Všade dobre, v raji najlepšie.

Konečne som sa dočkal. Je 5:30. Nadšene sa balím. Doma už nevydržím ani chvíľu, musím vypadnúť. Posledné veci, posledné úpravy a hor sa do Raja. Osedlal som oceľového tátoša a frčím na stanicu. Tu už čakajú traja nešťastníci, ktorí sa tiež rozhodli ísť: Roman, Janka a Ivka. Oznamujem im zmenu plánu a neveriac, že sa do "Formana" pomestíme, predsa len nechávajú odísť osobáčik do Spišskej a idú to skúsiť so mnou. Krátka jazda mestom a už sa dnu teperí aj posledný cestujúci - Maťo. Z Košíc hádam všetko, časom by mali pribudnúť ešte traja "cezpoľní".

Naokolo bližšie, alebo čo mal kto na raňajky.

Tak si to veselo a spokojne šinieme, v aute je živá vrava, z rádia si brnká Nohavica svoj koncert. Košická Belá sa len tak mihá pred očami pri 120-ke, keď nás vyruší telefón. Anička s Mirkou práve dorazili do Tomášoviec a už sú netrpezlivé. Tak dobre, stretneme sa na Tomášovskom výhľade. Myslíme na posledného účastníka, Grabiho. Asi nebude nadšený, keď v Kluknave pristúpi do vlaku a my nikde. Ale veď on si poradí, však to nie je prvá takáto situácia, čo sme mu pripravili.

A tak si to spokojne frčíme.....Margecany, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie,....hups! Podhradie? Tadiaľto sme nemali ísť! Tak som sa zase raz prejavil. Nejako sme sa zakecali a vo Vlachoch som sledoval viac svoju posádku ako cestu. Ale ešte tak podvedome som sa spýtal: "Na Podhradie?" zozadu sa ozvalo nesmelé "Hej." a tak sme tu. A srandičky o "kartografovi" len tak sršia. No o chvíľu mrznú úsmevy na tvári, keď zisťujeme, že do odchodu vlaku v Spišskej máme 20 minút.

Plynový pedál už nie je kam stlačiť. S piatimi ľuďmi a piatimi batohmi je 135km/h horná hranica. Je tu dedina, znižujem na 120, ďalšia dedina, sme vonku, naspäť na 130 a dolu kopcom, nejaká pani sa tu "ženie" asi tak 60-kou, už sa skoro dotýkam jej maličkého Daewa, konečne ju obieham. Kde je tá Levoča? 15 minút. Premávka zredla, mám priestor a ručička už zase poskakuje okolo 130-ky. Krátky lesík, zákruta, rovinka, ááá nie! Autobus a za ním menšia kolóna. No to je radosť. Nedá sa nič robiť. Aká taká šanca ešte je, ale pre istotu už rozmýšľam nad inými variantami. Posledný kopec, je tu Levoča! Bus si to švihol na zastávku, kolóna sa však trhá len pomaly. Odbočka na Spišskú. 10 minút. Nenormálny adrenalín. Letíme cestou necestou, Maťo mi sľubuje, že ak to prežije, tak ma určite zabije. Objavuje sa kamión, oproti auto, musím spomaliť, železničné priecestie, v diaľke ďalšia dedina. Predbieham. Roman akosi podozrivo stíchol. 5 minút. Už vidieť Spišskú. Ďaleko, ale predsa. Som však zvedavý, ako trafíme na stanicu, lebo ja nemám ani šajnu, kde je. Rútime sa do mesta. 2 minúty. Ivka sa prejavuje a začína ma navigovať. Ideme akousi jednosmerkou, ešte keby tá Škodovečka predo mnou nešla 30-kou! Odbočka vľavo, železničná stanica. Posledná minúta. Nie je kde zaparkovať! Pribrzdil som, Roman vybieha z auta a prispieva svojimi raňajkami do miestnej záhradky. Vidím miesto, parkujem, Maťo vybieha po lístky. Berieme batohy, zamykám, posledný pohľad (neukradnú ho?) a bežíme.... a vbiehame do vlaku, našťastie ešte stojaceho. Minúta po limite. Ale stihli sme to!

Vyrážame..., alebo: "Vy sa nepoznáte?"

Trochu neistý Grabi má opäť úsmev na tvári potom, čo nás zbadal. Už rozmýšľal nad náhradným riešením, keď sme sa do vozňa dovalili ako veľká voda. Však tak, ako sa na nás patrí. A kým sme si stihli všetko vyjasniť, vláčik dofrčal do Tomášoviec a my vyrážame.... vyrážame a s nami asi dvadsať detí nejakej školy, dve rodinky a ešte zopár ľudí, ktorí si spomenuli, že v takomto nádhernom počasí sa dá ísť do akéhosi Slovenského Raja. Trošku pridávame, aby sme v tejto kolóne nezapadli pri prechode Prielomom Hornádu.

Dedinka sa prebúdza do nedeľnej pohody, ľudia sa pomaly začínajú trúsiť. Prechádzame "vyšným koncom" a ten si žije úplne iným životom. Tmavší obyvatelia tu z malej uličky dokážu urobiť tepnu dedinského života, malí chlapci v zápale futbalu, živo diskutujúce ženy na priedomí, červenajúci sa mladý párik, asi päť chlapov dumajúcich nad rozbitou žigulou, lenivý havo vyvalený uprostred cesty...

A sme za. Posledná civilizácia a prvý kopec. Zatiaľ pohodička, len trochu teplo. O polhodinku sme hore na "Tomášaku". Vidím len pohodené batohy, ľudí žiadnych. Zhadzujeme si batohy z pliec aj my. Hore na skale niekto chytá bronz. Už vidím, že sú to ony, Anička a Mirka, naše "západňarky" (foto). V momente som pri nich, "zvítačka", pusy, smiech a je jasné, že to zase raz bude skvelá akcia. Pridávame sa k ostatným, zoznamujem kočky s ostatnými a potom sa ešte ja zoznamujem s Ivanou, s ktorou sme sa ešte oficiálne akosi nestihli. Anička s Mirkou takmer jednohlasne: "Vy sa nepoznáte? Ne, vy si robíte srandu." Anička mi už neverí ani slovo potom, čo sa sústavne doberáme a robíme si srandu. Ale ja som vážne predtým Ivanu nepoznal. No ale klasicky sme to opäť prekrútili na vtip a podávame si ruky aj s Maťom a Romanom. Však sme cestou zobrali stopárov.

Dievčatá taktne končia šantenie na výhľade a pribaľujú nám zopár kilečiek zo svojich batohov. Aby sme im veľmi neutekali dopredu. Ešte spoločné foto a vyrážame...

Zlomí nás Prielom? alebo "Dáj päť korúún!"

Už pri prvom rázcestí sa prejavuje syndróm "kartograf", niektorí mi už nechcú veriť (alebo naletieť?) a až vytiahnutá mapa presviedča aj skalných, že mnou vybraný smer je správny. Ale reputáciu si budem naprávať ešte dlho, to je mi jasné. Klesáme k Hornádu, dievčatá ma začínajú ostreľovať otázkami: "A myslíš, že tie rebríky zvládnem?". Uisťujem ich, že bez problémov, veď to bude radosť v tých tiesňavách. "A čo tie stupačky?", "V pohode, nebojte sa."

A sme pri rieke. Teraz sa ukáže, či zlomí Prielom nás, či mi jeho (teda "prelomí", keď to je "prielom"). Po krátkom pohodovom úseku sa konečne objavili prvé stupačky. Tak hor sa na ne! Po celotýždňových mailoch od Aničky a Mirky s obavami, či to zvládnu a ešte s batohmi na pleciach, som pripravený na všetko. Rýchlo ma však vyvádzajú z omylu a statočne sa púšťajú do prvých prekážok. Anička je úplne v pohode, väčšinou si cupká vpredu, Mirke občas podávam pomocnú ruku, ale verím, že by to zvládla aj bez nej. Janka s Ivkou sa tvária, že tiež môže byť. Tak si vychutnávame ďalšie stupačky a mostíky. Grabi sa stále viac vytešuje s novým digitálnym foťákom a tak tentoraz o fotky určite nebude núdza.

No a prebojovali sme sa k ďalšiemu orientačnému miestu, k Letanovskému mlynu. Dievčatá sa tešia, že to ani tak nebolelo a sú už zvedavé na ďalší úsek. Prechádzame kamenným mostom a ani som si nestihol všimnúť odkiaľ sa vzali a už sú pri nás dvaja Cigánikovia. Ani som nezachytil začiatok "konverzácie", len som sa otočil a vidím, že Maťo dáva dole batoh a oni nad ním ako hladní vlci. Vyberá sáčok s rožkami a dáva im ho. Slušne ďakujú a chvíľu opojení darom stoja, zatiaľ čo my sa pomaly vzďaľujeme. Ale už po pár krokoch sú opäť pri nás:

"Dáj päť korúún."
"Nie, máte rožky."
"Dáj päť korúún."
"Nie, peniaze nie."
"Áále, dáj päť korúún, potrebujeme ísť domov do Spišskej."
"Ále, veď ste odtiaľ z Letanoviec."
"Ňéé ňesme, dáj päť korúún."
"My tiež potrebujeme na vlak, do Košíc, to je ďalej ako Spišská..."
"Áále, dáj päť korúún."
"Už nechcem počuť "daj päť korún" ."
"Dáj päť korúún."....

"Vleziem tam, keď aj ty vlezieš."

Odbočujeme a popri rozkošnej chatke (kto tu bol, vie, ktorú myslím) prechádzame do ďalšej časti prielomu. Tu je to viac o mostoch ako o stupačkách, sem tam nejaké reťaze. Našťastie ani ľudí nie je veľa, tak nemusíme čakať na poradie pri prekonávaní prekážok po týchto "železných pomôckach". Ubieha nám to vcelku rýchlo a pri debatovaní o všeličom prichádzame k ústiu Kláštornej rokliny. Na niektorých prichádza neprekonateľný smäd (však to slniečko nás nešetrí), dávame pauzu a vlievame do tela nejaké tekutiny. No ľudí je tu ako na Václaváku, tak to príliš nenaťahujeme, nahadzujeme batohy a vnárame sa do poslednej tretiny prielomu.

Mno (ako hovorí Roman), a prišla chvíľa, ktorá musela prísť. Objavil sa most a hneď za ním veľmi slušný prístup k rieke, priam malá kamenitá pláž. Robíme si tu ďalšiu pauzu na pitie. Grabi už na nás potmehúdsky poškuľuje: "Tak čo, ideme sa okúpať?" Krčím nosom. Zase tak teplo sa mi až nezdá. Aj keď mňa už prehovorili na iné hlúposti. Ale aspoň ideme opáčiť, či je veľmo lámavá. Vnáram ruku do vôd Hornádu a čo si pamätám, teplá voda ináč vyzerá...

Grabi sa však nechce vzdať svojej skvelej myšlienky a hľadá si obeť, ktorá by sa tam vrhla s ním. A ani veľmi nemusí, najväčší otužilec Roman sa práve rozhodol. Ešte skúša aj nás, ale bránime sa. S Maťom sa zhosťujeme úlohy fotografov, Janka sa ide tiež trochu očľapkať a zvyšné devy si vyšli na most, aby si na všetko "posvietili zhora".

A tak sa tam vrhli... aj proti prúdu skúšajú plávať, aj sa tvária, že nie je studená, cvakáme o dušu a sú von. Janka sa s Hornádom zoznamuje decentnejšie, po kolená stačí. Mirka a Aničkou ku mne prichádzajú so spýtavými pohľadmi: "No čo Karči, ty nič?" "Necháš sa zahanbiť?" Pozerám na Maťa, chvíľu rozmýšľa a: "Vleziem tam, keď aj ty vlezieš." "Dobre, ak ideš, idem aj ja!" Zhadzujeme zábrany a veci zo seba, povzbudzujeme sa... a sme tam. A vychutnávame to, čo pred chvíľou Grabi a Roman.

"Aké to môže byť hlboké?"

Tak máme za sebou "hygienickú" prestávku (tie úvodzovky tam ani nemusím dávať, to bola teda očista!) a máme za sebou aj Prielom Hornádu. Prichádzame na Podlesok a naše kroky neomylne vedú do prvej občerstvovacej búdky (do prvej a aj jedinej široko ďaleko...), ale je to len chabá predajnička potravín a tak so zmierením, že dnes čapované pivko nebude sa ideme zložiť niekde na obed. Maťo pre nás vyhliadol miestečko s lavičkami a prístreškom uprostred kempu.

Po dobrom obedíku sa vnárame do ďalšej tiesňavy, do jednej z najkrajších, do Suchej Belej. Čaká nás záplava rebríkov a mostíkov a tiež máme pred sebou 400 výškových metrov. Ale vládne spokojnosť a dobrá nálada. Postupne si vychutnávame pribudajúce krásy tiesňavy. Centrálna časť s Okienkovým a Korytovým vodopádom je tradične úžasná. (foto) Nie je to však "naj" zážitok v Suchej Belej. Ten prichádza až o chvíľu.

Prekonali sme jednu z rebríkových častí a pred nami sa vynárajú ďalšie vodopády. Vpredu sú Maťo, Roman, Ivka a Janka. Vyšli po stupačkách ponad jeden vodopád a zastali pod druhým. Maťo s Romanom zhadzujú batohy a z diaľky len vidno, ako sa nad niečím skláňajú. Blížime sa k nim, prekonávame stupačky a sme pri nich. Tí dvaja ponárajú dlhú palicu, aby zistili hĺbku vody v takej "vaničke", ktorá sa tu vytvorila. Tvária sa, že to je jediný zámer. Grabkovi je to jedno, je mu jasné, že tam vlezie, ak nájde čo len jedného takého ďalšieho. A samozrejme sa našiel Roman (foto). Takže sa opakuje scenár prvého kúpania: Grabko (štýlovo s plaveckými krikľavo-zeleno-ružovými okuliarkami foto) s Romanom sa vnárajú in, ja s Maťom klasicky: fotografovia. Maťo si vyliezol nad horný vodopád, ja som zliezol pod dolný a máme ich ako na dlani. No a dievčence sa opäť zhostili nestranných (či stranných?) pozorovateliek. Tak sa chlapci vyčľapkali a sú von.

Je tu tesno, Anička s Mirkou lezú po rebríku nad horný vodopád, že počkajú hore. Ja už tiež nahadzujem a zberám sa na odchod. Grabkovi to však zjavne nestačí a snaží sa prehovoriť aj zvyšok bandy, aby sme mali takúto spoločnú fotku. Mám pocit, že jedno kúpanie mi celkom postačuje a tak odolávam. Len do momentu, keď už sú prehovorení aj Maťo s Jankou a Ivka už drží foťák pripravená zachytiť ďalší úlet. Som už hore, zhadzujem pri dievčatách batoh a frčím naspäť. Nepodarilo sa mi ich žiaľ prehovoriť. S veľkým krikom sa jeden po druhom vnárame do vaničky. Teplota vody je jasne čitateľná z našich tvárí. Prsty dvoch rúk by mi na jej vyčíslenie bohato stačili. Ivke to chvíľu trvá (neurčitý krik sa zmenil v zrozumiteľné "Fóóóť!"), potom robí ešte druhý záber (foto) pre istotu a po nekonečných asi dvoch minútach vyskakujeme.

O hokeji a polnočnej vodke.

Pomaly ale isto zanechávame Suchú Belú za sebou. Na konci ešte naberáme vodu z jej prameňa. Na križovatke ciest je ďalší smer jasný: Malá Poľana 15 min. Na dnes nám celkom stačilo a tak si to šinieme k miestu dnešného nocovania. Sme tu, väčšina už vylihuje v tráve a tak hľadanie miesta ostáva na mne s Maťom. A priznám sa, navonok to vyzeralo jednoduchšie, ale je to tu samá cesta a tam, kde nie je, zase nie je ani rovný pľac. Tak kašleme na lúku a mierime do blízkeho lesíka, čo sa nakoniec ukázalo ako dobrá voľba. Našli sme celkom "dekentné" miestečko. Stany stoja, sadáme do kruhu a večeriame, čo batohy dali. V strede namiesto tradičného ohníka len plynový varič. No a po uspokojení žalúdkov pohodová večerná siesta. Naše rozhovory sem tam preruší Maťo so slúchatkami na ušiach. Prebiehajú predsa majstrovstvá sveta v hokeji a dnes hráme so Švédmi! To nám nesmie ujsť. A tak popri "spoločenskej konverzácii" máme aj občasný komentár priebehu zápasu. Čas pokročil, únava útočí (aspoň na poniektorých) a tak sa Roman s Ivkou a Jankou pobrali do stanu a Maťo sa tiež odplížil do druhého a priebežne vykrikuje už len aktuálny stav. My zvyšní si vyťahujeme spacáky, predsa je v nich príjemnejšie a rozprávame do polnoci, kedy Mirka a Anička začínajú byť nejaké potmehúdske, žmurkajú na seba a pýtajú sa, či už je nedeľa. No a keď sa konečne zhodli, vyťahujú čosi z batohov. Začínam tušiť (dnes mám narodeniny), vzápätí mi gratulujú a dostávam veľkého plyšáka-psa a fľašu vodky a sladké pusy... samozrejme rozbieham vodkový prípitok (foto) a rozhovor točíme ešte asi hodinku, kým nezaspávame.

O "zvieratkách" a vodopáde.

Je ráno. Strašne sa mi nechce zo spacáku. Okolo mňa sa stupňuje ruch, pribúdajú ďalšie hlasy. Tak sa predsa nechávam prehovoriť a teperím sa von. Zisťujem, že spí už len Maťo. Ten však po chvíli lezie zo stanu so slovami: "Keď už zlomili teba, tak vstávam aj ja." Postupne prekonávam ospalosť (foto) a začínam sa tešiť na nový deň.

Balíme stany a sťahujeme sa z lesíka na lúčku, kde si robíme "raňajky v tráve" (foto). Pobalení, napapaní o desiatej vyrážame ďalej. Krížom cez poľanu sa dostávame na červenú značku a pokračujeme ďalej na Pals. Anička s Mirkou trochu viac vpredu, sú na mňa trochu nahnevané z rána, ušla mi nejaká nevhodná poznámočka. Idem s chalanmi, dve baby idú separé vpredu a dve za nami vzadu. Na jednom strome našiel Roman celkom schopný pršiplášť a tak neváha a už visí na jeho batohu. Frčíme ďalej a časom sa predsa presúvam dopredu k Aničke a Mirke a krátim si čas žehlením raňajšej poznámočky. Našťastie to nie je také zlé, baby sú v pohode. Cestou stretávame vretenicu, mimochodom už včera sme v Belej jednu stretli (foto), aj keď sme sa celkom nezhodli, či je to naozaj vretenica. Táto dnešná je však jasná.

Došli sme na rázcestie so žltou a čakáme zvyšok. Prichádzajú s nadšením, že sa im podarilo vidieť až dve vretenice. Zároveň sa Maťo s Romanom dohadujú, či vretenica a zmija je to isté. Popritom schádzame po žltej do osady Píla, ktorá je východiskom do tiesňavy Piecky. Najprv ešte dopĺňame vodu u jednej milej pani. Maťo jej ale dal tých fliaš..., ledva ich nesie. Veľmi pekne ďakujeme a šup do ďalšej tiesňavy.

Hneď prvý mostík sme kolektívne rozkývali, okoloidúci sa nestačili čudovať. Grabko nás takto pokope sfotil (foto). Frčíme ďalej. Po prechádzke lesom sa chodník stráca v potoku a ďalej postupujeme po kamenistých brehoch, alebo priamo po potoku. Prvým oživením je salamandra škvrnitá (foto). Chvíľu sa kocháme nad týmto stvorením a ideme ďalej. Grabko a Maťo ostávajú a snažia sa nájsť čo najlepšiu pozíciu pre foto. Objavujem celkom pekné zátišie so záružlím a tak sa teraz ja skláňam k záružliu ponad potok a snažím sa, aby z toho niečo bolo. Dvaja "fotiči" salamandry frčia za ostatnými. Spokojne si idem na poste posledného a dobieham ich až pri Veľkom vodopáde a odbočke na Zadné Piecky.

Oddychujú tu Anička a Mirka, zvyšok neodolal Zadným Pieckam. Zhadzujem batoh a idem sa pozrieť aj ja. Hneď na začiatku je skalná úžina, kde sa vytešujú Maťo a Roman, pózujú Grabkovi a ten cvaká... (foto) Dá sa ísť (skôr liezť) ešte chvíľu po jeden z vodopádov. Vraciame sa do hlavnej rokliny Piecok a pred nami stojí jeden z najdlhších rebríkov v tiesňavách Slovenského Raja. Prekonáva Veľký vodopád. Tak hor sa!

A som hore a so mnou aj Anička, Mirka, Janka a Ivka. Janka s Ivkou idú ďalej, aby si trochu nadbehli. My čakáme a dobre robíme. Grabko si asi spomenul na naše vodopádové kúpanie v Malej Fatre spred pár rokov a zjavne mu to nedá ani teraz. Roman sa už vyzlieka, Grabko sa rozhodol ísť oblečený a Maťo stíska foťák... Vbiehajú pod vodopád... to ťažko opísať, to treba vidieť! (foto)

Prichádza ďalšia skupinka turistov, sú to Česi, ktorých sme už párkrát stretli. Ešte stihli vidieť vybiehajúceho Grabka z vodopádu a to im úplne stačilo. Zhadzujú veci, začínajú sa vyzliekať. Medzitým už Roman, Grabko a Maťo lezú hore. Na rozdiel od nás, do vodopádu sa chystá celá skupinka Čechov, pár chalanov a dve dievčatá. A ešte jeden rozdiel: idú na holáky! Najviac nadšený Maťo robí pár záberov... (foto)

Rozchod.

Druhá polovica tiesňavy je rovnako nádherná ako tá prvá. Vychutnávame si ďalšie a ďalšie rebríky (no vlastne, kto ako, taká Mirka..., ale zlepšuje sa každým krokom), prekonávame aj známejší Terasový vodopád a postupne rôzne rozskupinkovaní sa dostávame až na koniec. Po miernom stúpaní sa všetci schádzame na rázcestí, kde okrem Piecok ústi aj Suchá Belá a Malý Kyseľ.

Aj to tu tak vyzerá. Je tu celkom rušno. Menšie, či väčšie skupinky prechádzajú okolo, ďalšie skupinky sú rozložené po malej planine a posilňujú sa na ďalšiu cestu, alebo len tak ležia a oddychujú. Aj naše žalúdky si už žiadajú svoje a tak neváhame ani chvíľu... a tiež sedíme na tráve s obedom v rukách. Toto je posledná vec, ktorú robíme na tomto výlete všetci spolu. Asi po hodinke a pol sa chystáme na ďalšiu cestu. Roman, Janka, Ivka a ja sa pustíme dole na Podlesok a do Hrabušíc, odtiaľ autobusom do Spišskej a autom do Košíc. Spoločným menovateľom nášho návratu domov je škola. Oni sa tam musia zajtra ukázať, ja musím pracovať na diplomovke, nech ju konečne dokončím. Potiahnem celú noc a zajtra sa opäť pripojím k zvyšku. Aničku a Mirku nechávam napospas Grabimu a Maťovi (dúfam, že chlapci budú poslúchať...), lúčime sa, odchádzajú na Geravy.

Späť do civilizácie.

Tak sa púšťame po žltej pohodovou cestou na rázcestie Pod Vtáčím hrbom a odtiaľ ďalej červenou. Svižne sťahujeme časy značiek a s krátkymi prestávkami pri výhliadkach na Vysoké Tatry sa dostávame na Podlesok a asfaltkou do Hrabušíc. S autobusom to vyzerá dobre, o nejakú polhodinku by mal prifrčať. Kde inde by sme mohli zapadnúť, ako do krčmy. Poobednú siestu ku koncu naruší nesúvislo mumlajúci dedko šťastne zvierajúci fľašku piva, ktorý neomylne mieri k nám. Vybral si Romana a tak spoločensky konverzujú. Je mu rozumieť asi každé štvrté slovo. Roman sa však neprejavil ako komunikatívny typ a tak sa dedko obracia na mňa s väčšou nádejou. Musíme však ísť, tak som sa len stihol dozvedieť, že je Slovanista a odchádzame. Podávame si ruky, zdravím sa, dedko sa usmieva a ukazuje svoj "nefalšovaný" chrup.

Nezvykle prišiel autobus - harmonika. No aspoň máme miesto na sedenie. A tiež nezvykle po ceste zastavuje na troch zastávkach, z ktorých je výhľad na šíre polia, ale žiadnu dedinu, či aspoň osadu. Na jednej dokonca niekto vystupuje, asi aby sme nemali pocit, že sú úplne bezvýznamné. V Spišskej ma Roman naťahuje, čo keď tam auto nebude... vie, že som napätý, predsa nechať dva dni auto pred stanicou... Ešte jeden roh domu a už ho vidím. Je tam. Nakladáme a už bez prehliadky pamiatok Unesco frčíme priamo do Košíc. Cesta ubehla v pohode, Roman väčšinu prespal ležiac Ivke na nohách. Všetci okrem mňa sú Furčania, takže najprv vykladám ich a potom rýchlo domov na Jazero.

Je osem večer. Zmývam zo seba dvojdňovú špinu, dávam si večeru a zapínam počítač. Nechcem myslieť na to, čo ma čaká. Ale musím robiť, keď sa chcem zajtra vrátiť. A to sa teda chcem.

Okolo pol tretej, trištvrť sa mi začínajú miešať čísla s písmenkami.... strhávam sa zo spánku, sedím na stoličke, v ruke stále zvieram myš. Je 3:15. Ľahám na posteľ, v momente zaspávam. O 5:30 som zase hore a pokračujem. Sem tam podriemkávam, ale darí sa mi vyprodukovať nejakú prácu. Okolo pol ôsmej ma z driemania vytrhla SMS-ka od Aničky, že už sú s Mirkou na ceste do Dediniek. Ešte dolaďujem pár kapitol, zvyšok dokončím v utorok. Trochu mením obsah batohu, špinavé veci von, čisté dnu, pridávam zopár potravín a nejaké fotky. Tak a rýchlo za nimi...

"Back to nature" alebo návrat do raja.

V kupéčku rýchlika do Rožňavy sedím sám. Aj by som si pospal, ale vôbec ma neťahá do spánku. Neviem prečo, ale nechce sa mi. Už nech som v Raji.

V Košiciach bolo ráno dosť sychravé a hmlisté, ale tu sa to stále zlepšuje. Dúfam, že to vydrží až do Raja. Prichádzame do Rožňavy. Centrum a teda aj autobusová stanica je vzdialená pekných pár km. No napriek tomu, že som na Slovensku, MHD (počet liniek spočítam na prstoch jednej ruky) je napojená na vlaky a tak za pár drobných som za chvíľu pohodlne na miestnej AS. Bus, ktorý som si zistil ešte doma nejde len po Dobšinú, ale na moju veľkú radosť až do Popradu, tak sa vyveziem až na Dobšinský kopec (chcel som ho šľapať pešo, uff).

O dvadsať minút sedím v autobuse. Pár zastávok v Rožňave, Betliar, Nižná Slaná, Vlachovo, Dobšiná.... a som hore na kopci. Cesta ubehla spokojne a rýchlo. Akurát počasie sa pokazilo. Opäť hmla a mierne mrholenie. Ale to mi nemôže vadiť, taký som rád, že som vonku. Vchádzam do Dediniek, skúšam ešte SMS-ku o pokazenom autobuse... a vchádzam do chaty, kde ma čakajú. Zjavne nenaleteli, hej, bolo to priehľadné.

Tak som tu. Naspäť v Raji. Celú noc som myslel na tento okamih. Vyrážame...

O guľovačke, kamzíkovi a iných zážitkoch.

Vychádzame z Dediniek a cez kopec sa blížime k osade Biele Vody. Už sa takmer dotýkame prvých domčekov, keď sa Maťo otočí a hovorí: "Pozrite, tam oproti na svahu je kúsok snehu, bude guľovačka!" Aj keď sme od toho fliačku snehu dosť ďaleko, záujem prekvapivo je. Nechávame batohy pri ceste a bežíme k snehu. O chvíľu už dve skupinky bojujú snehovými guľami. Na jednej strane Grabko a Maťo, na druhej Anička, Mirka a ja. Dievčatá skôr len symbolicky, po tom, čo sa im zopár ušlo. Ale aj samému sa mi celkom darí... Sneh je dosť o ničom, je to už len taký zľadovatelý zvyšok, dlho to netrvá a je po všetkom. Ešte zopár ilustračných záberov (foto), nejaký ten sneh za krk a sme opäť na ceste.

V Bielych Vodách len krátka zastávka. Za osadou odbočujeme do Zejmarskej rokliny, najzaujímavejšej časti dneška. Chceli sme ešte stihnúť Sokoliu dolinu, ale čas pokročil a tak uvidíme, kam sa nám vôbec podarí dôjsť. Zejmarská nesklamala, Nálepkov vodopád je super. Exponované časti samozrejme po rebríkoch (foto), miestami pomáham Mirke. Hodinka v rokline je za nami, sme na Geravách. Aj by som si niečo dal, vyťahujem čokoládu. Maťo sa rozhodol, že nezíde naspäť do Dediniek, ale že to s nami vydrží až do zajtra. Chcel sa totiž vytratiť domov.

Ideme ďalej lúčnatými Geravami, míňame miesto, kde poslednú noc strávili títo moji "spolujazdci". Ej veru, nie je zlé, dal by som sa nahovoriť, ale musíme ďalej, aj keď obloha neveští nič dobré. Zvyšok Geráv ponúka ešte niekoľko ideálnych miest na nocovanie a neskôr aj Veľká Poľana. Od rázcestia Predný Hýľ začíname prudšie klesať do doliny Tomášovská Belá. Trošku sme s Mirkou zaostali a zrazu len vidíme zvyšných troch nehybne stáť asi 30 metrov pred nami. Naznačujú, že máme byť potichu a ukazujú smerom do svahu. Kým sa stačíme priblížiť, vidíme už len mihnutie kamzíka v diaľke.

Dlhú jednotvárnejšiu cestu lesom si s Mirkou krátime rozhovorom, zvyšok je niekde pred nami, už ich opäť nevidíme. Asi 10 minút pred Klauzami nám do rozhovoru vstupuje dážď, žiadne mrholenie, celkom slušný lejak. Mirka rýchlo vyťahuje bundu, ja to nechávam tak a idem ďalej v krátkych veciach.

Slunce, seno a pár... vlastne lejak, seno a žiadne facky (našťastie).

Sú tu Klauzy. Senník učupený pod svahom je jasným dôkazom. Ale nevidno tých troch. Hovorím Mirke, že takýto senník sa neobchádza. V tejto situácii je to pre nás hotel (neviem koľkohviezdičkový, ale je). Blížime sa a predsa sú tam. Maťo s Aničkou sa krčia pri jednej zo stien. Grabko si zabehol pozrieť celé Klauzy, či nenájde ešte niečo lepšie. Myslím, že toto úplne stačí.

Grabko nič nenašiel, okrem zatvorených kadibudiek a tak lezieme do senníka. Prezliekame sa do suchého, potom spokojná večera a zaslúžený oddych. Vyťahujeme spacáky, ja k tomu ešte fotky. Moja cesta do Nórska a naše spoločné výlety zo skautingu aj potom. Je to úplná pohodička, vonku lejak, my v spacákoch na sene, prilepení na seba, aby každý z tých fotiek niečo videl (foto). Až kým sa nezotmie úplne. Ani pri baterke to nie je ono, vzdávame to a rozprávame. Objavujú sa zvyšky alkoholu, ktorý nestihli vypiť predošlú noc. Symbolicky si uchlipávame a hlavne Grabko sa snaží rozpútať konverzáciu, ale lepšie sa počúva, tak zväčša to končí jeho monológom. Jeden veľmi príjemný večer je za nami a neviem kedy (určite po polnoci) zaspávame.

Ťažké ráno, pohodový deň...

Zvoní Grabkov budík. Registrujem to, ale telo odmieta vstať. Po takmer prebdenej predošlej noci sa asi tak skoro nepozbieram. Ešte chvíľu musím dospať. O nejakú polhodinku nás Grabko budí znova: "Tak čo, vstávate? Vstávajte, nestihneme Sokoliu." Dostávam zo seba len: "Ešte chvíľu." Ostatní sú tiež takmer bez známok života. Sem tam v polospánku registrujem, ako Grabko s niečím šuští, zrejme sa balí...

Slnko je už poriadne vysoko. Štvorica sedmispáčov sa preberá k životu. Po Grabkovi ani stopy. Žeby odišiel? Možno len čaká niekde vonku. Balíme a vyrážame. Je nádherný deň, počasie je opäť, ako má byť. Grabka nevidno. Prechádzame cez Klauzy okolo dvoch malých vodných nádrží. Na konci je rázcestník so žltou, na ktorom je pripnutý lístoček. Grabka veľmi ťahala Sokolia dolina a nechcelo sa mu spať, tak sa zbalil a vypadol. Teší ho, že sa spoznal s dievčatami (kto by sa netešil) a ďakuje nám za pekný výlet.

Pokračujeme Tomášovskou Belou. Podľa mapy nevyzerala nijako extra, ale skutočnosť je iná. Je tu veľmi pekne, je čo obzerať. Aj nejaký mostík sa sem tam objaví. Ideme pohodovým tempom. Maťo sa rozhodol, že si radšej švihne, aby bol doma v nejakom rozumnom čase. Lúčime sa s ním, odchádza a rýchlo mizne v diaľke.

O chvíľu prichádzame k ústiu Sokolej doliny. Radi by sme odbočili, ale čas tlačí. Ostávame verní Tomášovskej Belej. Blíži sa čas obeda. Dievčatá si zažiadali bryndzové halušky. "Kedykoľvek, nie je problém, haha!" A tak im aspoň rozprávam, ako sme s Maťom robili bryndzáky pre 10 ľudí na chate na Malinom Brde. Slinky tečú...

Sme pod Tomášovským výhľadom. Pri pohľade na stúpanie pred nami dievčatá len prevracajú očami. Presviedčam ich, že je to posledná polhodinka a potom už len dole do Tomášoviec. Raz ťahám jednu, raz druhú, miestami obidve naraz. Ide nám to celkom slušne. Niekedy aj bez mojej pomoci. Sme hore za 17 minút. Tak až takí zlí nie sme.

Po krátkej prestávke sa púšťame do posledného úseku, do Tomášoviec. Dedina je presne taká, akú sme ju zanechali v sobotu ráno. Vyšný koniec žije opäť klasickým rušným životom, zvyšok dediny vychutnáva poobednú siestu. Na zastávku prichádzame v ideálnom čase. Vlaky nám idú takmer rovnako, zhruba o trištvrťhodiny. Akurát sa stihneme najesť, možno pozrieť nejaké fotky.

Je tu čas rozlúčky. Čo už. Vyprevádzam ich k vlaku, kýveme si... čáute. Prichádza aj môj vlak, sadám si a volám Maťovej mame, ktorá mi nechala odkaz. Je už nervózna, kde je ten jej neposlušný syn, ktorý povedal, že bude doma už včera. Podľa toho, kedy sme sa s ním lúčili, by mal byť každú chvíľu v Košiciach. Dávam jej túto informáciu a končíme rozhovor.

Smižany. Zamyslený pozerám do zeme, prisadá si nejaký cestujúci. Zdvíham hlavu, Grabko. Rozprávame si, čo kto zažil. Šiel cez Sokoliu, potom na Kláštorisko, Prielomom Hornádu na Čingov a do Smižian. Prichádzame do Spišskej. Chvíľu stojíme a v dverách sa objavuje Maťo so slovami: "Nebudeme predsa sedieť rozhádzaní po celom vlaku!" a prisadá si. Hlavne, že mame som povedal, že je každú chvíľu doma. Rozprávame až do Košíc.

Za nami sú ďalšie fantastické štyri dni. Dúfam, že čoskoro podnikneme niečo podobné.

karol sroka

Poznámka: V pribehu nie sú odkazy na všetky fotky v galerii.