Z rozjímania ma preberá pár dažďových kvapiek na mojej tvári…

…vonku sa zotmelo, čierne mračná sa preháňajú nad mestom, spustil sa lejak. Zatváram okienko, cez ktoré ma bombardujú dažďové kvapky. Len nech sa vyprší, aspoň bude cez víkend pekne. Pre mňa sa výlet do Malej Fatry začal už teraz. Frčím busom domov z práce, starosti sú niekde ďaleko, teším sa ako malý chlapec.

Rozheganou električkou sa snažíme s Rišom prebiť piatkovými Košicami na železničnú stanicu. "Kontrola cestovných lístkov" ozve sa niekde za mojím plecom. "Dobre, v poriadku" revízorky sú spokojné. My veľmi nie. Električka sa trmáca len chvíľu a nečakane zastavuje. Podľa zvuku je to jasné, nie je prúd. Pohodové stihnutie vlaku sa mení na adrenalínové: 'kto z koho'.

Rýchly krok sa mení na polobeh. S lístkami v rukách kľučkujeme pomedzi ľudí a vybiehame na nástupište. Vlak je samozrejme natrieskaný ako metro v Tokiu. "Sem sa už nikto nezmestí!" čítam z tváre ujovi v kupéčku. Tak snáď ďalšie... Aj to bez šance. Ľudia stoja v chodbičke, nemá význam hľadať ďalej. Aspoň sa nám podarilo vyložiť batohy v jednom kupéčku. Ostávame v chodbičke, otvárame okno a čakáme na odchod.

"Stanica Košice, Rýchlik šesťsto.... bla, bla ....bude mať meškanie 15 minút. Cestujúcim sa ospravedlňujeme." No výborne. Ešte sme sa nepohli, už meškáme. Staré dobré ŽSR, opäť nesklamali. V Žiline máme na prestup 11 minút. Keď si nešvihne z kopca za Štrbou, máme problém.

Cestou pripomína náš rýchlik skôr osobáčik, rýchlostné rekordy netrháme. Pred Spišskou stojíme. Rušňovodič si asi potreboval odskočiť... Zbierame ďalšie minúty. V Poprade už máme 20-minútový sklz, za Štrbou sa vlečieme, ako keby obrátili kopec a v Liptovskom Mikuláši už máme polhodinku. Smutne posielame Aničke sms-ku, že vo Fačkovskom sedle sa tak skoro nestretneme. Z jej odpovede je jasné, že nám neverí ani slovko. My dvaja pokope a nerobiť si z nej srandu (Anička, to my len v dobrom)? Škoda, že aj teraz to nie je tak.

Časom sa miesta v kupéčku uvoľňujú, sedíme, keď prichádza rodinka s malým chlapčekom. Zjavne nakazený mániou "Pokémon" si maľuje postavičky, šantí po sedadlách, usmieva sa na nás, my na neho a šepká Rišovi nejaké slovíčko "Pikaču". Rišo sa ukazuje ako znalec v obore a nedá sa zaskočiť menom jedného z mnohých Pokémonov, pohotovo odpovedá a vyťahuje mobil, kde má nalepeného ďalšieho. Chlapčekovi viac netreba, žiari radosťou, Rišo si získal jeho obdiv. Ešte nám ukazuje rôzne kartičky a sme v Žiline. Lúčime sa, Rišo naposledy šepne: "Pikaču", chlapček s úsmevom odpovedá: "Pikaču".

Meškanie sme stiahli na 15 minút, bus frčí do Fačkovského sedla, no my v ňom nie sme. Čo teraz? Ďalší (posledný) ide o hodinu a pol. Trepať sa na koniec Žiliny stopovať, nemá zmysel, je to ďaleko. Hľadám nejaké "približovacie" autobusy. Jeden sa našiel, do Rajca. Spravíme polovicu cesty, zvyšok skúsime dostopovať. Pred odchodom ešte jedno malé pivko...

Práve smerom, ktorým chceme stopovať musí byť Rajec nekonečne dlhý. Za každou zákrutou čakáme koniec mesta, no Rajec asi nemá koniec. Kráčame a stopujeme. Kupodivu aj dosť áut ešte ide (je pol ôsmej), no dvoch chalanov nechce zobrať nikto. Volala Anička, že vo Fačkovskom ju nikto nečaká (okrem nás tam mali byť aj Grabi, Mirka a Lenka, ktorí sa túlajú horami už od včera večera). Čaká nás v salaši, ktorý o ôsmej zatvárajú. Veľmi sa nám to nepáči, nechať ju tam samú čakať, niekde v horskom sedle. Keby nás tak niekto zobral, o chvíľu sme tam. Predsa sme sa prehrýzli na koniec mesta. Rýchlou chôdzou však frčíme zase späť na zastávku. Čas pokročil, má prísť ten posledný bus.

Je pol deviatej. Predsa sme tu. Fačkovské sedlo. Vonku nie je nikto, mierime k salašu. Otvárajú sa dvere, objavuje sa Anička. Ani neviem, kto je viac vytešený, my či ona. Vrúcne zvítanie a vchádzame dnu. Z jej úsmevu je jasné, že aj zvyšní už dorazili. Krátka zoznamka a už je na stole šesť rumov (od pohotového Riša). Zahriati opúšťame salaš.

Po chvíli vidíme s Grabim celkom sympatické miesto na stanovanie. Trochu na očiach, ale lepšie už nenájdeme. Pri stavbe stanov nás vyruší chlapík, ktorý sa netvári, že sa ide opýtať, koľko je hodín. Našťastie nepríjemný bol len výzor, otázka v norme: "Nevideli ste tu niekoho v takých zelených rifliach?" "Nie, nevideli." "Tak díky." "Dovi." Je tu trochu rušno, ideme s Rišom obzrieť okolie. Pre istotu. V neďalekom lesíku sme objavili chatu spolu s oslavujúcou partiou. Dúfam, že neprídu k nám na návštevu. Vraciame sa za tmy, stany už skoro vôbec nevidno, malo by to byť v pohode.

Spolu s Demänovkou a koláčikmi od Aničkinej mamky sme sa všetci stretli v Grabkovom stane. Aj sardinky v konzerve by nám slepo závideli, akí sme natlačení. Ale je teplo, veselo a keď tá sardinka nie je práve sardiniak, tak aj príjemne. A tak si rozprávame a rozprávame (hlavne Lenka nám toho narozprávala...) až kým nás Mirka s Grabim nevyženú, že chcú "spať" (za tie úvodzovky ma asi roztrhnú na štyri kusy). Dobre no, zajtra nás čaká Kľak. Dobrú noc.

Dažďové kvapky vytrvalo bubnujú na stan. Budím sa už po neviem ktorýkrát a stále je to rovnaké. Z vedľajšieho stanu sa ozýva Grabi: "Čo robíme?" Vykukujem von a žiadna sláva: "Ideme, ale skúsme chvíľu počkať, nech sa to trochu utíši."

Pobalení, pripravení na všetko vyrážame. Aj pršať prestalo. Je tu ešte pokus prehovoriť najmä nás s Grabim, aby sme to zapichli na salaši, ale je to márna snaha. Začíname stúpať, spustil sa lejak. Aj keď stúpanie nie je také hrozné, ideme pomaly. Lesný chodník je rozmočený, je z neho blatová kaša. Spravím krok a dva sa šmyknem naspäť. Je len otázkou času, kým niekto spadne.

Blížim sa k vedúcej skupinke: Anička, Lenka, Rišo. Zastavili asi 50 metrov predo mnou, ale nevidím, čo sa deje. Prichádzam k nim a je to jasné. Lenka má krásne "dvojfarebné" rifle. Modrohnedé. Prvý pád máme za sebou. Kto bude ďalší?

Prichádzame pod Reváň. Celkom sa vyjasnilo. S Rišom pri pohľade smerom, kde tušíme Kľak, chápeme, že lepšie počasie už dnes nebude. Tak si vybiehame na Reváň pokochať sa posledným výhľadom, zvyšok ide ďalej.

Za Reváňom sa vnárame do lesa aj do hmly. S hmlou a stúpajúcou nadmorskou výškou výrazne klesá teplota. Oproti pätnástim stupňom z Fačkovského sedla terajších desať už riadne lezie pod kožu. Dobiehame zvyšok a pristihujeme ich pri podobných pocitoch. Vytiahnuté bundy hrejú lepšie ako tričká.

Z hmly sa vynára rázcestník. Sme pod Kľakom na mieste bývalej chaty. Škoda, že bývalej, teplý čajík by som vymenil skoro za hocičo. A tak radšej vyrážam ďalej na záverečný 10-minútový úsek. Je to asi najkrajší úsek výstupu. Skaly a skalky vystupujúce z trávnatého svahu. Väčšinou to však len tuším ako vidím. Viditeľnosť je tak asi po Aničku a tú držím za ruku (aby sme sa nestratili, alebo aj...). A takto všetci ruka v ruke dobíjame Kľak. Anička a ja, za nami sa z hmly vynárajú Rišo s Lenkou a za nimi Grabi s Mirkou.

Tak sme na Kľaku. Nadnes najvyššia nadmorská výška a zrejme aj najnižšia teplota: 8,2 stupňa. Klepeme sa statočne, ale vrcholové foto musí byť. Studený vietor je veľmi nepríjemný, ale aspoň občas rozfúka hmlu a otvorí sa výhľad do doliny. Rišo objavil nový adrenalínový šport: lietanie na mieste. Stojí na okraji priepasti a zapiera sa proti vetru, ktorý sa ohromnou silou ženie hore svahom. Na vrchole sa stretáva s Rišom, ktorý sa snaží premôcť jeho silu. Grabimu pripomína parašutistu. Neodolám, musím si to skúsiť aj ja (foto). Je to fantastické. Vietor ženie hmlu proti mne v chuchvalcoch, pomedzi ktoré sa objavuje krajina. Človek má pocit, že letí ponad mraky. Grabi si fotí dvoch parašutistov a ide si "zalietať" tiež. (foto)

Dievčatá sa už ani klepať nevládzu od zimy (aspoň bude večer koho hriať...), tak končíme svoj let, nahadzujeme batohy a opúšťame Kľak. Zostup je horší ako výstup. Blato, blato, nejaké kamene a zase blato (foto). Či sa šmýkame pochytaní za ruky alebo každý sám, je to jedno. Na tomto úseku si to odniesol Rišo. Jeho „horáčesy“ (terénne sandálky) to už nezvládli a tak sa zoznámil s blatom aj zblízka. Trochu si to odnieslo zápästie, ale hovorí, že je to dobré.

Prechod na Ostrú skalu prebehol hladko, bolo nám dokonca dopriatých aj zopár výhľadov. Do Vríckeho sedla máme ďalší zostup. Skôr zošmyk. S Grabim sa predbiehame vo vyťahovaní foťákov, škodoradosť je silná, čakáme ako supy na korisť, či niekto nespadne. Povrch sa zmenil na mokrú trávu s blatom, takže padať sa bude do mäkkého. Grabi tentoraz pomáha Lenke, Rišo s Mirkou sa snažia samostatne, ja s Aničkou tiež spolu. Čím sa človek viac snaží, tým viac mu to nejde a tak vo veľkej snahe neurobiť mi radosť, padajú Grabi s Lenkou priamo predo mnou. Od tejto chvíle už zo mňa Grabi nespustí oči. A dlho čakať nemusel. Anička sa dlhým klzákom zniesla k zemi, ale nebolo to ono, stihol som ju zachytiť tesne nad. Trochu sa dotkla rukou, ale to Grabimu nestačí. Prichádzame k prudkému klesaniu a tu už to každý skúša na vlastné triko. Ostatní sa ma snažia vyprovokovať na sklz dole kopcom akokeby na lyžiach, ale hneď vidím, že "lyžovačka" by nedopadla podľa mojich predstáv, ale podľa Grabkových a aj ostatných. Ale nedá mi to, skúsim to aspoň z polovice svahu. Pri pokuse dostať sa tam, som si slušne "zabaletil" a vyčľapkal som sa v blate aj ja, našťastie len rukami. Druhá polovica dopadla v pohode, aj keď istý vlnitý pohyb tam bol... a Grabko pre istotu cvakal a cvakal. Ale odmena bola sladká: Aničkine koláčiky nám dali ďalšie sily.

Konečne Vrícke sedlo. Ide nám to ako v lete na saniach, alebo ako v lete po blate. Pri pohľade na rázcestník je nám jasné, že spať pod Hnilickou Kýčerou určite nebudeme. Čas pokročil, zašľapeme ešte hodinku, dve a potom si to niekde rozložíme. Hmla hustne, ideme ďalej. Pri pohľade na ďalšie stúpanie sa na mňa niektorí (niektoré...) spýtavo pozerajú. Nie, v tomto sedle nebudeme spať, musíme ďalej.

Hmla sa dá krájať. Čím viac hustne, tým viac klesá naša nálada. Mirka, Rišo a Grabi zrýchlili krok, ja s Aničkou a Lenkou tvoríme zadný voj. Ideme už asi hodinu, blížime sa ku Skalkám cez menšie aj väčšie lúčky. Trojka z "čela pelotónu" sa rozhodla počkať nás. Dievčatá už láka teplý spacák, akurát Mirka je ochotná ísť ďalej (nejako jej to ide). Ďalej to podľa mapy nevyzerá tak dobre na stanovanie, ako tu, tak padlo rozhodnutie: ostávame.

Za stáleho mrholenia rozkladáme stany. Pomáham Aničke s ich stanom, potom sa s Rišom púšťame do nášho. Grabi s Mirkou sa ako prví tešia pohodliu v stane. Konečne sa aj my dostávame dnu, vylievame vodu z topánok a v batohoch optimisticky hľadáme niečo suché na seba. A potom hľadáme niečo na "utíšenie" hladu.

Už je nám jedno, ako je vonku. Ležíme s plnými žalúdkami v spacákoch a vychutnávame siestu. Po hodinke sa dvíham prvý a idem na návštevu vedľa ku Grabkovi a Mirke (opäť sme ich stan zvolili za spoločenskú miestnosť). Pri pohľade na rozmočené topánky sa presúvam radšej naboso. Rišo si chce ešte chvíľu schrupnúť. Prichádzajú aj Anička s Lenkou a večer môže začať. Príjemne natlačení (nepočítam svoj chrbát na mokrej stene stanu) rozbiehame "večerné dialógy". Neskôr aj s vyspinkaným Rišiakom.

Na hodinkách je už možno zajtra. Postupne sa vytrácame do stanov. Prvá sa zdvihla Lenka, Rišo tiež nedal na seba dlho čakať a šupol sa za ňou do stanu. S Aničkou sa presúvame do nášho. Dialógy ešte chvíľu pokračujú vo dvojiciach, kým nás nepremôže únava...

Ani mi nevadí, že opäť prší. Spí sa mi výborne. Patrilo by sa vstať, ale niet tej sily... Aj u ostatných je situácia rovnaká (komu by sa chcelo z príjemného objatia). S Grabim sme sa dohodli na ďalšej polhodinke ničnerobenia.

Prvý sa ozýva Rišo. Ťažko sa čudovať, pomaly, ale isto sa blíži čas obeda. Anička by už tiež rada niečo robila, tak s Rišom končia ranno-obedné leňošenie a vyliezajú von (...a vliezajú naspäť, ale už každý do svojho). Pomaly sa rozbieha život v malej stanovej osade. Keďže u Grabka je spoločenská miestnosť, náš stan zvolili dievčatá za kuchyňu. Tak im vyvárame polievočku a volíme "Miss hrnček". Kým sme stihli určiť víťaza, hrnčeky s polievkou zmizli vo vedľajších stanoch.

Striedavo mrholí a nemrholí. Na hmlu sme si už zvykli. Balíme. Lenka sa balí asi tak rýchlo, ako je (kto ste ju videli jesť, viete o čom hovorím). Ale nevadí, všetci piati čakáme v našom stane (ktorý pár ľudí už trefne klasifikovalo ako jednomiestny).

Sú dve hodiny poobede. Predsa sme vyrazili. V topánkach mám po niekoľkých minútach tak, ako včera po celom dni. Mokrá tráva robí svoje. A tak šesť čľupkajúcich si to mieri do sedla pod Úplazom. Aspoň je dnes teplejšie, kraťasky to istia (snáď to nerobí len ten dúšok Demänovky na cestu).

Zo sedla pod Úplazom už klesáme do Slovianskej doliny. Šanca chytiť nejaký rozumný spoj domov sa však zmenšuje. Ešte nejakú minútku potrvá, kým sa objavíme v civilizácii. Hneď prvé klesanie dáva zabrať. Lenka ostala stáť uprostred blatného svahu a je dokonca ochotná prijať moju pomocnú ruku. Takto ruka v ruke zdolávame ešte zopár klesaní a objavujeme sa na rázcestí zvanom Krčma. Symbolické foto s fľašou Demänovky (prázdnou) musí byť a môžeme pokračovať...

...a nemôžeme. Lenka má pri nohách dvoch: mňa a Riša. Má totiž na nohách dvoch: kliešťov. A tak sa nechcene stala stredobodom pozornosti (foto). Jeden je vonku, idem pomôcť Rišovi s druhým. Po chvíli sa už k Lenke skláňame traja. Grabko sa znalecky pozerá. Rôzne debaty o použití oleja, či o ťahaní alebo točení nakoniec Grabi preruší ráznym vytiahnutím kliešťa. Vonku je aj hlavička, môžeme ísť.

Nekonečná Slavianska dolina predsa končí. S Aničkou sa blížime k dedine Valča. Zvyšok je niekde vzadu. Všetko je zaliate slnkom. Je až neuveriteľne pekne. Teraz, keď ideme domov. Vo Valči zisťujeme smutnú skutočnosť, posledný autobus už odišiel (dalo sa čakať). V krčme sa pýtame na možnosti z blízkych Príboviec a frčíme tam (už všetci spoločne). Bus do Martina máme o polhodinu, bežím pozrieť vlak. Ide neskôr, bus to vyhral. No my sme nevyhrali, je úplne plný, polovica sú vojaci. Nejako sme sa predsa vošli.

V Martine sme vystúpili všetci, až na Aničkinu plachtu zo stanu. Anička sa zachovala veľmi fajn a Lenku, ktorá ju tam v rýchlosti nechala, utešila, že sa nič nedeje, nech si z toho nič nerobí. Presunuli sme sa do Vrútok a zistili to, čo človek zistí, keď príde o pol deviatej večer. Posledné vlaky nám odfrčali okolo siedmej. Rozposielame sms-ky domov, o pár minút už zvoní mobil, prichádzajú prvé ohlasy (nie sú vôbec nadšené). Kočky majú bus o polnoci, my vlak o druhej. Nechávame zbytočnú záťaž v úschovni a odľahčení mierime do jediného otvoreného podniku, do country klubu (ako zisťujeme, totálne gýčového).

Polnoc sa blíži rýchlejšie, ako by sme chceli. Autobus prichádza s malým meškaním, lúčime sa (cmuk), odchádzajú. Ostali sme sami, nemáme koho hriať, tak sa ideme zahriať my. Spraví to jeden čaj s rumom a debata s bezdomovcom. Druhú hodinku trávime prehliadkou nočných Vrútok.

Vo vlaku rozbehli Rišo s Matúšom rozprávanie o zážitkoch z vojenskej služby. Dokážem ich sledovať asi hodinku a pol, potom mi hlava padá čoraz častejšie, zadriemávam. V Spišskej ma Grabko budí, lúčime sa a až do Košíc s Rišom spíme. Je päť ráno, sme tu. Rýchlo domov dať sa dokopy a hor sa do práce.

PS: Počasie bolo síce hmlisté, ale vo vzájomných sympatiách začína byť veľmi jasno.