prihlásenie
meno
heslo
kalendár
« Marec 2024 » 
PoUtStŠtPiSoNe
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031
užitočné odkazy
Košice
Pondelokpolojasno16/9°C
Utorokpolojasno19/7°C
Stredajasno21/9°C
Štvrtokbúrky17/8°C
Piatokpolojasno18/8°C
slnko 5:50 / 19:19
zápis
V zajatí kosodreviny alebo boj o prežitie #1 (Nízke Tatry 1 29.-31.12.2000)
zápis Karči, pridané 16.7.2006 22:28

Deň prvý.

Vchádzam do haly železničnej stanice v Liptovskom Mikuláši. Z malej terasy mi už kývu Maťo a Roman, zvyšní účastníci nášho silvestrovského, trochu expedičného výletu. Cieľom sú Demänovské hory a potom aj hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Dokupujeme ešte nejaké „občerstvenie“ na Silvestra a potom už frčíme autobusom plným lyžiarov do  Demänovskej doliny.

Vystupujeme na začiatku doliny pri autokempingu. Po krátkej zastávke na doplnenie vody a nejaký ten telefonát v tunajšom hoteli, konečne okolo jednej poobede vyrážame do hôr.

Púšťame sa do výstupu na Demänovskú horu a začíname ukrajovať prvé výškové metre zo 600 metrového prevýšenia. Je síce trochu hmlisto, ale ináč je počasie v pohode. Je pod mrakom, pár stupňov nad nulou. Vyzliekame bundy, ideme len v košeliach. Sem tam sa dostávame na nejakú skalu na okraji svahu a otvára sa výhľad aspoň na najbližšie dediny v doline. Dúfame, že sa tá hmla ešte zdvihne.

Prichádzame k odbočke na Demänovskú horu. Keď sme už tu, vybiehame pozrieť hore, cestou sa to nezlepšuje, Maťo s Romanon otáčajú, ja vybieham až hore. Nevidno nič. Vôbec nič.

O chvíľu som dole, dávame si Maťove koláčiky a sledujeme Poliaka, ktorý práve prišiel zo smeru, kam sa chystáme. Keď si vyberá pitie z vaku, objavujú sa tam aj mačky a my si vymieňame veľavravné pohľady.

Šľapeme ďalej, cieľom je Iľanovské sedlo. Šero však padá na krajinu dosť rýchlo, tak na jednom sympatickom mieste pod veľkým stromom rozkladáme stan. Sme vo výške asi 1170 metrov, je celkom príjemne, Roman robí malý ohník a opeká slaninu. S prichádzajúcou tmou začína  trochu primŕzať. Presúvame sa do stanu. Glgli sme si z vodky a po šachovej partičke medzi Maťom a Romanom zaspávame.

Deň druhý.

Noc prebehla bez problémov, vyspali sme sa do ružova, až príliš. Je 10 hodín. Žiadna sláva, toto sa už nesmie opakovať, lebo sa nikam nedostaneme. Vyliezame zo stanu a okolitý les je rozprávkovo biely. Snežilo celú noc a stále husto sneží. Je však bezvetrie a pôsobí to príjemne. Raňajkujeme koláčiky, skladáme stan, balíme, o jedenástej vyrážame. Neskoro, ale predsa.

V lese je nasnežené tak akurát, ide sa dobre. Striedame sa v prešľapávaní chodníka. Po čase začíname mierne ale isto sklesávať a ani značka sa neobjavuje, tak už tušíme, že to asi nebude správny smer. Tak sa vraciame, smejeme sa z Romana, ktorý viedol, že si nevšimol taký jasný chodník.

Frčíme ďalej, o chvíľu vstupujeme do prírodnej rezervácie Demänovská dolina. Postupujeme príjemným lesom a s časovým náskokom oproti značke prichádzame do Iľanovského sedla. Na chvíľu zastavujeme, dopĺňame tekutiny do tela. Je tu malá lúčka, nechránený priestor, kde vidno, koľko snehu naozaj napadlo. Je to už slušná kôpka.

Stále sneží. Vnárame sa do lesa a po 200 výškových metroch dosahujeme ďalšie sedlo - Machnaté. Výstup na blízky vrch Pusté sme vzdali, hmla nám stále visí nad hlavami. Držíme sa žltej značky smer Krakova hoľa. Má to byť 50 minút. Snehu pribúda a vo výške 1500 metrov začína rednúť les a pomedzi stromy sa derie kosodrevina. Tá nám začína robiť problémy, množstvo snehu ju zaľahlo tak, že nemáme šancu zistiť, kde pokračuje chodník. Strácame značku, delíme sa a každý hľadá v niektorom z predpokladaných smerov. Našťastie to netrvá dlho a počuť Romanove: „Mám značku“. Tentoraz nechápeme, ako mohol zbadať značku v diaľke a takmer skrytú za konármi stromu. Značku objavujeme ešte dvakrát, potom zase nič.

Postupujeme len tušeným smerom. Ja sám, oni asi 20 metrov napravo odo mňa. Nevidíme na seba pre stromy a kosodrevinu, občas zakričíme. Napredujeme dosť pomaly, sneh v kombinácii s kosodrevinou značne spomaľujú náš postup.

Deriem sa pomedzi dve kosodreviny, snažím sa ich trochu odhrnúť, musím sa na nich skoro zvaliť, aby som prekonal odpor. Podliezam popod smrečok, sneh z konárov mi padá na hlavu, je tu ďalšia kosodrevina, vnáram ruku do snehovej kopy, nahmatávam konár, tlačím ho od seba, uvoľňujem si ďalší úsek. Rukavice mám úplne premočené, topánky sa zatiaľ držia.

Občas mám pocit, že to, po čom idem, sa tvári ako zasnežený chodník. Stromov síce ubúda, ale pre hmlu nevidno skoro nič. Asi po dvadsiatich minútach pochodu týmto nešťastným úsekom vietor trochu rozfúkava hmlu. Vpredu po ľavej strane sa ukazuje svah Krakovej hole, takže smer máme dobrý.

Predo mnou sa objavuje malé sedielko. Z neho sa dá vytušiť smer chodníka. Púšťam sa tam a po chvíli objavujem značku. Radostne kričím na nich, po štyroch výkrikoch však neprichádza odpoveď. Ešte to by nám chýbalo, aby sme sa stratili navzájom. Kričím opäť, už sa ozývajú a po dlhšej chvíli sa predierajú až ku mne.

Kosodrevinou sa trápime ďalej. Značka, ktorú som objavil bola prvá aj posledná, ďalšie sa nám nájsť nedarí. V hustom snežení ako tak držíme smer. Všade okolo kosodrevina, sem tam nejaký smrečok. Púšťame sa do záverečného prudšieho stupáku, ktorý by nás mal doviesť do sedla pod Krakovou hoľou. Zo začiatku to vyzerá na chodník, snehová pokrývka je však už veľmi slušná, brodíme sa dosť hlbokým snehom. Chodník po čase mizne a proti nám opäť len kosodrevina. Je to stále o tom istom, chvíľu chodník, dlho kosodrevina.

Konečne sme hore, ako keby na malom bočnom hrebeni Krakovej hole. Tu niekde by mal byť rázcestník „Sedlo pod Krakovou hoľou“. Je tu sneh, kosodrevina a hmla. Rázcestník nie.

Rozhliadame sa, ale je to bez šance. Ostáva nám ísť v smere na Krakovu hoľu. Oni dvaja to sekajú priamo cez kosodrevinu. Pasujú sa s ňou statočne. Idem trochu obďaleč a po chvíli objavujem čosi, čo by pri väčšej fantázii mohla byť cestička. Snažím sa toho držať a po pár minútach sa z hmly asi 20 metrov predo mnou vynára zasnežený, omrznutý rázcestník. Idem bližšie k nemu a kričím na nich až keď som si istý, že to nie je len vidina. Radosť nekonečná. Prichádzajú, oddychujeme. 50 minútový úsek nám trval dve a štvrť hodiny. Podľa mapy to dnes vyzerá na sedlo Javorie, tam by sa dalo prespať. Vrchol Krakovej hole ostáva nepokorený, v tej hmle to nemá zmysel.

Vyrážame ďalej. Po nevýraznej cestičke, smerom, ktorým ukazuje šípka. Po desiatich minútach sa cestička nenávratne stráca a my sme obklopení nekonečnou kosodrevinou. V tejto situácii už nemá zmysel hľadať značku a tak len držíme smer. Aspoň si myslíme, že ideme dobre. Ideme je silné slovo, predierame sa. Kosodrevina vytrvalo odporuje, nechce nás pustiť bez boja. Deriem sa pomedzi dve, prekonávam odpor, leziem na ďalšiu, cez sneh nevidno, kde sú konáre a kde nie, snažím sa udržať rovnováhu, prekračujem z konára na konár, áááá, konár tam nebol, noha sa mi prepadáva kdesi hlboko. Prevalilo ma to cez kosodrevinu, len ťažko získavam stratenú stabilitu, dostávam sa ďalej, bojujem s ďalšou a ďalšou kosodrevinou. Na nohách pribúdajú modriny od konárov, sily ubúdajú.

Klesáme nejakým svahom dolu, dúfame, že do sedla Javorie. Na konci klesania, vidno horskú dolinu bez kosodreviny. Či to bude sedlo Javorie alebo nie, prespíme tam. Času je málo, čoskoro nás chytí tma. Klesanie kosodrevinou trvá večnosť. Údolie sa blíži len pomaly, prejavuje sa najmä psychická únava.

Po vyše hodinovom zostupe sme tu. Sedlo Javorie tu nie je, vôbec netušíme, kde sme. Tma nás už má na dosah, odhŕňame sneh a púšťame sa do stavby stanu. Slnko zapadlo, „zmrzieva sa“, cítiť to na rukách. Stan máme postavený, trochu ho zboku izolujeme snehom, vyberáme si najnutnejšie veci a hádžeme ich do stanu. Vaky ukrývame pod kosodrevinu.

Zima je už riadne nepríjemná, Roman vyzlieka košeľu a vystieľa ňou zvonku bočnú stenu stanu, aby to ešte viac zaizoloval, keďže bude spať na tej strane. Dvíha sa vietor. Konečne sa dostávame dnu, rozkladáme karimatky, spacáky, všade ležia mokré, lepšie povedané zmrznuté veci, svietime si chabou baterkou. Maťo sa aj po vlezení do spacáku stále klepe a nie je schopný nič robiť. Aj my s Romanom sa dostávame do spacákov. Vietor silnie, stanom to poriadne otriasa, zistili sme, že sme v tej rýchlosti zabudli uviazať tropikové šnúrky o tyčky, tak vyliezame s Maťom z tepla a snažíme sa to ako tak napraviť. Podarilo sa, som naspäť v spacáku a už z neho nevyleziem.

Väčšinu vecí mám na sebe, aby to na mne cez noc uschlo, dole dávam akurát bundu a izolujem ňou seba od studenej steny stanu. Zatiaľ sa nám nepodarilo výrazne zmeniť teplotu v stane k lepšiemu a od úst nám stále ide para. Roman sa podujal urobiť čaj, dávam mu varič, do ešusu naberá čo najviac snehu a varí... Baterka nás pomaly ale isto začína ignorovať a tak je naše „obydlie“ osvetlené len modravým plameňom variča. Zovrelo to, Roman tam vhadzuje vrecúško čaju, vytláča citrón a po chvíli to skúšame piť. Čaju je minimálne, máme pocit, že citrónovej šťavy je viac, ale v tejto situácii sme veľmi radi aj tomu. Konečne niečo teplé na žalúdok.

Predstava, že nevieme, kam sme sa to vlastne dostali, nám nedovoľuje s kľudom si ľahnúť a tak hľadám mapu. Máme aj sviečku a tak za jej pomoci začíname lokalizovať. Celkom sa nám to darí, aj podľa toho, čo sme videli, kým sa úplne nezotmelo. Sme v horskej dolinke neďaleko lokality Kosienky vo výške 1600 metrov a plán na zajtra je jasný: vystúpiť do sedla, ktorým je ukončená táto dolinka a tam sa pokúsiť nájsť žltú značku vedúcu do sedla Javorie. Odtiaľ je to najbližšie do civilizácie, postupovať ďalej hrebeňom Prašivej na hlavný hrebeň nemá zmysel, to je nekonečná kosodrevina. Veci máme úplne zmrznuté, ďalšia noc v stane by mohla byť veľmi kritická. Skladám mapu, sfúkavam sviečku a zasúvam sa do vydobitého tepla spacáku.

Zaspávame na trsoch nejakej trávy, sú to strašné hrbole, ležíme pokrútení, bez šance na zmenu polohy. Stále sneží.

Deň posledný.

Je ráno. Nezamrzol nikto, výraznejšia zima bola len Romanovi. Sme dolámaní z hrboľov, nie je to žiadna slasť. Z tepla sa nám nechce, ale musíme. Raňajky vynechávame, zisťujeme stav našich vecí, žiadna sláva. Spacáky zvonku vlhké, topánky zmrznuté, ponožky na kameň, bundu môžem len lámať. Suché mám len to, čo bolo v spacáku. Na prežitie ďalšieho dňa to však stačí.

Čo sa dá, obliekame na seba a vyliezame zo stanu. Nasnežené je až až, včerajšie stopy sú úplne zaviate, nedá sa rozoznať, kde presne boli. Roman predvádza neuveriteľnú „podívanou“: zo záveja snehu, ktorý nám vietor cez noc navial k stanu, vyťahuje zasneženú a zmrznutú košeľu, poriadne ju vytriasa a oblieka na tričko. Behajú nám z neho zimomriavky po chrbte. Je síce z nás najotužilejší, ale keď to isté opakuje aj so zasneženými šušťakmi a kanadami, je to na nás priveľa a ideme radšej vyslobodiť rupsaky zo zajatia snehu.

Tie sa tvária ako prenosné chladničky, trochu ich prášime od snehu a prinášame k stanu. Balíme rýchlo, dosť mi omŕzajú prsty na rukách, chcem už čím skôr vyraziť. Ešte zbaliť stan, dôkazové foto a o deviatej si začíname prešľapávať cestu do sedla. Rýchlosť nie je nič extra, ale sedlo sa pomaly blíži. Počasie je celkom prijateľné, sem tam vetrík, zmrznutú bundu nesiem v rupsaku, idem v svetri, ťažko odhadnúť teplotu, pri šľapaní je teplo. Zimu nám však pripomína mrazenie v topánkach.

Už sme takmer v sedle, keď objavujeme tyčku s modrou značkou a potom za ňou ešte jednu. Ďalej už vidno horšie, je ešte opar. Žltú značku nevidno, rázcestník tiež nie, ak tu vôbec je. Nemá zmysel hľadať značku, to by bolo na dlho, tak podľa smeru modrej odhadujeme smer do sedla Javorie a šľapeme ďalej. Pomaly ale isto sa „skosodrevinieva“ a po pár desiatkach metrov opäť stojíme pred hradbou zasneženej kosodreviny. Neostáva nám nič iné, len znovu sa na ňu vyštverať a drať sa ďalej a ďalej. Opakuje sa strastiplná cesta zo včera.

Leziem cez, už ani neviem ktorý v poradí, „trs“ kosodreviny, rozhŕňam sneh z konárov, čo to sa dá vytušiť, takže ako-tak šľapem na konáre, ale občas aj tak končím s nohou v diere bez dna. Snažím sa spevniť si aspoň druhú nohu, zapieram sa a snažím sa tu zapadnutú vytiahnuť, rupsak ma však prevažuje, ťahá ma dozadu, končím sediac na ihličí kosodreviny. Ďalší pokus je už úspešnejší, nohu mám hore a držím rovnováhu. Robím ďalšie dva kroky a... padám, prepadávam sa, nohy obíjam o spleť konárov a ihličia ukrytých pod snehom. Nohy bolia, opäť sa musím nejako vytiahnuť, tentoraz sú obe nohy vyradené zo „záchrannej akcie“ a ostávajú mi len ruky. Zapieram sa do snehu, jedna ruka našla konár, druhá nie, prepadávam sa ňou, strácam chabú rovnováhu. Jednou rukou stále držím konár, musím sa ňou pritiahnuť Podarilo sa, druhou rukou už opatrnejšie hľadám konár, mám ho a snažím sa vytiahnuť. Ide to ťažko, na niekoľko pokusov, ale som vonku. Získavam ďalších pár metrov.

O slovo sa opäť hlásia prsty na nohách. Začínajú mrznúť a prejavuje sa to hroznou bolesťou. Snažím sa hýbať prstami, topánka je tak zmrznutá, že sa to takmer ani nedá. Strašne si chcem vyzuť topánky. Držím si nohu, rôzne hýbem topánkou, ale bez výsledku. Bolesť je neznesiteľná, zatínam sa a vyrážam prudko proti ďalšej kosodrevine, snažím sa ísť razantnejšie, rýchlejšie. Darí sa mi to len sčasti, ale po chvíli bolesť ustupuje a stráca sa. Neviem, či som ich rozchodil, alebo či už omrzli. Našťastie sa zdá, že to prvé.

Dostávame sa na chvíľu von z kosodreviny na malé odkryté priestranstvo. Je odtiaľ výhľad do doliny. Svahy sú skalnaté, tak priamy zostup vylučujeme. Snažíme sa aspoň zistiť, či sme nad tou správnou dolinou. Istý si nie je ani jeden z nás, Roman má najviac pochybností.

Na Maťa prichádza bolesť zmrznutých prstov, ktorú som pred chvíľou prekonal ja. Kričí, tiež má nutkanie okamžite si vyzuť topánku, presne viem, ako mu je. Uteká to rozbehať po čistinke. A darí sa mu to, po chvíli je už schopný ísť ďalej.

Pred takou vysokou hradbou kosodreviny sme tento víkend ešte nestáli. Ani nevieme kadiaľ do nej, či cez ňu, či na ňu, či ako vlastne. Nakoniec si každý vyberá nejaké zdanlivo najmenej najhoršie miesto na „vstup“ a vrháme sa „in“.

Ak to takto pôjde ďalej, môžeme si otvoriť školu lezenia cez kosodrevinu. Už asi ani nie je situácia, ktorú by sme v kosodrevine nezažili. Nanešťastie s pribúdajúcimi skúsenosťami ubúdajú sily a tak sa náš postup nezrýchľuje. V tejto časti sa už medzi kosodrevinu miešajú aj stromy. Cez nich síce takmer nevidno, ale popri nich sa dá ísť lepšie. Trochu sa odkláňame z hrebeňa smerom k doline. Chceme pozrieť, ako to vyzerá. Svahy sú stále skalnaté, ale pred nami sa dá rozoznať dno plytšej doliny, ktorá by pri väčšom šťastí mohla byť tá do sedla Javorie. Romanove pochybnosti sa tentoraz derú von a myslí si, že je to dolina nášho nocovania. Priznávam, strácam prehľad o stave našej polohy. Viem len, že tam musíme zostúpiť, nech sme už von z tej prekliatej kosodreviny.

K dolinke sa posúvame len pomaly, ide nám to, ako v lete na saniach. Koniec kosodreviny sa však nezadržateľne blíži, teším sa na rovnú zem. Maťo kričí: „Vidím stopy!“ , tuším o čo ide, ale s malou nádejou sa pre istotu ešte pýtam: „Naše?“ „Hej.“ skleslo hovorí a tak aj minimálna nádej je pochovaná.

Sme tu, stojíme na dne plytkej horskej dolinky, sú tu naše stopy a miesto po stanovaní. Roman mal pravdu.

Je jedenásť hodín, stratili sme dve hodiny v odpornej kosodrevine, dve hodiny fyzických a najmä psychických síl. Maťo sa ani poriadne nezastaví a bez slova ide ďalej naším prešľapaným chodníkom do sedla. Roman nadáva, ja mlčím. Ideme za Maťom.

Sme opäť v sedielku. Sedlo Javorie je pol hodinu od nás a my ho nevieme nájsť. Musíme ísť po modrej, aj keby sme mali výjsť naspäť pod Krakovu hoľu. Pokračujeme svahom hore, okrem tých dvoch tyčiek sme našli ešte dve a „toť vsjo“. Ideme ešte kúsok ďalej v smere. Zastávame, rozmýšľame, čo ďalej. Roman niečo zbadal, ide ešte vyššie, skláňa sa, niečo vyťahuje zo snehu, pasuje sa s tým. Postavil to, je to rázcestník modrej a žltej. No výborne. Radosť je však len chvíľková, smer si môžeme natočiť, aký chceme.

Sedíme pri zvalenom rázcestníku, jeme čokoládu, keksy a ovocie a z mapy vyberáme smer. Ideme, máme žltú značku, ale opäť ju strácame. Vyberáme si skupinku stromov, kde by mohla byť a cez nízku kosodrevinu k nim smerujeme. Maťo je tam prvý a kričí: „Mám ju!“. Máme ďalší úsek k dobru. Na našu veľkú radosť, objavuje aj chodník v svahu. Sklesávame a kosodrevina nám síce visí po boku zo svahu, ale na chodník nesiaha a tak je to už „ pohodová promenáda“. Vietor rozfúkava opar a vidíme sedlo Javorie, tiež dvoch turistov idúcich z neho. Sme z toho vonku, civilizácia je na dosah.

Chodník sa vnára do lesa, traverzujeme do sedla. Dvaja turisti sú už pri nás, chlapec s dievčaťom idú stráviť Silvestra na Krakovu hoľu. Sú domáci , o nich sa nebojíme. Dávame im pár informácií o stave hore a potom už zbiehavame dole. Sedlo je tu, na koniec sa aj zlepšila viditeľnosť a je odtiaľ krásny výhľad na hory. Tak sa ešte fotíme, keď už nemáme zdokumentovanú najťažšiu časť nášho výletu, tak aspoň teraz robíme nejaké fotky. Aby nám doma uverili, tam ani nie je sneh.

Posledný úsek, hodinka lesom je už len „výklus“ na záver. Pod snehom je to čistý ľad, ideme akoby po jednej veľkej šmýkalke, je to celkom zábavné, hlavne sledovať stále padajúceho Romana, ktorý má najmenej drsné podrážky. Šmýkaním, polobehom, polochôdzou sme na Lúčkach a naše nohy neomylne vchádzajú do prvej reštaurácie. Sadáme si, na stole sa objavuje teplý čaj a polievka. Až teraz pociťujeme, akí sme hladní.

Potom zisťujeme autobusy do Mikuláša a čoskoro stojíme na zastávke. Zo zatáčky sa vynára autobus, pripravujeme sa, vodič však nespomaľuje, na dverách vidím dve pripučené tváre, lyže a snowboard. Autobus nezastal. Vieme prečo. Tam by nenastúpila už ani moja rukavica.

Ani nie sme veľmi prekvapení, nám sa už môže stať hocičo. Ostáva len ísť na prvú zastávku a nastúpiť s lyžiarmi. Dostávame sa o zastávku vyššie a s Romanom pozeráme ako je to s ďalšími autobusmi. Zastalo nejaké auto, otáčame sa. Maťo medzitým stopol dodávku. Nadšene naskakujeme. Sú to Litovci, veľmi milí, hovoria rusko-litovsky, s nami potom nemecky. Šťastie už bolo asi veľmi unavené, tak si sadlo aj na nás. Sme v Mikuláši, lúčime sa, „dasvidáňja i spasíba“.

Sedíme v kupéčku, vyzutí, s vyloženými nohami. Sme unavení, mokrí, plní ihličia a snehu, plní zážitkov, skúseností a modrín. Stálo nám to zato? Stálo!

 

karol sroka