Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Choč sme síce na akcii Liptov neporazili, lebo mu nadŕžala  Perinbabka a nepoctiví značkári, ale slovo dalo slovo a so Šegim sme sa dohodli na spoločnej akcii v Nízkych Tatrách ešte túto zimu. Akcia plodí akciu .

Niekoľko víkendov však nepriala choroba, počasie a ja som  bola stále viac skeptická a tak som si svoje zúfalstvo pravidelne chodievala vybíjať na bouldrovku, drala ruky do krvi a výstroj zahrabala do najzadnejšej časti skrine aby som na to každé ráno pri obliekaní nemyslela. Áno až také veľké dokáže byť zúfalstvo horských šialencov :)

Pred osudným víkendom sme s Boni každý deň sledovali meteorologický vývoj na najprominentnejších geografických stránkach a predpovede a správy horskej služby. Vyzeralo to všelijako, len nie na slnečný víkend, ale nádej na prijateľné lavínové podmienky a šľapateľnú vrstvu nového snehu bola. V stredu večer sme nadviazali spojenie prostredníctvom ICQ s Prahou. Praha hlásila odpadnutie troch účastníkov a bola tiež zmietaná dilemou ísť či neísť. Nakoniec padlo rozhodnutie. NEÍSŤ. Dilema skončila, úľava neprišla. V duši sa rozľahlo horské prázdno. Aby nedošlo k psychickej ujme s prázdnom sa treba zmieriť, prázdno treba urýchlene zaplniť. Práve som to začala robiť, plánovaním jednodňového výletu s Grabim na ICQ, keď tu zrazu Praha píše, že nemôže prestať myslieť na moju vyslovenú vetu (ísť tento víkend a ak bude dobré počasie ísť aj budúci Fatru, veď keď nepôjdeme akú záruku budeme mať, že sa to nezhorší). Grabi sa okamžite chytil tiež a v dokumente rozhodnutie sa urobila úprava, vyškrtla sa predpona NE. V duši sa rozľahlo horské vzrušenie. Boni zatiaľ  popíjala so Slncem v  Cinefile mätový čaj a predvídavo dohodla paličky. Na druhý deň som so Slncem v Cinefile popíjala mätový čaj  a na stole sa blýskala modrá metalíza novučičkých teleskopiek. Na tomto mieste ďakujem sponzorom za dôveru testovať výstroj a výsledky testu zverejňujem v zátvorke. Ostatní čitatelia prosím pokračujte od nižšieho odstavca :)

( na slnku sa lesknú, majú skvelé istenie proti vypadávaniu krúžku, s čím mal napríklad šegi u svojich problém, lebo jemu snehom ! istenie raz povolilo a takmer stratil krúžok, iné paličky s ktorými som tvoje porovnávala mali typické dierkované krúžky a niektoré aj prídavné, rôznych veľkostí, ale žiadne nevýhody z netypického tvaru testovaných krúžkov sa počas celej cesty neprejavili, naopak odtlačok je úplne najkrajší, dajú sa robiť linecké koláčiky do snehu :))

Štyri ráno, stanica. Hrozný čas. V kombinácii s miestom však prijateľný. Skúsenejší spachtoši tušia dobrodružstvo, inak by to nerobili. Vo vlaku nik nevyzeral nevyspato, aj keď grabi nespal nič a my s boni by sme tiež nič, keby sa jej páčili básne Ch.Bukowského, čo som jej na dobrú noc čítala, ale musela som zhasnúť a spať, našťastie :)

Na Čertovici sa na nás usmieval chlapík, ktorý vyzeral dosť nebezpečne, na nohách mačky celý v goretexe. To bol  Šegi, chlapík , ktorý podľa mojich informácií prešľapáva buď v botaskách alebo v prasknutých koženkových topánkach. Starne ? Srandu si robí ? Usmiala som sa aj ja, neriešila som, čo si asi Grabi myslí, akú bábovku sme mu to zohnali do hory. Hneď sa aj záhada vysvetlila. Šegi síce mal 5 kilový stan so sebou, ale keďže mal aj ultrapriesvitný spacák tak si hodil bivak na Čertovici a dosť klepal kosu v noci. Žiadna bábovka. Chlapci sa zblížili veľmi rýchlo. Grabi Šegimu vyzliekol Goretexové gate a bolo:) Sympatia do hory v zime nevyhnutná sa upevnila nasledovnými povahovými a žalúdočnými vlastnosťami: Šegi nosí veľa jedla, ale je dosť málo, jedlo nezištne ponúka dokonca ho neomrzí zopakovať ponuku viackrát. Grabi veľa a rád je. Keď Grabi neje, rozpráva. Šegi sa rád rozpráva. Grabi a Šegi nemajú rovnaké názory vo viacerých spoločenských otázkach, v diskusii sú bojovní a tolerantní, úplne skvelé podmienky pre ukecancov :)

Výstup sme začali o 8:00. Na Štefáničke sme boli o 12:00. Čas sme mali podriadený tomu, že kosodrevinový úsek sa našťastie neprepadával a vrstva nového snehu bola tak po lýtka, miestami však bol sneh sfúkaný, čo bolo fajn. Počasie bolo zamračené a vo vyšších výškach pribúdalo hmly. Cesta dosť vyčerpávajúca, trvalé stúpanie, boli sme všetci za oddych, lebo v takom počasí nemalo veľmi zmysel hnať to na Kamienku. Na chate pusto, ticho a kúsok zima, ale na izbe bolo teplo, veď by to ani nemalo zmysel vykurovať takú veľkú chatu tak vysoko celú. Voda nešla. Do chemického wc by sa ťažko ešte čosi vošlo. No neviem ako sa mi tá chata napriek tomu tak môže páčiť.  Na izbe Boni driemala a my traja sme sa celkom družne porozprávali.

ÚVOD:Potom nám pribudol jeden spolubývajúci, ale bol celý čas ticho a v noci nikomu neublížil, takže bol OK. ZÁPLETKA: Pred zaspatím som počula, že na vedľajšiu izbu došla vačšia skupina mužov. ZAUZLENIE: Aspoň viem, že cez steny na Štefáničke počuť všetko. VYVRCHOLENIE: Po-tme-húdila som, že môžem počúvať rozhovor čisto mužského osadenia, ktoré nevie, že je odpočúvané. ROZUZLENIE: Dosť ma tie reči sklamali a uspali. ZÁVER: Ráno som na všetko zabudla.

A zabudla som aj na to či som zbalila kolíky a tak som ešte pred chatou skúsila test na trpezlivosť kamarátov vybaľovacím manévrom celého obsahu batoha, aby som ich na spodku našla a mohli sme vyraziť, lebo nebolo teplo stáť. Svieže ráno to bolo, fúkal severný vetrík. To bol jeden z mála prípadov keď som použila aj bundu. Tak sme si to šinuli na Ďumbier, neľudským tempom, Šegiho sa nám dobehnúť nepodarilo. Grabi povedal, že ako keby s Karčim na výlete bol. Sranda na Ďumbieri sa nekonala, nikomu sa nepodarilo z fotky vycúvať na prevej.  A tak sme šli ďalej v plnom zložení. Šegi postrehol, že v mačkách sa blbo chodí traverzom, raz sme zastavili vzadu, lebo mi pomáhal zaviazať šlingu, čo sa vyvliekla zo štucne. Šľapalo sa mi podstatne lepšie ako prvý deň. Hlavne dolu kopcom ma to bavilo aj keď sa dosť borilo. Hrebeň je lepšie, ako výstup na hrebeň. Na Kamienke samý skialpinista, a veselá obsluha. Objednala som si buchty a čaj ako všetci predo mnou. Ale zrazu mi usmievavý brčkavec podáva načapované pivo „ A pivooo“. A druhý mu vraví: „Pivo nie.“a stíšeným hlasom dodáva „Vieš my tu máme takého jedného na preliečenie nám ho poslali“ a už sa obaja rehocú.  Mali sme dosť času tak sme posedeli asi hodinku a opäť rozobrali životné pravdy, Grabi dostal jednu so Šegiho búcht, lásku treba živiť :)

Na Ďurkovú sme došli za vidna ale nič vidno nebolo lebo bola veľká hmla. Tak sme sa kúsok roztiahli a klesali intuitívne. Grabi však v týchto miestach už blúdil a mohol si spomenúť, že tyčky idú nie po zelenej značke ale až z ďalšieho sedla. Ale nevadí, trafili sme. Spomínam to tu preto, aby sme si to všetci zapamätali. Akurát keď sme došli tak Česi v tuneli pred chatou vykopali dieru, do ktorej sa jeden nasúkal s lavínovým prístrojom a kamaráti doňho pichali :) simulujúc hľadanie v lavíne. Chatári nás spojili so 4 skialpinistami ku stolu a tí povedali, že došli večer s čelovkami na Štefáničku. Aha ho, chlapci z môjho nočného príbehu rozpamätala som sa. „A vy ste boli na jednotke hm a nerušili sme vás ? Hej Janči ha - ha tieto baby všetko počuli“- hm keby Janči vedel, že nepočuli.. do kelu rozuzlenie mohlo byť úplne iné a ja by som mala Pulitzerovu cenu a vedela by som aj tajomstvo, ktoré si hovoria chlapi keď sú sami, prečo som len zaspala ? :) Padli klasické otázky odkiaľ a kam a ďalej sme sa už nebavili. Ešte im potom neskôr došiel posledný zblúdilý kamarát , ktorého samého nechali na hrebeni, a to sa mi nejako nezdalo s horským poriadkom.

Chatári na Ďurkovej aj s celou Ďurkovou sú preslávení spokojňáci, keď práve nemajú uhnuté, takže bolo fajn, ceny tiež fajn, v podkroví sme pokecali, Boni šla s Grabim dole lebo sa hralo na gitare a my zvyšní hajde spať, nespalo sa až tak fajn lebo v podkroví bolo strašne horúco. Vstávali sme 6:30, chlapci boli každý s veľkou 25l bandaskou po vodu, lebo si nabrali večer pohár vody no a chatár to má premyslené :"Ok, ale ráno musíš doniesť." Ešte sa stihla Boni stať Grabiho manželkou. Poviem vám ten príbeh deti. Ten menší chatár, nie Ďuro, nám chcel boni hladkať po líčkach a tak. Grabi naňho zazrel. Chatár: „Frajerka ?“ Grabi :“Nie“ uvedomujúc si chybu unáhlenej pravdivej odpovede:“Manželka“ Chatár: „ Dáš mi jednu do nosa ?“ Grabi: “Ešte nie.“ Chatár s gestom rúk vzdávam sa: „Veď ja nič.“

Tretí deň šľapania. Energia stále bola. Asi tou výdatnou stravou, dopriali sme si ozaj všetkého, čo vak dal. Hmla sa ráno rozplynula a bolo polooblačno. Na obed vykuklo slniečko a došla energia, museli sme sa najesť, držali sme značkové tempo, takže času bolo. Šegi sa rozhodol, že využije varič keď ho tu má a zapálil ho, ale ozaj zapálil. Varič sa ocitol celý v plameňoch a Šegi začal pohotovo po ňom hádzať sneh. Po chvíli ho uhasil, skôr ako som sa stihla rozhodnúť či môže varič vybuchnúť. Grabi povedal, že nemôže. Uf, takže nič nám nehrozilo, no načo ho Šegi zahasil ?:)
Slniečko svietilo a skrývalo sa, Chochuľa, Prašivá a koniec hrebeňa, celý čas sme šli v skialpinistických stopách a tak nám neprišlo nejako z nich bočiť. Šťastní, vysmiati sme šantili dole svahom, podaktorí po zadku. Po chvíli ma začalo trápiť prečo nevidím tyčky a prečo už nebočíme doprava. Povedala som si že nižšie asi tyčky nie sú, značky však tiež nebolo. Stopy však zrazu prudko zabočili doprava. Ale bolo už neskoro, boli sme prinízko na vrátenie sa v tom snehu po stehná. Kukli sme do mapy a zhrozila som sa . Podľa mojej nedôveryhodnej orientácie sme boli na opačnej strane svahu. Grabi súhlasil a  vydal sa správnym smerom traverzom, lenže správnym smerom znamenalo najprv vystúpať a potom sklesať a mne sa zdalo jednoduchšie veriť tomu, že neviem kde som ako podniknúť toto :) V ceste nám bránili ihličnany a iný lesný bodrel a tak nás dobehol Šegi a po kuknutí do mapy vravel že Hiadeľské sedlo je na ľavo od nás, ja už som bola úplne zmagorená a dezorientovaná a unavená. Vedela som len jedno, cesta je sklesať. Tak sme sklesali a ocitli sa na modrej značke lenže na opačnej strane, dalo sa to čakať. Šli sme asi hodinu do Hiadeľa odtiaľ po asfaltke do najbližšej dediny odkiaľ šiel vlak. Medzitým sme zavolali domov a prostredníctvom netu si dali zistiť či sa nejako vieme dostať ešte v nedeľu domov. Najskorší vlak šiel o 3 v noci z Vrútok. No výhra to nebola. Grabi, známy košický podnikateľ, začal využívať svoje kontakty :) Zavolal bývalému spolužiakovi do Banskej Bystrice a ten nás sľúbil prichýliť. V Lučatíne sme posedeli hodinu v krčme čakajúc na vlak, videli tragické výsledky agentúr prieskumu verejnej mienky nastávajúcich volieb, Smer okolo 32 %, HZDS-ĽS 12% a začínali pociťovať na červených tvárach pálenie. Hm, tak to slnko nejako prudko asi svietilo. V Banskej Bystrici sme si vzali taxík a dohodli sa , že príde po nás o 5:00 ráno znova. Jazda v taxíku to bola veselá, keby som to kreslila do komixu, tak by nám z okien  trčali ruky, nohy, batohy z kufra znova batohy.

Peťo a Dano boli výborní hostitelia a podarení týpkovia, tuším zablúdim aj nabudúce :)
O pol piatej som sa pozrela do zrkadla a zistila, že som opuchla. No do kelu riadne sme sa upiekli. Vo vlaku sme si porovnávali intenzitu červene a opuchu, začervenanie očí. Boni bola najčervenšia, ja najviac opuchnutá, Grabi mal najčervenšie oči, Šegi nič iba nos, ale prekážalo mu, že vyzerá ako ožran :) To bolo tým že mal stále čiapku a okuliare. Celú cestu sme boli veselí, napriek bolestiam na tvári sme výlet neľutovali, poučili sa, že stan je dobrá vec v zime ale opaľovací krém a slnečné okuliare ešte lepšia. Niekedy nám osud zmení plány a my až po čase zistíme prečo. Návrat. Na košickej stanici bol deň namiesto noci, pondelok namiesto nedele a vo vzduchu jar ...

P.S. Účastník výletu Grabi dostal snežnú slepotu, musel prerušiť svoje podnikateľské aktivity a zveril sa do rúk frajerky. Panky opuchla tak, že vyzerala ako Mongol a 4 dni sa neukázala v škole. Boni si trúfla chodiť do školy červená a povedala vetu, ktorá sa navždy zapísala do dejín vysokohorskej turistiky v zime: "Nuž čo, máme skúsenosť na vlastnej koži" :) Šegiho nezavreli na protialkoholické liečenie ale nikto, ani my sme mu neverili, že bol s nami na na tom istom výlete.