Tak sme tu. Sedlo Čertovica nás víta otvorenou náručou a záľahou snehu. Po krátkej zastávke v Poprade sme sa autobusom vyštverali až tu, na „miesto určenia“. Je pravé poludnie, slniečko svieti, dávame sa do „gala“ a môžeme vyraziť. (foto)
 
Aj vyrážame a hneď z ostra po zjazdovke. Vysmiati, opálení lyžiari s nechápavými pohľadmi si to frčia dole, pomedzi nich sa derú traja nadšenci, či šialenci, neviem, priamo nahor. No celkom priamo nie, spravili sme to viacmenej takým traverzíkom. Takže sme traja, Maťo, Grabi a ja.
 
Konečne sme hore. Odtiaľto sa púšťajú všetci tí ľudkovia na dvoch „doskách“ dole. Ale nie o tom som chcel. My máme iné starosti, ešte na svahu si s nami značka zahrala skrývačku a v tejto hre je nejaká dobrá. Tak sa chvíľu hráme na blúdnych Holanďanov, kým Grabi nezbadá blízko vleku nejaké šmuhy, ako keby zaviate stopy po ľuďoch. Ide tam a keď ho zozadu švacne poma, už si je istý, že po ľuďoch to nie je. Vyberám mapu a je jasné, že ostáva len jeden smer, či už so značkou, alebo bez nej.
 
Z upravenej zjazdovky sa vrhám prvý do nedoknutého snehu a zapadám po kolená. (foto) Vyzerá to zaujímavo, na Štefánikovu chatu je niečo cez tri hodiny, uvidíme čo tento sneh s nami spraví. Dosť nás spomaľuje, ale ideme krásnou lesnou alejou a je sa čím kochať. Občas ma niekto vystrieda v prešľapávaní, niektoré naše zapadnutia sú skoro po pás. Asi dvakrát sa objavuje značka, smer je dobrý, postupujeme však pomaly. Na konci aleje sa ukazuje ďalší indikátor dobrého smeru, drevený prístrešok, ktorý je aj v mape. Tak aspoň so smerom zatiaľ nie sú problémy.
 
Stromy sa strácajú, my sa dostávame na otvorené priestranstvo. (foto) Začína sa výstupová časť na Rovienky zvaná Lajštroch. Na pomerne krátkom úseku stúpame 150 výškových metrov a hneď je poznať rozdiel v šľapaní. Ide sa ťažšie, ale síl je dosť. Obzerám sa za nimi a otvára sa výhľad na divočinu a la Kanada. Je dosť pod mrakom, ale teplota je prijateľná, sem tam padne pár vločiek. Dostávame sa na Rovienky. (foto) Výhľad je vcelku fajn, čerstvý sneh je sfúkaný nižšie, tak je tu staršia zmrznutá vrstva, po ktorej sa dá dobre chodiť. To by sme potrebovali. Čo by sme potrebovali je aj termoska s teplým čajom a na tú myslel Maťo.
 
Občerstvení frčíme ďalej. Je to tu ozaj primrznuté, ale občas jedna noha ostane nepríjemne prepadnutá kdesi za mnou.
 
No a už vidíme ďalší, najobávanejší úsek. Prečo najobávanejší? Úsek medzi Rovienkami a Kumštovým sedlom je takmer celý v kosodrevine a my už s ňou nie sme veľkí kamaráti (viď. „Boj o prežitie 1“). Každopádne má to byť 25 minút. Je oveľa viac snehu, ako minule a kosodrevina je takmer úplne pod ním, čo by mohlo byť dobré. Nie je. Sneh je čerstvý, sypký a zapadnutie po kolená je už zriedkavosťou, zapadáme po pás. Idem prvý. S prvou kosodrevinou je jasné, že to budú dlhé minúty driny.
 
Stojím zapadnutý v snehu, keď rozpažím, tak mám ruky akurát na úrovni snehu. Začína sa boj o každý meter. Rukami sa nemám o čo zaprieť, kosodrevina je pod snehom, ostáva to na nohách. Na druhý pokus sa mi darí švihnúť pravou nohou, stehnom rozrážam hradbu snehu, dostávam sa o pol metra ďalej, zapieram sa, prisúvam aj ľavú nohu. Vrstva tvrdého snehu je tu vyššie, tak stojím „už len“ po pás v snehu a darí sa mi urobiť ďalších pár krokov s trochu menšou námahou.
 
Naozaj len pár, opäť sa beznádejne prepadám, jedna noha padá kdesi hlboko pomedzi ihličie a konáre, pribúdajú ďalšie modriny. Konečne sa zastavila na nejakom dne. Druhá noha sa má trochu lepšie, zastavila sa o úroveň vyššie. No fajn, tak sa o ňu zapieram a v momente, keď si myslím, že môžem vytiahnuť druhú nohu, pod zapretou povoľuje sneh a prepadá sa k druhej nohe. A som tam, kde som nechcel byť. Opäť bezmocne stojím v hŕbe snehu a zbieram ďalšie sily na vyslobodenie. Snažím sa pohnúť nohami dopredu, ale snehová stena predo mnou sa asi premenila na kamenný múr, takže takto to nepôjde. Rôzne sa hýbem zo strany na stranu, chcem si vytvoriť väčší priestor, rukami hľadám záchytný bod. Samozrejme žiadny tu nie je. Takže opäť skúsim nohy. Vysekávam si pred sebou uličku do snehu, po chvíli sa objavuje kus kosodreviny. Posúvam na ňu nohu, je tam konár, konečne záchytný bod. Zapieram sa, odrážam sa, aj druhá noha je z toho vonku. Za desať minút posun o 2 metre. Hor sa ďalej.
 
Kosodrevina už začína vytŕčať „rožky“ a je to ešte horšie. Drevené tyče, podľa ktorých sa dá orientovať sa nám trochu strácajú, viditeľnosť sa zhoršila. Hľadanie tyčí nám berie ďalší čas. Našťastie to nie je také hrozné, hrebeň je zreteľný, nie je sa kde stratiť. Obzerám sa za nimi, tiež nie sú príliš nadšení z tejto našej rýchlosti, ale statočne sa posúvame kúsok za kúskom dopredu. (foto)
 
Spravil som ďalších pár krokov a zo snehu sa vynára „trs“ kosodreviny. Obídem ho sprava, či zľava? Vybral som si naľavo. Dva kroky a je jasné, že naľavo som ísť nemal. Grabi sa teda púšťa smelo doprava. Síce spravil asi o tri kroky viac, ale už je tiež takmer po krk, doslova po krk v snehu. Maťo sa smeje a ide mu pomôcť. Ja som už zase voľný a presekávam cestu ďalej. Maťo vytiahol Grabiho a traja „zasneženci“ si to „šinú“ ďalej.
 
Nohy mi už naznačujú, že takúto námahu prestávajú zvládať a tak na každý ďalší krok sa musím odrážať dvakrát. Vyzerá to asi trochu srandovne, taký dvojdobý krok, raz, dva a krok, raz, dva, krok... Predbehuje ma Maťo, strieda ma, môžem nechať uvolniť nohy. Tu vzadu sa predsa len ide o niečo ľahšie a tak sa snažíme striedať v prešľapávaní, teda v prebúravaní cesty ďalej.
 
Máme za sebou hodinu od Rovienok. Sedlo už musí byť každú chvíľu, veď už ideme dvojnásobne dlho. No vidieť len sneh, kosodrevinu, sneh a ešte sneh. Tak sme chceli mať na prechode hrebeňom sneh, tak tu ho máme. A v plnej kráse. A hej, ešte vidieť tyčové značenie. Pomaly začíname dúfať, že sme si sedlo nevšimli, že tam bol zvalený rázcestník, alebo niečo,... , ale pohľad do mapy hovorí o inom.
 
Je jasné, že Kumštové sedlo je niekde za tou nekonečnou kosodrevinou pred nami. Už nech sme tam, veď čas uteká jedna radosť a chata sa vzďaluje a vzďaluje. Maťo sa už „nabažil“ prešľapávania, strieda ho Grabi. A ten ako najnižší z nás to vpredu vôbec nemá ľahké. Jeho zapadnutia po pás vyvolávajú až úsmev na tvári. Každopádne, je to drina pre každého. Riadna zaberačka. Pripomína mi to moje bežecké tréningy: šprint v snehu a ešte so zapriahnutou pneumatikou. Ale to už odbočujem.
 
Dostávame sa na skalnatejší výbežok, odkiaľ hrebeň klesá do malého sedielka. Žeby Kumštové? Akurát nevidno rázcestník, snáď je zasnežený. Striedam Grabiho v čele a sklesávame. Maťo má z nás vzadu malú komédiu, vkuse zapadáme, štveráme sa von a padáme, Grabi sa chvíľu skúša šmýkať po bruchu. Že či to nebude rýchlejšie. Pri pohľade na jeho pokusy ma napadá len: „To ťažko!“
 
Tak sme tu. V malom sedielku bez mena s kótou 1533 m. Aj mapa nám dala najavo, že Kumštové sedlo je niekde inde. Pauzu si však spravíme, oddych potrebujeme ako soľ. Teplý čaj z termosky nám dodáva ďalšiu energiu do žíl. Ešte si mením pletené, úplne zľadovatelé rukavice za suché hrubé lyžiarske a som „ready to go“. No a borci sa tvária, že tiež, tak sa „zahryzávame“ do ďalšieho „kopčeka“.
 
So sedielkom skončila kosodrevina. Aspoň zatiaľ. No ľahšie sa nejako nejde. Na tomto svahu je toľko naviateho snehu, tu by sa nehanbila ani rodinka ľadových medveďov. A tých snehuliakov, čo by z toho bolo... Človeka už napadajú všelijaké kraviny... Hlavne, že nálada je ešte dobrá. Ďalšie úseky budú uberať aj dosť psychických síl. Takže hor sa!
 
„Kopčok“ je za nami a náš krok sa zrýchlil. Nie, snehu neubudlo ani náhodou. Objavil sa rázcestník, z „mäsa a kostí“, žiadna halucinácia. Predsa sme sem došli. Kumštové sedlo. No to bol teda kumšt!
 
Ďalší míľnik za nami. Sú štyri poobede, 25 minútový úsek z Rovienok sme „zmákli“ za dve hodinky. „I tak še da.“
 
A čo ďalej!? Králička je hodinku a odtiaľ ešte kúsok na chatu, ale pri takom množstve snehu, neviem, neviem, o dve hodiny je tma. Musíme to zvládnuť, odhodlanie máme, teplo blčiaceho krbu volá. Veď nádej umiera posledná.
 
Začíname stúpať na Pánsku hoľu. Máme šťastie, nový sypký sneh je sfúkaný a ideme po tvrdej starej vrstve starého snehu. Kosodrevina je len sem tam. Na takomto povrchu je to už „iné“ tempo. Takmer 100-metrové prevýšenie nakoniec ani nie je také hrozné a Pánska hoľa je o chvíľu naša.
 
Časová náročnosť pochodu predsa len uberá zo síl a úsek na Králičku sa stáva kritickým. Povrch je ešte celkom v pohode, občas nejaký závej, ale chlapci sú nejako ďalej za mnou. Hlavne Maťo má krízu a vlečie sa z nohy na nohu. Čakáme sa častejšie, pri zhoršujúcej sa viditeľnosti by sme sa mohli navzájom ľahko stratiť. Aj úsek je dosť jednotvárny, v podstate ideme od tyče k tyči, po snehovej pláni a šero s hmlou pomaly sadajú na hrebeň.
 
Blížime sa ku Králičke. Z jedného miesta sme zbadali svetlá z chaty. Síce v diaľke, ale predsa. Maťo získal trochu optimizmu, aj keď svah Králičky pred nami v ňom vyvoláva ďalšie pochybnosti. Presviedčam ho, že tentoraz cez vrchol nepôjdeme. Snáď mi uveril. Začíname stúpať. Snehu opäť pribudlo.
 
Svetlá chaty zmizli kdesi za kopcom, ale veríme, že to nie je naposledy, čo sme ich videli. Pred nami je svah Králičky a tyčové značenie miznúce v hmle. Ako nejaká cesta do neba. Cez vrchol naozaj nejdeme, obchádzame ho po vrstevnici. Začína sa nebezpečne stmievať a nepríjemne ochladzovať. Konečne klesáme. Klesáme do sedla s rovnakým názvom - Králička. Ide to rýchlo, viacmenej sa šmýkame na nohách. Aj Maťo obžil, prekonal krízu, je ok.
 
V sedle sa príliš nezdržujeme, dôležitá je každá minúta. Prvú tyč vidieť, objavujeme aj druhú. Musím však už veľmi sústredene „prebodávať očami“ hmlu a tmu, aby som našiel ďalšiu. Mám tretiu. Smer držíme len zhruba. Už chvíľu ideme a ďalšia tyč nikde. Zrazu Maťo kričí: „Tam je! Naľavo!“ Otáčame doľava, opäť odhadujeme smer a hľadáme ďalšiu. Situácia sa opakuje, len výkrik znie tentoraz: „Napravo!“ je to dosť zúfalé, chodíme tu cik-cak po hrebeni a nájdenie každej ďalšej tyče nám trvá asi päť minút. Grabi vypočítal, že po chatu je tyčí asi 150. Je jasné, že s týmto medzičasom rekordy „trhať“nebudeme. Chalani skúšajú nájsť baterku, zatiaľ hľadám ďalšiu tyč. No bezúspešne. Vraciam sa k nim, skúšame to baterkou. Jej chabé svetlo však nedokáže zdolať silu tmy a ďalšia tyč ostáva neznámou.
 
Maťo chytil druhý dych a podujal sa, že trochu pobehne dopredu a „prečesá“ okolie. S Grabim čakáme a rozmýšľame, čo ďalej. Mráz lezie pod kožu, dvíha sa vietor, nechce sa nám vyťahovať stan, keď sme ani nie hodinu od chaty. Maťo je späť, no bez výsledku. Ďalšie tyče už nenájdeme. Blúdiť bezhlavo po hrebeni je dosť nebezpečné, ale skúsime ešte zavolať na chatu, či by nám neprišli naproti, keď sme tak relatívne blízko. Vietor nepríjemne silnie. Vyberám mapu s telefónnym číslom a mobil. „Batéria vybitá“ , sucho oznámil mobil a viac si nás nevšíma. Je rozhodnuté, ťaháme z vakov stan.
 
Je 18:30. Trojhodinová cesta z Čertovice nám trvala šesť. Šesť drsných hodín a to ani nie sme na chate.
 
Nohami rozhŕňame sneh a snažíme sa vytvoriť aspoň trochu rovné a kryté miesto pre stan. Už to vyzerá schopne, nó schopne ani nie, ale nášmu stanu to musí stačiť. Rozkladáme tyčky, zasúvam jednu z nich, Maťo ju na druhej strane istí, dvíhame kostru stanu. Teraz pripnúť spojky k tyčkám. Rukavice mám dole z rúk, aby som mohol lepšie narábať prstami. Tie mi však o chvíľu začínajú tak mrznúť, že nie som schopný nič robiť. Dýcham na nich, hrejem si ich a opäť pripínam spojky. Hotovo, nasledujú kolíky. V tom snehu nechcú veľmi držať, holými rukami ich zasúvam čo najhlbšie. Sneh, ktorý mi ostáva na rukách mrzne, prsty bolia, opäť zahrievačka. Nahadzujeme vrchnú vrstvu, pripnúť háčiky a ešte záverečné kolíky. Posledný kolík je hotový, ruky už majú dosť, bolesť je poriadne nepríjemná. Stan stojí, ešte ho izolujeme po bokoch snehom, trochu sa trepe vo vetre, snáď vydrží.
 
Vrhám sa dnu ako prvý. Rukavice mám na rukách a už ich dolu nedám. Vyťahujem karimatku, chalani mi podávajú svoje. Neviem, kde to tu napchám, je tu miesto pre jedného, no ešte dvaja by sa potlačili, ale traja?! Steny stanu sú úplne preliačené do vnútra. To ten sneh po bokoch. Trochu ich tlačím von, nech zväčším priestor. Nejako rozkladám karimatky, vôbec to tu nie je rovné, snáď to ešte uležíme. Z batohu sa dostáva aj spacák a do stanu pribúdajú zvyšné dva. Vyzúvam topánky, ponožky mám miestami primrznuté k topánke, ale nejako ich odtrhávam a nohy sú konečne von z ľadového zajatia. Dnu lezú aj oni dvaja. To čo predvádzame, snáď ani nie je možné. Človek by neuveril, ako sa môžeme hýbať na takom minimálnom priestore. To keby nás niekto strčil do práčky, tak máme viac miesta. Pol karimatky zaberá batoh, na druhej polovici sa ja teperím do spacáku. Mám na sebe všetko a čo náhodou nemám na sebe, ide so mnou dnu vysušiť sa. Na nohách mám troje ponožiek, ešte ich obaľujem teplákmi. Pre istotu, aby nezamrzli.
  
Konečne zaslúžený oddych. Ležím v spacáku, vytváram si teplo a hľadám si polohu. Moji spolubojovníci sa ešte dolaďujú, o chvíľu ležia vedľa seba tri „múmie“. Maťo však vstáva a hrabe sa v batohu. Hľadá a hľadá... a má to. V jednej ruke pozdĺžna umelohmotná krabica plná rizota, v druhej lyžička. A tak napriek odhodlaniu nevystrčiť zo spacáku ani prst sa vyťahujem, sadám si a studené rizoto koluje jedna radosť a chutí neskutočne. Tak aspoň trochu živín do tela. Po rizotovom ošiali Maťo ešte vyčaroval čokoládu a tou končíme naše hody.
 
Tak naspäť do spacákov, pohľadať nejaké teplo a vysušiť zopár vecí. Von zo spacáku nechávam len topánky. Až teraz na mňa doľahla ozajstná únava a cítim ako sa celé telo uvoľňuje. Chvíľu ešte rozprávame o uplynulom dni a spriadame plány na ďalšie dva, ale ozaj len chvíľu, únava je silnejšia, zatvára mi oči takmer okamžite. Dnu je teplo, čo je vonku, to nechcem vedieť. Stan sa trepoce ako nejaká vlajka vo víchrici. Len nech nám tá víchrica nestrhne „strechu nad hlavou“. Zaspávam...
 
Okrem niekoľkých prehodení na druhý bok som spal v pohode. Až doteraz. Je 4:30 a zobudil ma tlak v mojej vylučovacej sústave. Áaale, však vydržím do rána. Vonku sa to oproti večeru nezlepšilo, skôr naopak. Ten vietor má ale výdrž. No ja asi nevydržím. Musím von. Topánky sú zmrznuté na kosť, vôbec sa nedajú obuť, len provizórne si ich nasúvam, otváram stan a vybieham. Vonku sa ženia čerti. Viditeľnosť pár metrov. Ak sa počasie neumúdri, dnes si ešte užijeme. Som dnu. Leziem do spacáku ešte na tých pár hodín. Topánky zasúvam pod spacák, nech aspoň trochu rozmrznú.
 
Je ráno. Ležím na kraji a do tváre mi nepríjemne plieska uvoľnená „stena“ stanu. Studená a vlhká. Vietor vlastne lomcuje celým stanom, pri zemi ho držíme len my a trochu snehu, ktorý sme nahádzali po bokoch. Je to jasné, to čo som zažil pred pár hodinami bolo nič oproti tomuto.
 
Objavuje sa zvyšok čokolády zo včerajška. Ako rýchlo sa objavila, tak rýchlo aj zmizla. Chvíľu čakáme, či sa počasie neukľudní. A keďže nepomáha ani dlhšia chvíľa, bude lepšie sa pobaliť a potom sa uvidí. Už som spomínal naše pohybové možnosti tuto vnútri, tak je jasné, že naraz to nezvládneme. Maťo sa ponúka, že pôjde von prvý a počká, kým sa pobalíme my dvaja. Padol súhlas a už „frčí“ von. Za tú chvíľu, čo otvoril a zatvoril stan, nafúkalo dnu celkom slušnú kôpku snehu...
 
Naše balenie prebieha systémom: ja sa zapieram proti sile vetra do steny stanu a kryjem Grabiho a ten sa v strede stanu snaží zbaliť. Spacák, tričko, nejaké ponožky, horalky, kúsok chleba, fľaša s vodou,... všetko to mizne v batohu a ja už zúfalo čakám na moment, kedy prestanem bojovať s vetrom o náš stan. Kľačím na kolenách, rukami sa zapieram do zeme a chrbátom a hlavou tlačím na stan a skúšam premôcť vietor. Je to však nerovný súper a niekoľkými silnejšími poryvmi ma vyvádza z rovnováhy a mám, čo robiť, aby som sa nezvalil na Grabiho. Opäť sa stabilizujem, zapieram. Už nečakám, jednou rukou prisúvam batoh a bojujúc s vetrom si balím veci. Ide mi to samozrejme pomalšie ako Grabimu, ale ušetrím aspoň nejaký čas. Hotovo, som zbalený a Grabi tiež. Voláme Maťa dnu.
 
Je to on? Je to ten Maťo, ktorý išiel pred desiatimi minútami von? Neverím vlastným očiam. Do stanu vliezol úplne osnežený a zmrznutý Maťo, z obočia mu visia kúsky ľadu, mihalnice ošľahnuté námrazou, strnisko na brade biele od snehu a ústa rozpukané ako polárnik na prechode Antarktídou. Ledva artikuluje, celý sa trasie, zohrieva sa v relatívnom bezpečí stanu. Vonku je peklo.
 
Grabi ma strieda v držaní stanu, ja už nemôžem. Teraz sa balí Maťo, ja sedím a snažím sa obuť si topánky. Ale to tak ľahko nepôjde. Ani ťažko. Nijak. Sú také zmrznuté, aké boli skoro ráno. Maťo je zbalený. Je 8:30 a my rozmýšľame, čo teraz. Do toho šialenstva von sa nechce nikomu. Počkáme do deviatej a uvidíme.
 
Smutne pozeráme na moje topánky. Oni už majú svoje na nohách, len tie moje sú príliš tvrdohlavé. Skúšam to znova a znova, predsa nepôjdem bosý?! Presviedčajú ma, že napriek všetkej bolesti musím nohu vtlačiť dnu. Ale nejdú ani bezbolestne, ani s bolesťou. Skúšam ich rukami roztláčať a doslova rozbiť z ľadu. Dávam ich na zem a hovorím: „Dupte po nich!“ a chalani poslúchli. A mohlo by to fungovať, postupne sa dostávam nohou ďalej. Konečne je jedna dnu. Grabi ešte chvíľu šantí s druhou a potom je aj tá o.k. a som obutý. Musím sa na to pozrieť optimisticky: aspoň sme sa trochu zahriali a ubehol nám čas.
 
Je 8:50 a žiadna zmena v počasí. Alebo žeby horšie? Už to nedokážeme posúdiť. Padlo definitívne rozhodnutie: „Musíme ísť!“ Toto môže trvať ešte ktovieako dlho, veď sme v horách a tu je počasie ťažko odhadnúť. Ešte nás tu zaveje, alebo strhne do doliny. Musíme ísť.
 
Oni dvaja vybiehajú von. Ja budem držať stan zvnútra a oni sa ho pokúsia zbaliť, teda aspoň sčasti. Pár minút sa nič nedeje, potom sa ozýva: „Už?“ Oni sa pýtajú mňa? Veď čakám ja na nich, tak o čo ide? Tak sme sa zase raz pochopili. Mysleli si, že zbalím karimatky a vyjdem von. Tak si chlapci natrénovali kruté podmienky. Bleskovo balím karimatky, vyhadzujem „batožinu“ von a kričím na nich, nech držia poriadne stan, ináč ho vidíme naposledy.
 
Toto nie je počasie, toto je smršť! Smerom, ktorým máme ísť, nie som schopný sa ani otočiť, nie že ešte pozrieť. Dávam batohy nabok a priskakujem k stanu. Chalani medzitým nejako dali dole vrchnú vrstvu a ledva ju dokážu udržať, trepoce sa tu vo vetre, je zmrznutá, ťažko sa skladá, skôr ju lámu do nejakej formy. Grabko ju má konečne pod kontrolou, ja držím stan ltt (len tak tak). Priskakuje Maťo, odpájame tyčky, hľadáme kolíky beznádejne zahrabané a zaviate. Všetci traja zápasíme so stanom a úspešne ho dostávame do batohu. Robíme ešte posledné „imidžové“ úpravy na sebe, sťahujem si kapucňu úplne do tváre, šál mám až nad nos, jediný odkrytý kúsok tela sú oči. Otáčam sa zoči voči víchrici, vyrážame.
 
Aj dnes začínam v čele. Snehu navialo až až, tak je to opäť nad kolená. So sklonenou hlavou pomaly prešľapávam vpred. No neviem, či „vpred“ je to správne slovo. Naša rýchlosť nemá ďaleko od slimačej. Spravím pár krokov, krátka prestávka, ďalších pár krokov, opäť prestávka a tak dookola. Akurát nevidno tyčové značenie. Však kto by aj cez tú metelicu niečo videl? Ale Maťo sa prekonáva, dáva hlavu hore a pátra v diaľke. A kričí: „Tam vpredu naľavo!“ Fajn, točím to viac naľavo a vietor nám už neduje priamo do tvárí, máme ho z pravej strany. Naše napredovanie sa tým však nezrýchlilo, výhodou je akurát, že sa mi lepšie pozerá dopredu. Na striedačku objavujeme tyčky, raz ja, potom zase niekto zakričí zozadu.
 
Pred nami je kopček, musíme zdolať len 80 výškových metrov. Inokedy malina, v týchto podmienkach trápenie. Ani meno nemá! Musím priznať, dnes už cítim výrazne úbytok síl a tak sa v čele striedame takmer pravidelne. Ráno bolo vyčerpávajúce, ale nejako sa tam už musíme dostať. Hoci po štvornožky. Vlastne k tomu ani nemáme ďaleko. Na chatu je to 40 minút. Za koľko to bude tentoraz? Za hodinu, za dve?
 
Vietor trochu rozfúkal hmlu a opar, tak sa zase o čosi zlepšila viditeľnosť. Mohol by ubrať aj na intenzite. Ideme úplne vyklonený do jednej strany, aby sme odolávali tlaku vetra. Maťo sa sťažuje na mrazenie v rukách, prichádza bolesť. Ja hýbem zase prstami na nohách, ako len môžem (skoro vôbec nemôžem), našťastie necítim výrazné mrznutie. Niektoré poryvy vetra mi robia značné problémy so stabilitou a získanie rovnováhy uberá ďalšie sily.
 
Ale zvykám si. Rozkladám si sily, aj telo si zvyklo na dotieravý mráz. Chýba nám len zopár tyčiek, len dve.... jedna.... sme tu, na vrchole kopca, ktorý si v lete človek ani nevšimne. Ale máme veľkú radosť, prvá „svetlá“ udalosť dneška. Vidíme chatu! Áno vidíme! Je to ešte tak na 20 minút, ale to je jedno. Vidíme cieľ a už ho nepustíme.
 
Posledné klesanie. Aj vietor už nie je ten, čo býval, trochu sa ustálil. Nó, zase nie veľmi. Aj by sme sa rozbehli, ale dosť sa to prepadáva a pod čerstvou vrstvou je stará klzká. Tak radšej s kľudom.
 
A predsa. Záverečných pár metrov klesania už nevydržíme a zbiehame. Tak predsa ostali nejaké sily. Ani sa nám to nechce veriť, čaká nás len posledných asi 50 metrov do mierneho kopčeka a sme TAM! Kde je červený koberec? Po včerajších šiestich hodinách a dnešnej jednej si ho snáď zaslúžime, nie? Sedem hodín, to si budem pamätať. V lete mi nikto neuverí.
 
Samozrejme na poslednom kopčeku je ako naschvál toľko snehu, že už sa opäť brodíme zapadnutí po stehná. Ten sneh nás má nejako rád, ešte by s nami pokecal, ale z chaty už vykukuje teplo a ťahá nás k sebe. Je tu prešľapaný chodník od chaty, ideme po ňom, Maťo prvý. Dvere sú na dosah. Maťo mi zrazu mizne pred očami. Je meter predo mnou, ale aj o meter nižšie. Zapadnutý po pás v snehu sa márne snaží vyslobodiť. Toto je vážne boj do poslednej sekundy. Čo sme my nejakí Don Quijotovia? Dostávame Maťa zo snehového objatia a už nám NIČ nezabráni vrhnúť sa k dverám chaty.
 
Tak sme tu. Štefánička. Maťo zmizol prvý v útrobách chaty. S Grabim ešte vykladáme asi tonu snehu z topánok, nohavíc, otrepávame ho z bundy a rukavíc, no je všade. Vlasy, ktoré trčali spod kapucne, sú pokryté silnou námrazou, sú úplne biele. Vyzerá to smiešne, teraz už hej. Maťo vošiel do hlavnej miestnosti a keď ho zbadal chlapík z kuchyne, rýchlo k nemu pristúpil s jedinou otázkou: „Čaj?“ Maťo neodpovedal, stačil jeho pohľad a čaj bol na stole. A pre nás tiež.
 
V krbe to blčí jedna radosť. Maťo je už pri ňom a nohy má vyložené na rozohriatej kamennej rímse. Mne veľa netreba, vyzúvam sa a už sme dvaja. Chytám sa toho „kamenia“ a neverím, aké je to rozpálené. Nohy máme ako ľadové kocky, horúčavu necítime. Maťo si spočiatku vôbec necítil jeden palec, už je to lepšie. Ale trápia ho aj ruky. Mňa trochu vydesil pohľad na moje nohy. Napriek žiadnej bolesti cestou sem, majú malíčky nepríjemne fialovú farbu a veľmi slabú citlivosť. Hups, tak predsa ich trochu „ošľahlo“.
 
Omrzliny som ešte nemal, opäť nová skúsenosť. Tak to sme dopadli. Ja nohy, Maťo ruky a Grabi.... ten sa síce veľmi nesťažuje na niektorú z končatín, ale pohľad naňho hovorí za všetko. Polka tváre „osmahnutá“ ako zo solária. Nemal veľmi krytú tvár, tak ten bočný vietor spravil svoje. Má to také nepríjemne červené, miestami bordové.
 
Všetci za stolom svorne chlípeme polievočku a čaj. A samozrejme živo diskutujeme o uplynulých zážitkoch. Na stole leží mapa, odhadujem miesto nášho nocovania. Nadmorská výška 1700 metrov, celkom slušné. Pýtame sa miestnych na teplotu v noci: „Niečo medzi -15 a -20.“ hovorí chalan z „personálu“. Aj to je slušné.
 
Hodnú chvíľu ešte vychutnávame teplo a pohodu hlavnej miestnosti. Rukami si zohrievam malíčky, už sa im vracia citlivosť, farbu síce nemenia, ale môžem nimi hýbať a to je dobré znamenie. Miestnosť sa začína plniť, prichádzajú prví „normálni“ turisti a zopár skialpinistov. Ale tomu, čo vidíme z okna, nechceme veriť. Nenormálne, naozaj nenormálne sa vyčasilo, vietor ustal skoro úplne, modrá obloha, proste nádhera.
 
Ubytúvavame sa. Normálna posteľ, to snáď ani nie, taký prepych. Rozložili sme veci na sušenie, vytiahol som niečo pod zub, plus tekutiny a vyskakujem na poschodovú posteľ. Pohoda môže začať. Telefónom posielame správy, že sme živí a zdraví, no vlastne živí, to stačí. Vychutnávame zaslúžený odpočinok. Ale to počasie vonku, to je neuveriteľné. Ťahá nás to von. Chalani sa definitívne rozhodli, idú na Ďumbier. Samozrejme, chcem ísť s nimi. Topánky však ešte nevyschli, akurát rozmrzli a sú totálne mokré. A to keby mi vonku znovu primrzli k nohám, tak sa môžem s malíčkami rozlúčiť. Tak je to na mne. Malíčky, či Ďumbier. S ťažkým srdcom, ale so zvyškom zdravého rozumu som sa rozhodol zostať na chate. „Tu máte foťák, aspoň mi tú nádheru cvaknite.“
 
Ľahám si na posteľ a oči sa zatvárajú samé...
 
Sú späť. Jasné, že bolo super. Veď ako inak. Ideme si ešte vychutnať západ slnka pred chatu. (foto) Už zase zdravo mrzne, tak sa nezdržiavame a ideme si užiť dnu. Večer sa v hlavnej miestnosti okrem nás vykryštalizovali ešte dve skalné skupinky, štyria Bystričania a početná skupina Košičanov, jééé rodáci! Nechýba gitara, živo je ešte aj po polnoci.
 
Je ráno, čaká nás posledný deň. Vzhľadom k udalostiam posledných dní sme sa rozhodli zísť už len dole na chatu Trangoška a sadnúť na autobus. Tak sa v pohode balíme, máme čas, autobus ide o nejakej jednej. Pozeráme si svoje predošlé zápisy v knihe návštev a pridávame ďalší.
 
Vychádzame z chaty. Počasie je ešte krajšie ako včera poobede. Začíname ľutovať, že sme si neprivstali a nešli cez Chopok do Jasnej. To by bola nádhera. No časovo to už nijako nezvládneme, tak hor sa dole na Trangošku. (foto) (foto) Z Ďumbiera si to každú chvíľu „šinie“ nejaký skialpinista, z doliny ide zase niekoľko hore na chatu. My to tiež viacmenej zbiehavame (foto) a skĺzavame dole, dnešok oproti predošlým dňom je „nebo a zem“. Úplná pohoda, nádherné pohľady na hrebeň. Maťo s Grabim ešte šantia na príkrom svahu, robia si šmýkalku a púšťajú sa dole. Grabkovi asi nestačí jedno omrznuté líce, púšťa sa po bruchu a dole brzdí tvárou do snehu, však pohoda, nie. (foto) S Maťom sa ideme popukať.
 
Tak sme tu. Trangoška a odtiaľ na chatu Srdiečko. A tu na autobus do Brezna a domov. Opäť máme za sebou jedinečný víkend. Vôbec nás to neodradilo, ešte viac utužilo. S priateľmi je vždy super. Nech ste, kde ste. Tak kam ideme nabudúce?


karol sroka