinaju a vysielaju signaly bolesti. Avsak, je to moja volba, a tak sa hrdinsky snazim nejacat.

S batohom o 20 kg lahsi si uz dokazem vsimat aj okolite hory. Ta syta cerven prechadzajuca do najrozlicnejsich odtienov je fescinujuca, no tak velmi lisi od nasich lubivych, zelenych, plodnych Karpat...


7. den
(opat do C1 popripade znova chlastanie v C1 ;)

Neviem, ci je to o 10 kg lahsim batohom alebo postupujucou aklimatizaciou, ale dneska sa mi slape vynikajuco. Cestou nas predbiehaju plne nalozene osliky (BTW strasne pekne zvieratka). Snad prvy raz nepistim cosi o ochrane zvierat. Ja som vcera trpela pod svojim nakladom viacej, tak. Cesta nie je az taka rozmocena, ako sme sa obavali po uprsanej noci. Idem ju uz tretkrat a davno som uz prestala s uvazovanim "Tu sa mi smykne noha a je po mne, aj tu, tu, tu, tu....." Vlastne cela cesta je taka, ze nechapem, ako sa na nu zmestia styri konske nohy, ked ja na nu ledva napcham svoje dve.

U brata sa zacina prejavovat hypoxia resp nejaka demencia z nej. Uz tretikrat mi hovori, ze snad sa nenecham predbehnut nejakymi priemernymi iranskymi turistami v strednom veku. Pozeram nanho ako na blazna
a) ti "priemerni iranski turisti maju o polku mensi batoh nez ja
b) je to neuveritelne, ale ja som zena
c) su to chalani asi tak stari ako on
d) to naozaj vyzeram tak zufalo, ze zmyslom mojho zivota je nahanat sa s Irancami niekde v riti sveta alebo preco inak si preboha moj vlastny brat mysli, ze ma vytoci takymi vyjadreniami?

Po prichode do C1 nas Roman s Tokim zasvacaju do tajov miestneho zivota. Usadzame sa v jurte honosne nazvanej "dinig room" Stmieva sa, ked prichadzaju dalsi dvaja Slovaci. Jeden z nich, prezident slovenskeho vysokohorskeho turistickeho spolku (dalej svts), sa akurat vcera vratil z vrcholu lenina. Roman s Tokim ho uz ocividne poznaju "Vystup i zostup z Lenina som prezil bez jedineho skrabanca, no po vcerajsich pitkach s Romanom a mi stalo toto," ukazuje mi nepekne narazenu ruku a pridava bonmot ,ktory mi neda nenapisat "Nad alkoholom sa neda zvitazit, iba vychodniari remizovali". Roman je proste chlapik... :)

Vecer prebieha vo velmi prijemnom duchu. Jozo (ten prezident) nam dava rady a postrehy z expedicie. Napr. "Tam hore dost fuci, pod perovou bundou som mal minus 12" alebo "Vodu z jazierka rozhodne prevaraje plus cistite aj chemicky, tam hore zahynulo 300 ludi, z toho 250 v tom ladovci este stale je". Vaznost poslednej vety odlahcuje az Roman so svojou trefnou poznamkou : "Noo, tak pijeme na ich pocest!". 22 hodin, najvyssi cas ist spat. Vychadzam z jurty, no hned zastanem ako omracena. Som totalny laik, zvladam najst tak Maly voz, pri troche fantazie a stastia aj ten Velky, no to, co mam nad hlavou, by zastavilo vacsieho ignoranta. "A ja som si myslel, ze krajsiu oblohu nez v Nepale uz nezazijem, ale vidi sa mi, ze som sa mylil, zastavuje sa pri mne Jozo. "Ja si zas myslim, ze aj keby som hned mala ostat trcat v C1 3 tyzdne a pozerat na takuto oblohu, tak mi to za to stalo," hoci tieto slova vravim mlcky, vidi sa mi, ze pochopil.


8. den
(oddych v C1 resp cesta do C2)

Romana s Tokim dnes caka tazky den, 7 hodinovy pochod do C2. Ideme ich na kusok odpreadit, Toki nam bude ukazovat, ako sa chodi naviazani cez trhliny.Este predtym, nez vyrazame, idem si po prislubene macky od Joza. Diky, Slnce, za Tvoju ochotu, ale chap, macky, co dobyli Lenina... ked k tomu pripocitame taky romanticky dovod, ze zamenit nasupovacie za nenasupovacie (ktore su, BTW, obe lave), je rozhodnute. Ako prichadzam k taboru Slovakov, nejaka zenska sa ma pyta, ci su tie topanky moje alebo pozicane. Kedze v tej otazke citim dalsiu podotazku ("Ako moze mat taka nesikovna lama take dobre topanky?"), odganim jej nazad "Moje."

Prichadza Jozo a prinasa mi macky. Pomaha mi s ich obuvanim a ocakavana otazka na seba nenecha dlho cakat - prvykrat v mackach na Lenina?! Citim, ako si Slovaci okolo vymienaju velavyznamne pohlady a neprekvapilo by ma, keby po mojom odchode uzatvarali stavku, ci si skor zlomim ruku alebo nohu.

Tak, chalani odprevadeni, vraciame sa do C1. Idem si pozicat od Slovakov nieco na citanie, no nachadzam tam jedine Joza (ostatni sa pokusaju o vrchol).

Ked Jozo zistuje, ze nemam nahradne slnecne okuliare, poziciava mi aj tie.

Rozpravame, rozpravame a rozpravame a ja po 7 hodinach occhadzam s pocitom, ze som stretla dalsieho zaujimaveho cloveka. A ze este chvilu a oberiem ho aj o spacak.

 

9. den
(my hore, oni dolu: C1 - C2)

Dnes ten umorny vysup caka nas. Prva cast, do ktorej pomyslene radim skakanie cez trhliny a lezenie po fixoch, sa este dala. No a co, ze ten svah ma hadam 50 stupnov, ze jednou  rukou si pridrziavam prusik, druhou krcovito drzim palicky, ze sa zapieram kolenami i mackami v zufalej snahe udrzat sa, ze sa mi smyka a ja mam skrvavene hanky prstov(blbaaaa, taka blbaaa ze som sa tam pchala bez rukavic), no a co, je to aspon adrenalin, je to stale lepsie ako nasledujuce 4 hodiny monotonneho  plazenia.

Keby aspon nesnezilo, aby ta viditelnost bola lepsia.

Stratavame Tokiho s Romanom. C3 nedobyli, idu dole, Roman ma upal. Nadava na Tokiho pomalost, vraj ten upal dostal kvoli nemu, ale ja si myslim, ze 8 hodin do C2 na prvykrat je pekny vykon.

Do  stanu padam s tichym blahorecenim nasich, ktori tam nechali postaveny stan. Od siestej do pol druhej v noci lezime v spacakoch uplne dehydratovani, potom hru nervov prehrava brat, vstava a zacina roztapat lad na caj.

 

10. den
(ulievame, ulievame sa)

Upustame od povodneho planu a) i?1" vyniest stan do C3, prespat tam, vratit sa dolu a modifikujeme ho na plan b) vyniest stan do C3, vratit sa dolu bez prespania. Potom modifikujeme modifikovany plan b na plan c - vyjst do C3 bez stanu, pobudnut tam, prespat v C2. Nakoniec koncime pri plane d -  po hodine slapania do kopca to otacame vo vyske asi 5500 m .

Som sklamana, rozladena, nastvana na brata - ale nic sa neda robit, v Kosiciach som mu musela slubit, ze ked povie "Otacame", tak otocime. Pozna moje sebaznicujuce sklony a tvrdohlavost, bolo od neho rozumne zabezpecit sa dopredu. Ale nedokazem sa zbavit pocitu roztrpcenosti. To jeho v noci bolela hlava, mal teploty, pulz nad 100 a budil ma celu noc svojim kaslom. Ja som hladna stale, pulz mam 88 a nic ma neboli. A ja som tak velmi chcela dojst na Razdelnaju! Toto nie je fer.. stale nechapem, ze sa v tychto vyskach citim OK, a tak sa sledujem ako hypochonder a trpnem, ze zajtra, zajtra sa to urcite zmeni ...

V ramci zmiernenia ponorkovej choroby sa brat bavi s jednym z tych Iracanov,

 ktori mimochodom nemaju "okolo padesiatky" ako tvrdil brat, ale najstarsi z nich je o rok starsi nez on a najmladsi o rok starsi nez ja. Chapete to, ako moze niekto povedat na 25 rocnych mladikov ze maju "okolo padesiatky?" Teda, je fajn, ze sa moj brat neinteresuje do chlapov tak ako ja, ale aj tak...

Cela konverzacia je vtipna, pretoze ten chlapik po anglicky nevie ani zatat a bratova znalost iranciny tiez nie je bohvieaka, ale bavia sa tak sudruzne, ze tomu davam este 5 minut a mame pozvanie na Ararat (take patisicove hory v Irane)

Ja sa zas samozvane navtierkam do stanu k jedinemu Slovakovi, co som v C2 nasla. Ako plus musim podotknut, ze je mlady, pekny a byva kusok od mojho internatu v Prahe. Ako minus musim podotknut, ze ma frajerku a netaji sa tym.

Stravime spolu par prijemnych hodin, pocas ktorych konverzoval radiom so svojimi partakmi v C1. Ti  mu medzi recou spomenu nejakych "dvoch sialenych Slovakov".

Uskrnam sa, hned je mi jasne, s kym to vcera chlastali :-)

 

11. den
(my z C2 dolu do C1, oni stale veget v C1)

Spime kazdy vo vlastnom stane (ten druhy sme tam priniesli a postavili my s bratom, upresnenie - ten druhy tam priniesol a postavil brat :-). Ale ja som stavala zakopy a hradby!)

Nadranom sa prebudzam na jeden zo svojich klaustrofobickcych zachvatov. Proste z casu na cas, ked spim v stane, mi prepne a ja sa zobudim na pocit, ze neviem dychat a ze musim von, von, von. Blbe je, ze zvycajne to von hladam na opacnej strane nez je vychod. Zvycajne pri tom cosi aj kricim a vobec, je to par zufalych chvil, ktore mne pridu ako nekonecne, citim sa vtedy ako zviera sialene od strachu.. zvycajne to konci tym, ze ma niekto chyti za ruku a vyvedie k vychodu a ja tam preryvane este par minut dycham a snazim sa predychat ten strach.

Teraz uz je to lepsie, uz to dokazem rozumovo viacej kontrolovat, ale sneh dopadajuci na stan a trhliny, ktore clovek pocuva pod vlastnym stanom ocividne zafungovali ako spustac. No teraz aspon nejacim a nemlatim do stanu, lezim ochromena od hrozy v spacaku,  prichadzam k sebe. Zakricim na brata do druheho stanu "Alicek, alik, pocujes to praskanie ladovca pod nami?"

"Ty mas obcas take divne napady, ked sa prebudis, spi dalej" zaznie odpoved z vedlajsieho stanu. Moj brat moj ziaden zachvat nikdy nezazil, iba tie chvile potom, ked sa uz viem aspon trochu rozlisovat realitu od sna.

Dalej nespim. Napata pocuvam praskanie ladovca pod nami, mal mi Miso vcera co povedat, ze sme zastanovali akurat na trhlinach, ach moja milovana, sladka nevedomost.

Rano zostupujeme do C1, uz sa tesim, ved dosial som s Romanom a Tokim prakticky vobec nebola.

Vecer nas zastihne v erarnom stane spolu s kirgizskymi devuskami, ktorych oslava narodenin tak rozjarila, ze kazdeho ponukaju kopancami s vodkou a coca - colou, aj mojmu spacaku sa ujde hojnou mierou.

Kazdopadne, bude to zaujimava noc...

 

12. den
(oddych v C1, resp z C1 do C2)

Sedim na skale, nacuvam zvukom lavin. Sme tu uz deviaty den, ale este stale ma fascinuju. Sa mi pacila tato Tokiho veta :"Su 2 druhy lavin: kamenna a snehova. Pri tej snehovej mas aspon nejaku, hoci malu, sancu prezit." 

Komfort C1 resp "boj o vodu" : Pokusam sa urobit dieru do zamrznuteho jazierka - naprv bratovym esusom - Tresk! Hlinikovy esus, pokrivil sa. Potom beriem do ruky kamen vari s priemerom asi 30 cm, opat Tresk! Opat NIC. Zacinam byt fakt zufala, a tak prinasam najtazsi kamen aky vladzem uniest (pamatate ako Old Shatterhand sutazil v dvihani balvanov? Tak tento bol vacsi :-P) ... a bola voda.

Ale este stale je to lepsie nez roztapanie ladu v C2. To zozerie neskutocne mnozstvo tepla, ak si spravne pamatam, skupenske teplo topenia ladu je 334 000 kJ/kg. Vypocitala som, ze na roztopenie 1 l ladu treba dodat cca 500 krat viac tepla nez na privedenie 1 l do varu. Ale radsej si to prepocitajte sami - uz 2 roky som hlupa medicka, casy fyzikalnych olympiad su uz davno za mnou a ked sa k tomu pridruzi nedostatok kyslika...tak clovek zacne ratat fyziku :-)

 

13. den
(z C1 do C2, resp z C2 co C3)

Dnes C2 tabor caka mna s bratom. Tentokrat bezpecnost isla bokom, odsunula ju tam tarcha 4 kg lana a my sa pohybujeme cez trhliny nenaviazani.

Poucena si na vystup po fixoch beriem rukavice. Napokon, zodrane ruky sa mi este nezahojili, rany sa tu hoja tak pomaly, az sa nehoja,

Opat nemam prikryvku na hlavu, spolieham sa na svoje relativne svetle vlasy, no aj tak z casu na cas si na nu davam sneh, motor predsa treba chladit.

Slnko pali ostoset a ja zistujem,e ze kakao nie je najvhodnejsi napoj na uhasenie smadu. Mozno je to dehydraciou, mozno tym, ze som dnes nic nejedela,  kazdopadne mi hory prvykrat ukazuju nadvladu nad mojim telom. Musim vyzerat fakt zle, stojim uz iba 30 m od stanu, ked prichadza brat a berie mi batoh. Tackavou, vravoravou chodzou mi robi problem dojst aj bez batohu.

Zvysok dna do sebe lejem litre caju a trpnem v obavach, ze je to upal a ja zajtra nebudem moct ist dalej. A este sa hadam s brachom, ktory ma uzasny napad pokusat sa zajtra o Lenina z C2 a este mi vravi, ze som sebecka, ze nechcem o tretej rano vstavat a ist do toho s nim. Ponorka je uz vazne silna... 2 hodiny si hustime kazdy svoje, ja uz aj revem, nic, az vysielackova komunikacia s Romanom, od ktoreho sa dozveda ze to nema sancu stihnut, urobi svoje.

 

 14. den
(niekto hore, niekto dole niekto ostava, niekto sa vracia)

Tesne predtym, nez vyrazame s brachom do C3, dohrnie sa k nam Roman, ktory zisiel dolu kvoli bolestiam hlavy. Vraj Toki hore este spi. Hodku este pokeciame a zaciname slapat s brachom do fajne strmeho kopca. Nechavam ho za sebou, som na to hrda. Nechavam ho za sebou. Este stale ho nechavam za sebou. Prestavam byt hrda a zacinam sa bat - kde dokelu je, hadam sa neobratil? Vsetko tomu nasvedcuje a ja pokracujem hore sama.

No super, to budem v 6200 m.n. spat sama?

Cestou stretavam Misa, toho mladeho Slovaka. Vracia mi slovensku vlajku, ktoru som mu pozicala. Juchu, tak aspon nasa vlajka dobyla Lenina.

Prechadzam cez vrsok vyssi nez Elbrus, ach jaj, stupak pred Razdelnajou. Aj vam sa zdali byt niektore kopce nekonecne, ked ste boli mali? Tak Razdelnaja je moj nekonecny, nekonciaci kopec... stacilo by lahnut si tu a on pre mna naozaj ostane nekonciaci... lahnut si.. ozyva sa vo mne ustraseny hlas piateho, namladsieho dietata... preco tu nie je nikto, kto by mi v tom zabranil, kto by sa o mna postaral?

Pred stanom sa sklatim unavena na zem. Toki mi bez slov podava termosku s horucim cajikom. "Nevies, co je s bratom?"vysypem nanho. "Vratil sa, lebo cestou zistil, ze mu vypadla termoska. Ostavam tu spat, dolu by sme sa traja tlacili."

Ked sa o hodinu vzchopim, ideme spolu na Razdelnaju a fotime tam reklamne akty.

 

15. den
(ako sme nedosli do C4) 

"Tak takuto burlivu noc som uz dlho nenazila" hovorim si rano a pritom zo stanu hrncekujem sneh. Vnutri mame 5 centimentrovu snehovu pokryvku. A vobec, viete, ake to je spat celu noc iba v jednej polohe, lebo ak sa pohnete, snezi vam priamo do tvare, resp vam na nu kvapka roztapajuca sa voda? Dost preberajuce.

Este viacej ma prebera, ked polamem jednu z paliciek pri tom, ako ju vytahujem spod snehu. No fasa. Hoci som hned prvy den na ceste z BC stratila klobuciky a palicky sa mi zabarali do snehu, aspon ako placebo boli dobre.

Dalsi trapas je, ze nevieme najst nase macky. Nakoniec sa Toki pochlapi a pouzijuc svaly v kombinacii s intuiciou (vy muzi tomu tusim nadavate rozum) nase macky vyhrabe.

Balime stan, s chalanmi sme dohodnuti stretnut sa v C4 a kedze oni vyrazaju z C2, casu mame dost.

Po 2 hodinach slapania cakam na Tokiho, zistujem vsak, ze Toki caka na chalanov, aby im povedal, ze dalej uz nemoze. Romanova reakcia prezradza, ze z toho zistenia nie je moc nadseny. Spusta monolog, ktory okrem okrem dvoch viet: "Preco si sa s tym nepriznal uz skor a nezliezol dole? Tak s tebou uz nepojdem ani na Bankov",  obsahuje vyrazy, ktore sem nebudem pisat, lebo by si ludia, ktori Romana nepoznaju a budu toto citat, pomysleli, ze je nebodaj hruby grobian :-)

Snazim sa naliat nejaky caj do Tokiho a ukludnit Romana, ale ujde sa aj mne: "A ty sprosta sa co toho .... zastavas?" Roman sa ukludni az pri stavani stanu s bratom.

Mozno prvy raz vidim Romana seriozne znepokojeneho i?1" stan mame postaveny na okraji skal a on sa boji, ze nevydrzi tie napory vetra a rano sa (ne)prebudime o 2 km nizsie nez sme zaspavali, alebo ze ho roztrha na franforce.

Pretoze spime 4 v trojmiestnom stane, je uplne narvany, ale aspon  je teplo. Ani ten vietor nie je az taky zufaly. Vecer zaspavam s myslienkou, ze Tokimu sa hadam polepsi a zajtra pojdeme konecne spolu, vsetci styria, ta hore.

 

16. den
(den D - ako sme nedosli na Lenina) 

Rano je Toki rozhodnuty ist, glykemiu ma v poriadku. Pripravy (rozumej varenie caju do termosiek) trvaju dlho, je devat hodin, ked vyraza Alik s Romanom. Ja cakam na Tokiho, kym sa vychysta. Ked uz je vychystany, rozhodne sa, ze nikam nejde a dava mi perovu bundu, palicky a perove rukavice pre Romana.

Nerozculujem sa, ze budem musiet dobiehat tych dvoch, na to mi je ho prilis luto. Bola to jeho expedicia, jeho sen, jeho idea. My sme len taki traja ceperi, co nahodou isli okolo a povedali si "A preco nie?"

A teraz ti traja ceperi (mimochodom hanlive oznacenie pre obycajnych turistov horolezcami), vlastne dvaja ceperi a jedna ceperka, ktora sa ich snazi dohnat, poberaju na vytuzeny vrchol, stit nezavislosti, Leninov stit.

Zdolali sme prvy stupak, dostavame sa na cosi ako nahornu plosinu. Pohybujeme sa monotonne, stereotypne a pomaly ako zombie. Kebyze nam pred ocami nesvieti krasa toho kopca, desilo by ma to. Takto sa vsak staram len a len o to, ako nezaspat. Natierat sa ladom nepomaha, prejdem k rafinovanejsiemu utoku a bolestivo sa stipem do zapasti, ostavaju mi tam malinke podliatiny, no ani toto nezabera. Hodil by sa mi Tokiho muciaci nastroj (take to pero s ihlou, ktorym si diabetik picha do prstov a potom z kapilarnej krvi odmeriava hodnotu glykemie). No ten je uz o nejaku tu stovku metrov nizsie spolu s jeho majitelom. Dalsia moznost je i?1" Roman. Zvycajne ma sice muci iba svojimi vyhlaseniami, no mozno keby som ho poprosila, aby mi dal par zauch, ale silnych ... tuto moznost zamietam, ked si spomeniem na  Romanov konzervativny nazor na kontroverzne sexualne praktiky naseho spolocneho kamarata.

Roman kraca prvy, ja za nim, brat trochu zaostava. Zavse ho vidim obdalec sediet na batohu. Nepaci sa mi to, bala by som sa onho, keby mi ostavalo dost kyslika aj na strach.

Uvitam stupanie do brutalneho kopca, pretoze takto pocitujem kazde kilo svojej hmotnosti na patach, kde mam otlak na otlaku a ako som pisala, bolest prebera.

Na traverze cakam brata, Roman zatial hlada znacku ci co. Netusim, ako dlho sedim na batohu v polospanku. Druhykrat pocas tohto vyletu prichadza Alik s ideou "Obratme to". V rukach drzi GPS. Sme cosi nad 6800 m.n.m, teda nam ostava 300m. To znamena minimalne dalsie 3 hodiny do vrcholu.

"Za chvilu budu tri, nestihli by sme sa vratit," vravi a ja to tentokrat prijimam bez pocitu roztrpcenia. Nezalezi mi na tom, mozno neskor bude, no teraz chcem iba jedno. Zacinam chapat, ako asi sa citili vojaci vo Vietname, ked ich mucili tym, ze im nedovolili zaspat.

Kricime nase zavery Romanovi, ktory uz nasiel cestu a teraz sa hrabe dopredu. Vyzera, ze chape, co po nom chceme, no po chvile vahania pokracuje v ceste. Je prilis daleko, aby sme ho dobehli. So strachom pozeram na brata i?1" je to hrozny grobian a smrt umrznutim na horach povazujem za krasnu vec, ale jeho mam vlastne dost rada a celkom by som ocenila, keby s nou este par rokov pockal. Bezmocne stojime a pozerame za Romanom, ktory sa nam pomaly straca z dohladu. "Nema vyznam ostat tu stat a cakat, kym umrzneme aj my,"vyhlasi brat a ja suhlasim, pretoze moj sok z Romanovho cinu vytlaci stare zname nutkanie "len tak si tu na chvilocku lahnut".

Spravime par krok, otacam sa a... Vivat! Roman kraca nasim smerom. Tvari sa neohrozene a vedie reci typu "ja by som dosiel", ale frfle menej nez sme cakali.

Mam z toho pocit, akoby nam na tom prestalo zalezat, akoby sme stratili motivaciu ist ta. Ved ako inak si vysvetlit skutocnost, ze sme precestovali tisice kilomentrov, vyvalili spustu penazi a zazili uz aj celkom dost nepohodlia, mali idealne pocasie na vrcholovy vystup a rano sme beztak vyrazili az o deviatej? O deviatej, ked ostatni vyrazaju o stvrtej, piatej, siestej? O deviatej, pretoze vonku bola zima a nikomu sa nechcelo vyliezt zo spacakov? O deviatej, akokeby to nebol den D, na ktory sme sa chystali pol roka?

Neviem, mozno je to tym, ze jediny, ktoremu na tom ozaj zalezalo, lezal nevladny v stane.

 

17. den
(z C2 do C1)

Ked o jedenastej vyliezam zo stanu, z vedlajsieho stanu sa ozyva druzny rozhovor. Mojho introvertneho brata som takto rozhovoreneho nezazila ani nepamatam. Chvilu zvazujem, ci zacnem na Romana ziarlit, no potom si ako alternativu volim varenie.

Celozrnne cestoviny so syrom a kecupom a olivovym olejom. Mnam. A uhorkou. Ked ju brat zacne krajat, pozeram nanho ako na blazna: "Ty tu (v 5400 mn) mas uhorku? Si ju mal aj tam hore?" "Nie, co som debil?!" S Romanom sa rozosmejeme, brat ocividne nechape na com.

Kazdemu chuti, tesim sa z toho, ze Toki po styroch dnoch konecne je nieco poriadne. Uz ani nevyzera taky bledy. Na pretras prichadza Romanova oblubena tema (Matova potencia, prekvapivo). Proste pohoda. Uz davno som sa necitila taka uvolnena, myslim, ze kazdemu sa ulavilo, ze ideme dolu a ze sa nam uz nechce o nic viac pokusat.

Cesta dole prebieha hladko, len trhlin akosi pribudlo. Usek s fixmi schadzam svojim osvedcenym sposobom - po zadku. Tokimu sa to vsak ocividne nepaci. Vyzera nejaky rozculeny a znepokojeny zaroven. "Nehovor mi, ze TY si sa o mna bal," uskrnam sa neveriaco. "Mohla si sa zabit," odpoveda. "Stacil nejaky hrbol, vytocilo by ti nohy s mackami, sekli by ta do brucha, potom do hlavy...vyzeralo to dost zle, ako si letela dolu"

Trochu sa hanbim, pretoze sa mi to tentokrat vymklo spod kontroly a kebyze mi Toki neuhne, naberiem ho mackami, ale o seba som sa nebala. Bojim sa  spusty veci, napr tmy, mysi a davov ludi, ale nebojim sa skakat cez trhliny a spustat sa po zadku.

C1 nachadzame takmer vyludneny. Okrem desiatok horolezcov vsak chybaju aj ine veci, napr Romanove doklady a peniaze.

 

18.den
(cesta C1 - BC) 

V erarnom stane spolu s nami byvaju aj traja Cesi, z toho dve holky. Po vyse dvoch tyzdnoch  si vychutnavam konecne zensku spolocnost - poziciavam si pedikurove noznicky a pinzetu.

Su fakt vynimocne pekne, mile, akcne holky. Byt tak chlapom, hladam si presne tento typ. Ich pritomnost vsak ocividne neposobi len na mna. Toki vchadza do stanu, no zakopne o varic a prevrhne esus s vodou. Ocakavam klasicky vykrik "Do p...", no namiesto toho pada nejaky slusny odvar, ktory ma tak zaskoci, ze nie som schopna zapamatat si ho.

Cast potravin nechavame Cechom, zvysok si berie pohonic, ktory nam za 30 dolacov na koniku zvaza batozinu do BC. My si velkopansky vykracujeme za nim. Cestou stretavame dalsich koniarov. Jeden z nich ma pri sebe aj Romanovu kapsicku i?1" udajne sa pomylil, vzal ju do BC, no prisiel na to a teraz ju nesie spat.

Opat brodime rieku. Prehadzujem Tokimu na medzibreh jeho topanky, za nimi hadzem tie svoje. Tokiho su uz v bezpeci. Povzbudena tymto uspechom hadzam svoju, no prilis lezerne. Prilis slabo. Nastastie nepada do najsilnejsieho prudu a tak ju Toki lahko vylovi. Poucena hadzem dalsiu. Tentokrat prilis ohnivo i?1" pada do prudu za nim. Smejem sa. Toki sa tiez smeje. Prestavam sa smiat, lebo Toki sa neprestava smiat., Zufalo mu mavam, nech ju preboha ide vytahovat. Este chvilu sa smeje, no nakoniec ju zachrani.

Rieka je opat dost rozvodnena a ja tentokrat nemam ani palicky. Toki ma chyta za rameno a vytahuje von doslova v poslednej chvili. Mozno mu nakoniec tie topanky odpustim :-)

Po prichode do BC zistujeme, ze je totalne vyludneny, jurty, v ktorych mame zbytok batozin, pozamkynane. Hm, dalsia vec co treba riesit.

 

19.den
(posledny den na horach)

Rano ide Toki volat satelitnym telefonom do Os. Prichadza s dobrymi spravami i?1" poslali po nas auto, dojde vecer.

Den travime polihovanim v miestnom hoteli i?1" jurte. Je fakt nadherna. Este aj Roman, odporca podobnych podnikov, zvazuje, ako ju preniest cez Kirgirzsko a Uzbekistan a rozlozit ju na zahradke u Mimy ako cajovnu.

Ano, je nadherna, ale ja chcem ist nieco robit. Este ked sme schadzali dolu z Lenina, s bratom sme sa dohovarali, ze z BC pobehame nejake pattisicovky (zvycajne sa to robi na zaciatku v ramci aklimatizacie).

No chcela by som vidiet tu silu, ktora by tychto tu vytiahla zo spacakov. Urobim este jeden pokus. "Podme si trosku zajazdit" skemram, pretoze platit styri stovky za hodinu na koni v Prahe sa mi nechce, no a teraz je cas, peniaze, prilezitost... ale nie chut.

"Chod sama, ak chces, " zaznieva odpoved mila ako vzdy.

Boze, preco som sa prave ja ocitla v Azii na mesiac s tvormi, ktori ak prave neslapu, iba spia, jedia a popripade chlascu. A vsetko nasvedcuje tomu, ze sa hodlaju v tomto trende pokracovat. Teda, s vynimkou slapania.

Keby boli aspon zo stvrtiny tak akcni ako tie Cesky. Tie so svojou partiou uz mesiac cestuju napriec Kirgizstanom, z toho niekolko dni aj na konoch.

Vsetci Slovaci si robia prdel z Cechov "najhorsi turisti, rocne ich tolko a tolko zahynie na horach", ale nie je to tym, ze narozdiel od nas oni na tie hory aj chodia?!

Spominam si, ako som pri prechode Velkej Fatry pred dvoma rokmi stretla sedem ceskych skupin, no ziadneho Slovaka. A ked nahodou zabludim aj do sveta a stretavam tam samych Cechov, tajne si zelam, aby aj Slovaci boli takito, aby som mohla byt hrda, ze patrim k narodu s vetrom vo vlasoch a tulavymi topankami.

Jedina akcna vec dnesneho dna je Romanove zistenie, ze stratil tasticku s mobilom, vsetkymi peniazmi, platobnou kartou a obcianskym. Druhy raz za dva dni. Co uz, kto umi, ten umi...

Nechal ju na latrine v stepi, no za par hodin po nej niet ani stopy. "Mozno ju zozral okoloiduci kon," vymyslame realnejsie i menej realne vysvetlenia. "Tak 70 dolarov za hajzel som este neplatil," krci ramenami Roman, ale moc sa nevzrusuje. Ved coze je to oproti zazitkom z Kaukazu?

Stmieva sa, no nas odvoz nikde. Zaciname mat obavy, ako nas najdu, ako zistia, ze sme zastrceni prave v tejto jurte, stojacej dost daleko od BC. Prvy ide na straz brat, no po hodine sa vracia s prazdnymi rukami. Mam strach, ze tu budeme zahnivat aj dalsi den, a tak pozorne nacuvam zvukom noci. Ocividne nie som jedina. Toki dva razy vyskoci zo spacaku, no zakazdym sa vracia so slovami "Plany poplach, spime," a cely trasuci sa od zimy.

"Toki, zda sa mi, ze nieco pocujem," zasepkam neisto, bojim sa, ze chlapca znova posielam do tej hnusnej kosy zbytocne. Tentokrat ale Toki vitazoslavne vchadza do jurty: "Vstavat a balit, ideme."

Nie, nejdeme. Soferovi sa nechce ist na noc, a tak ostavame spat, aby sme na druhy den rano opustili hrdy, nepokoreny Stit nezavislosti.

 

Autorska poznamka

Pokracovanie z nasich ciest centralnou Aziou bude. Mozno. Nie vsak skor ako za 2 tyzdne Ak sa niekto prehryzie az sem. Ak sa to niekomu bude pacit. Ak si najdem cas.