Neprišiel autobus. Jednoducho neprišiel. Pravidelná linka Prešov-Bardejov asi nie je až taká pravidelná. A ďalší autobus má meškanie dvadsať minút. Ten však nejde naším smerom. Po mojej otázke na vodiča, či o našom buse niečo nevie, dostávam stručnú odpoveď: "Neznam.". Večerné Raslavice sa pomaly vyľudňujú, len ja a so mnou Grabi a Peťa ešte veríme v nemožné. Keď sa čas meškania blíži k hodine, končíme s netrpezlivým prešľapávaním na zastávke a vyrážame do tmy...

Hrozná predstava jednotvárneho šľapania nekonečnou asfaltkou (asi 8 km) sa našťastie nenapĺňa. Je to až prekvapivo príjemná prechádzka za mesačného svitu. Z idylky nás preberá nejaký ukecaný havo, snaží sa nás upozorniť, že Vaniškovce sú jeho územie. Našťastie je to ten typ 'veľa šteká, málo hryzie'. Za dedinou prichádza sms od Maťa spoza veľkej mláky s otázkou, či už sedíme pri ohni. Načasoval si to skvele, akurát my sme to nestihli. Ďalšia dedinka - Osikov. V protismere sa objavil autobus. Zrazu zastal, cúva, akokeby sa chcel otočiť. Len tak so smiechom prehodím: "Možno linka Bardejov-Osikov?!". Pre istotu zrýchlime krok. Na tabuľke autobusu čítam to, čo som pred chvíľou vyslovil. O pár minút sa už vezieme do Fričkoviec.

Za Fričkovcami nie je kde hlavu zložiť. Jediné, čo tu stojí za zmienku je akýsi lyžiarsky svah miznúci v tme. Je to odlesnené a snáď na konci pod lesom bude aj rovné miesto. Občas by tu mohol niekto pokosiť, mokrá tráva vyše kolien sa už Grabkovi zunovala, predáva úlohu zberača vody mne. Pod lesom to nie je až také ružové, ako sme dúfali. Na najmiernejšom mieste (len relatívne, sklonomer by tu čosi ukázal...) rozkladáme stan. Ale máme super výhľad na nočné dedinky (nie je to Vegas, ale má to čaro). Kým nás nepremôže únava, sedíme na karimatke pred stanom, večeriame, kocháme sa pohľadom dole a rozprávame...

Počujem zvuky a šuchot, neomylný znak toho, že je ráno (alebo nás prišiel pozrieť macko...). Ťahám hlavu zo spacáku a zisťujem, že je to tá prvá možnosť. Grabko otvára stan. Viditeľnosť je úžasná, najďalej sa dá dovidieť po kolík stanu. Aj to keď poriadne zaostrím... Všetko zaliala mliečna hmla. Čím viac hustne, tým viac klesá moja nálada. Grabko sa ma snaží presvedčiť, že v predpovedi spomínali inverziu, že hore bude pekne. Potom z neho vylieza, že to bola predpoveď pre Česko.
Počas raňajok v tráve sa situácia predsa len zlepšuje, už vidíme dedinu pod nami a zdá sa, že ešte ďalej. Ale je chladno. Balíme. Vyrážame vyzbrojení šálom a rukavicami...

S Grabim tipujeme, či to tmavé, čo presvitá cez hmlu sú dažďové mraky alebo modrá obloha. Každopádne, teplotne to vyzerá lepšie, uprostred Fričkovskej doliny zhadzujeme asi polovicu zo "zábalov", ktoré sme nahodili ráno. Prekvapivo ani pri záverečnom stúpaní do sedla Čergov Peťa nepovoľuje z tempa. Výlet do Vihorlatu jej predsa len niečo dal, nové goretexy za 5 tisíc ju nesú samé.
V sedle je nádherne. Pod nami v dolinách nepreniknuteľná hmla, nad nami modré nebo. Nechápem ako, ale Grabi mal zase šťastie. Pozerá to predpoveď pre Čechov a ono to výjde na ďalekom severovýchode Slovenska. Som zvedavý, či je aj v Čechách inverzia. Na chate Čergov dávame prvú pauzu. Ďalšia vyzliekačka. Je stále teplejšie, pokračujeme v krátkych rukávoch a nohávoch.

Prvý kopčur na trati je Čergov. Nie je to žiadny Gerlach, taká trávnatá hoľa a podobne aj ďalšie, Chochuľka a Veľká Javorina. Hrebeň sa len mierne vlní, ide sa v úplnej pohode. Moje predstavy o tom, kde budeme spať ďalšiu noc boli dosť skeptické, teraz sa len blažene usmievam, viem, že toho prejdeme celkom dosť (ak náhodou nebudú trucovať Petine goráče...).
Počasie je úžasné a jesenný Čergov tiež. Tráva už má typickú nažltlú farbu, stromy hrajú všetkými farbami, v diaľke počuť ručanie jeleňa. Do idylky sa vkradol známy zvuk. Škvrčanie v žalúdku. Na kopci s tatranským názvom Solisko sme našli to pravé miesto na obed s výhľadom na brezový háj.

Obednú siestu sme natiahli na hodinu. Nie že by som tak dlho jedol svoj tradičný chlieb s karičkou, ale nejako je tu fajne. Sedíme v tráve vlniacej sa vo vetre, rozprávame a čakáme na niekoho, kto nám povie, že by sa zišlo ísť.

Niekto z nás to nakoniec urobil - dvihol sa. A tak pokračujeme spokojne ďalej. V sedle Priehyby je nečakane rušno. Nejaká staršia spoločnosť (traja, či štyria dedkovia) si robí sobotňajší piknik. Iná skupinka, pre zmenu motorkári v typických koženkách sa tvária, že chceli dôjsť niekde úplne inde, ale berú to s humorom a fotia sa pri rázcestníku. Grabi si spomenul, že tu už bol. Toť, toľko o sedle Priehyby. Kdesi za humnami nás čaká dôležitejšie sedlo Ždiare. Dôležitejšie, lebo sme si ho vybrali na nocľah.

Míňame ďalšie a ďalšie lúčnaté kopčeky. S blížiacim sa sedlom sa zvyšuje intenzita poľovníkov aj ručiacich jeleňov. Ej bisťu, zaujímavá noc to bude.

Poniže sedla sú nakreslené dva senníky. Ideme to omkrnúť. Prvý sme našli bez problémov, len sa akosi prekonvertoval na obývateľnú chatku, ktorá na tento víkend už niekoho prichýlila. S Grabkom sa delíme a skúšame nájsť ten druhý. Ani intenzívne pátranie neprinieslo priaznivý výsledok. Ale podarilo sa mi nájsť výborný prameň. Berieme si vodu a ideme si vybrať nejaký "place" na spanie späť do sedla.

Akurát sa úplne zotmelo, keď sme dostavali stan. Máme príjemné miesto na kraji lesa s pripraveným ohniskom. Vracajúci sa ľudia s puškami (lebo nie sú to celkom poľovníci) sa pýtajú, či sa nebojíme jeleňov. U Peti aj v tme pozorujem zväčšujúce sa zreničky.
Je čas na oheň. A na večeru. Máme pol krabičky zápaliek a aj keď suché drevo ináč vyzerá, Grabko sa netají odhodlanosťou spraviť z tejto kôpky nešťastia teplo. Zápaliek začína byť na ohnisku viac, ako iného dreva a Grabkova odhodlanosť klesá k bodu mrazu. Snaží sa nás presvedčiť o tom, že práve táto značka sú nehorľavé zápalky. O chvíľu je to jedno, sklamala aj posledná.
Aj by som oheň oželel, ale Grabko nie a nie sa ho vzdať, pričom ho napadá šialená myšlienka: prinesieme žeravé uhlíky od tej chatky zdola na dvoch papekoch. Na takú výpravu hanby ma ukecával dlho, ale žiaľ ukecal. Skúšam s ním poslať Peťu, aby sa tu sama nebála, ale nemá záujem.
Navyše nikto nezobral baterku. Cesta po tme lesom síce má svoje čaro, ale nie 45-stupňovým klesákom. Z Grabka vylieza, prečo podnikáme túto krížovú výpravu: "Snáď som nenosil tie špekáčky nadarmo!" koniec citátu. No comment. Blížime sa k chatke, k nám sa blíži štekot. Dúfam, že majiteľ štekotu neskončí zahryznutý v mojom lýtku. Ozýva sa nejaký chlap, tíši psa, slušne a nahlas sa zdravíme, aby bolo jasné, že prichádzame v mieri. Grabko ako iniciátor sa púšťa do vysvetľovania. Od ochotného chlapíka s ďalším chlapíkom dostávame dvoje zápaliek, kopu starého papiera a suché ihličie. Koľká to hanba.

Peťu sme našli sediac s nožom v ruke. Na jelene. Neubránime sa smiechu, bez dýky by mala rovnakú šancu, ako s ňou. Minimálnu. S kompletným podpaľačským vybavením už nie je problém oheň založiť. Grabko sa s nami podelil o špekáčky. Po nezvyčajne bohatej večeri sedíme na pníkoch a rozprávame o ničom a o všetkom. Robím si ešte prechádzku za mesačného svitu a využívame s Aničkou jej 'voľný víkend' na telefonátik. V stane ide Peťa jednoznačne do stredu, aby bola nami chránená pred jeleňmi. Zaspávame za ich občasného ručania.

Po tom, čo som sa večer lúčil s hviezdnou oblohou, som ráno čakal iný pohľad zo stanu. Taký modrejší. Žiaľ, k včerajšiemu ránu to nemá ďaleko. Vidím síce ďalej ako na špičku svojho nosa, ale dnes asi panorámy nenafotíme. Najvyššieho vrchu - Minčola sa však nemienim vzdať, tak balíme.

Na Minčol je to asi hodinku. Cestou sa počasie zlepšuje aspoň v tom, že sa rozplýva hmla a zlepšuje sa viditeľnosť. Obloha však zostáva zatiahnutá. Vyšli sme z lesa, pred nami sa objavila trávnatá hoľa, na vrchole sa rysuje kríž. Tak už len kúsok a sme na Minčole. Hore je pekný výhľad, silný vietor a obrovský kríž. Žiadna tabuľa, žiadny rázcestník. Robíme pár fotiek a za sprievodu silného vetra opúšťame vrchol. Značkovanie je akési chabé. Potom sa na starom strome objavuje zase priveľa značiek naraz. O chvíľu sme na Minčole. Na pravom Minčole. Kopčok s krížom okamžite dostal pomenovanie Falošný Minčol. Na pravom Minčole tróni kammený obelisk, je tu aj rázcestník, ale výhľadu do doliny bráni hradba stromov. Každý Minčol má svoje výhody aj nevýhody.

Akoby Minčolov nebolo už dosť, prichádzame ešte na Malý Minčol. Tu padlo definitívne rozhodnutie opustiť Čergov najkrajšou trasou, červenou hrebeňovou do Obručného.
Spokojná prechádzka sa po nejakej tej hodinke mení na predieranie sa húštinou. Zákonite sme stratili značku. Práve teraz, keď máme dobrý medzičas na stihnutie autobusu. Práve teraz, keď neďaleko ručí jeleň a ešte nejako divne. S Grabim máme taký názor, že kľudne to môže byť macko, jelene ručia ináč... Stretnutie s mackom by bola určite zaujímavá skúsenosť, ale mohla by byť aj posledná. Značka sa konečne ukázala, v rýchlosti opúšťame lokalitu.

Posledný les je za nami. Zostupujeme lúčnatým svahom k dedinke učupenej v malom údolí. Svahy oproti už patria do Poľska. Obručné je také malé, že mám obavu, či nám tu vôbec zastane autobus. Posledné značky sme stiahli celkom slušne, máme teda asi polhodinku čas. Keď som Grabkovi prezradil, ako blízko je hranica, skrsla mu myšlienka, že sa zahrá na narušiteľa. Chce k sebe parťáka, tak sa nechávam prehovoriť. Za cestou je potok ohradený nepriechodnou húštinou a až niekde za ňou sú hraničné kolíky. Je mi jasné, že nemá zmysel sa tam predierať. Grabka to nejako neodrádza, zmizol mi niekde v dolinke potoka. Potom som zistil prečo. Myslel si, že hranica prechádza potokom, tak tam vošiel cez žihľavu a iné pichľaviny, akože narušil hranicu, odfotil sa a zase sa predral späť. Vysvetlil som mu, ako to v skutočnosti s hranicou je. Sklamaný Grabko sa už druhýkrát predierať nejde.

Naše zraky sú upreté smerom, z ktorého by sa mal dovaliť autobus. Pustá cesta a 10 minútové meškanie neveštia nič dobré. Piatkový večer bol síce zaujímavý, ale zopakovať si ho nechceme.

Nakoniec predsa prišiel, dráma sa nekonala. Dokonca je to nejaký fajnovejší bus, do Bardejova sa vezieme vo všetkom pohodlí. Aby sme sa náhodou nerozmaznali, v buse do Košíc už stojíme v uličke poctivo celú cestu. Úplný záver nám v Košiciach ešte spestril Grabi, ktorý sa snaží stihnúť vlak, ktorý odišiel pred 10 minútami. Len čo zasyčala hydraulika otvárajúcich sa dverí autobusu, za Grabkom ostal len dym a ohnivá čiara. Stihol ho. My sme v kľude stihli svoje spoje a frčíme za vaňami s teplou vodou.