Za oknami vlaku sa objavujú pusté ulice okresného mestečka. Je pár minút po siedmej a väčšina normálnych ľudí ešte spí. Len štyria dobrodruhovia si v čakárni sabinovskej železničnej stanice navliekajú štucne, priťahujú šály a nasadzujú rukavice. S Romanom, Fascim a Grabim sme sa vybrali pokoriť zasnežený masív Braniska.

Značka nás chvíľu vedie železničnou traťou, potom pomedzi domčeky a záhradky a okľukou nás privádza k mostu cez Torysu. Staničná budova je na dosah ruky. Stačilo pozrieť do mapy a ušetrili by sme si prehliadku periférie Sabinova, skratka k mostu je na pár krokov. Prechádzame ponad zamrznutú rieku a ospalé mesto nechávame za sebou. Pred nami je zalesnený hrebeň s názvom Švabľovka.

Slušné prevýšenie na krátkom úseku spôsobuje prestávku v postupe. Zhadzujeme prebytočné vrstvy. Serpentínkami dosahujeme vrchol hrebeňa a lesom pripomínajúcim skôr lesopark ideme ďalej. Onedlho sa dokonca objavuje sad a Fasci má asociácie na oberačku na Zélande. Nikde tu však nepobehuje John a nevidieť ani vtipného dedka na hlučnom traktore. Nechávame spomienky spomienkami a sústredíme sa na systematickú deštrukciu bežkárskej trasy. Pri neďalekom rázcestníku si to väčšina bežkárov radšej rozmyslela a stopy zbiehajú do blízkeho Uzovského Šalgova, no na naše šťastie boli aj takí, ktorí sa pustili do ďalších nástrah hrebeňa. Trasu máme teda prechodenú, vlastne prejazdenú a pribúdajúci sneh nám zatiaľ nerobí starosti.

Dlho predlho sa plaholčíme hustým lesom, pred nami len stromy, sneh a dve vyjazdené linky. Krátke rovinky sa striedajú s miernymi stúpaniami. S Grabim si krátime čas rozoberaním Tolkienovho Silmarillionu.

V diaľke sa objavuje svetlé miesto, dávajúce tušiť nejakú zmenu. Prichádzame na malú lúku a dávame si krátku pauzu na omrknutie mapy. Zisťujeme, že malá lúka je len predzvesťou veľkej o pár stovák metrov ďalej. O niekoľko minút už prechádzame okrajom oveľa väčšej lúky, z ktorej máme aj napriek zatiahnutej a trochu hmlistej oblohe celkom dobrý výhľad na krajinu Šarišského Podolia. Osamelý strom neušiel pozornosti môjho foťáku, tiež cencúle visiace priamo z konárov stromov. Chalani zatiaľ prichádzajú do Sedla pod Kohútom na opačnom konci lúky. Idem k nim, pretože k slovu sa dostáva Fasciho termoska s teplým čajom.

Po povzbudení tela horúcou tekutinou pokračujeme v postupe. Pripojila sa k nám žltá značka, ktorá však na konci ďalšieho lesného úseku mieri dole z hrebeňa, teraz pre zmenu do Uzovských Pekľan. Čo je horšie, po našej zelenej pred nami už pekne dlhú dobu nikto nešiel. Chvíľu pozeráme na zaviatu snehovú pláň bez jedinej stopy, mám pocit, že čakáme na niekoho, kto nám to prešľape. Je tu však pusto a tak sa „fellowship štyroch“ vydáva na ďalší pochod. Prešľapávajú Fasci s Romanom, s Grabim sa snažíme pofotiť pitoreskné lúčnaté údolie potoka Strem (zvláštny názov, žeby z anglického stream?). Na konci lúky strieda mierne stúpanie prudké, dobieham chalanov, striedam Romana na čele a spoločne vystupujeme na vrchol nejakého bezmenného kopca.

Po chvíli mierneho sklesávania sme na kraji ďalšej veľkej lúky. Pod lesom sa krčí nejaká chajda a kryté ohnisko. Takéto miesto sa nevyhne nášmu prieskumu, najmä keď predstavy o obede sú stále živšie. Z chajdy sa vykľul veľký prístrešok v podobe domčeka bez jednej celej steny, čo umožňuje výhľad kdesi do dolín. Dnu je len dlhý stôl a lavice. Obedovacie miesto je schválené jednohlasne.

Po necelej hodinke sme celí premrznutí a telá si po syrových a paštekových chleboch žiadajú pohyb na zahriatie. Balíme, chlípeme pridelenú dávku čaju, nahadzujeme batohy, vyrážame. Na lúke stojí veľký drevený kríž, k nemu sa zdola zbiehajú bežkárske stopy. Našťastie pokračujú ďalej našim smerom a tak sa zase pôjde o čosi ľahšie. Značka aj stopy nás vedú do lesa, mierne stúpame na vrch Kamenná. Uprostred lesa zrazu „bežkári“ odbočili smerom dole z hrebeňa a my stojíme pred hlbokým snehom. Nikomu sa do neho nechce. Nakoniec sa odhodlávam ja, značku však ani po pár desiatkach metrov nevidieť. „Mám značku!“ kričí Fasci, ktorému vŕtal v hlave nečakaný odklon bežkárskych stôp. Značka naozaj zíde trochu pod hrebeň, ale potom pokračuje ďalej po vrstevnici. Onedlho stretávame prvého človeka. Samozrejme bežkár. „Chlapci, nemáte na lyže?“ kladie otázku nie veľmi nadšene tušiac, ako vyzerá stopa ďalej. „Toto je namáhavejšie.“ kontruje Fasci. Lyžiar sa zmôže už len na pozdrav, vyhýbame sa mu zo stopy, mizne v lese.

Na ďalšej lúčnatej časti nás opäť opúšťajú stopy. Tentoraz je to isté, bežkári sa prehupli cez sedlo a naša značka sa vyníma priamo pred stupákom na kopec Marduňa. Ešte k tomu zo sivej oblohy nad nami začala Perinbaba sypať sneh. Postupujeme krátkou snehovou pláňou, nedotknutým snehom miestami až po kolená. Fasci sa ponúka na prešľapávanie, nemusí dvakrát prosiť a už sa púšťa do prvých metrov.

Marduňa nám dáva zabrať, kopec, ktorý nemusí byť v lete vôbec namáhavý, je teraz výraznou prekážkou. Fasci so zaťatými zubami robí ďalšie a ďalšie kroky do stále hlbšieho snehu. Snažíme sa kopírovať jeho stopy a znížiť odpor snehu na minimum. Na Marduni sa stráca značka, vyberáme sa hľadať v dvoch možných smeroch. Grabi bol úspešnejší, no akosi nám zabudol zakričať obligátne „Mám značku!“ Pri návrate zo svojho smeru vidím polozasneženú značku v smere, ktorým sa vybral. Zrýchľujeme krok a dobiehame ho pri klesaní z vrcholu. Šantíme bežiac dolu svahom rozprašujúc sypký sneh na všetky strany. Grabi pohotovo ťahá foťák, zbieha nižšie a my celé predstavenie opakujeme ešte raz, na záver s neplánovaným efektným pádom. Kúdol zvíreného prašanu padá na zem, vstávame a spokojní s výkonom zostupujeme do Sedla pod Marduňou.

Opäť sa k nám pripojili „bežkári“ a zo sedla už prešľapávame po ich stope. Za lesnatým úsekom sa objavuje rozľahlá lúka. Sme na Šmigovci. Okrem nepríjemného mrazivého vetra nás tu vítajú aj koncové stĺpy lyžiarskeho vleku strediska Dubovické Žliabky. Vystupujúci lyžiari sa nestačia diviť, čo za štyria yetiovia sa to vynorili z lesa. Nakukujeme dolu zjazdovkou, celkom strmá, koniec sa stráca v hmle. Vyberáme mapu a čaj. Fasci závidí vybavenie dvom skialpinistom, nepochybujeme o tom, že s ním by bol postup jednoduchší. Ale ako povedal pred pár hodinami: „Toto je namáhavejšie.“ a kvôli tomu sme tu. Dopíjame čaj a dotieravý mráz urýchľuje náš odchod.

Na odkrytej poľane sú nám bežkárske stopy na nič, vietor ich takmer dokonale zahladil nafúkaným snehom. Len miestami stihol vytvoriť tvrdú zmrznutú škrupinu. Idem na čele, spravím pár krokov po škrupine… a jedna z nôh sa prepadá po koleno do snehu. Keď sa druhou zapriem, prepadne sa aj tá. Pár metrov sa borím v hlbokom snehu, kým ma konečne škrupina udrží. Nie je to však žiadna výhra. S každým krokom čakám ďalšie prepadnutie. Nikdy neviem, kedy to príde… eeh, a zase sa borím…

Pred nami vidieť divokovyzerajúci hrebeň, kopce a kopce. Chceme sa tam hore dostať ešte dnes, no v miernom opare pôsobia, ako keby boli od nás na niekoľko dní pochodu. Mám pocit, že s vlekom za nami zostali aj posledné zbytky civilizácie. Len bežkári pripomínajú, že nie sme sami, kto sa tadiaľto vydal. Vnorili sme sa medzi stromy, les pozvoľna hustne a stopy sú opäť výraznejšie. Postupne sa rozpadávame na skupinky. Vlastne skupinka som už len ja s Fascim, ostatní idú sami. Zakusujem banány v čokoláde pre dodanie energie a na jazyku si topím trochu snehu, nechce sa mi vyťahovať fľašu z vaku. Značka sa vybrala do kopca. Pred nami je Javor. To je jeden z tých pár dní vzdialených kopcov. Pachtíme sa nepríjemným stúpaním. Po celom dni sa zdá prudšie ako ostatné.

Sme hore. Citeľne sa ochladilo. Určite to nebude len nadmorskou výškou. Čas pokročil a Slnko stále rýchlejšie klesá za kopce. Za Javorom prichádzame na nejakú poľanu a dobiehame inak svižne postupujúceho Grabiho. Zbrzdil ho tradičný problém odkrytých priestranstiev, kopy napadaného a najmä nafúkaného snehu. Už aj tak slušne hrubá halda snehu je občas preložená závejom a postup sa stáva veľmi zaujímavým. Grabi sa vpredu teperí, prepadá sa vyše kolien, každý krok je námaha. Dobieha nás Roman, opäť sme pokope. V polovici poľany striedam čelného prešľapávača ja. Stávam sa chvíľkovou hviezdou, keď sa mi darí ísť hodný úsek bez prepadnutia. Mám šťastie na ľadovú škrupinu.

Zafúkaná poľana nám zobrala dosť času aj síl a pomaly začíname rozmýšľať, kam sa nám to dnes podarí dotiahnuť. Ešte niekoľko desiatok minút sa plaholčíme zasneženým terénom. Celkom slušne sneží, biela prikrývka nenápadne hrubne. Poslednou lúkou pred Bachurňou (najvyšší vrch v okolí) je poľana Na hole. K slovu sa dostáva mapa. Podľa nej je tu roztrúsených niekoľko senníkov. Sú však niekde mimo chodníka a tam sa nikomu nechce. Nakoniec je tým vyvoleným (samoiniciatívou) Grabi. Mizne za okrajom hrebeňa, odkiaľ sa lúka zvažuje tiahlym svahom dole. Keď rozuzlenie, teda šťastný nález spacieho miesta neprichádza s Grabim ani po dlhšej chvíli a nepríjemný chlad sa snaží dostať pod bundy, chtiac nechtiac zabárame nohy do dier, ktoré Grabi vyšľapal a sklesávame za ním. Za okrajom je už spomínaný svah. Až po okraj lesa je to len veľká biela planina s jedným jediným náznakom niečoho, čo hľadáme. O dosť nižšie sa zo snehu vynára malý ostrovček stromov, na ktorých je postriežka. Grabi je už skoro tam, behom nemotorných macov sa ho snažíme dobehnúť. Hlboký sneh je silný súper.

Leziem po rebríku na postriežku. Dorazili sme sem takmer naraz, situáciu idem preskúmať ja. Z toho, čo vidím hore nie som nadšený. Polozborená postriežka trojuholníkového pôdorysu má priestor maximálne pre jedného, aj to by sa musel schúliť do klbka. Okrem toho chýba značná časť jednej zo stien a ňou už dnu nafúkalo slušný závej. Postriežka je dobrá len na rozhľad. Tak sa rozhliadam a nevidím nič. Nič len bielu pláň ohraničenú hradbou stromov. Tie štyri senníky z mojej mapy, respektíve dva z Grabiho novšej už zrejme nie sú súčasťou povrchu zemského. Leziem dole.

Neveriac mojim slovám lezie hore Grabi. S Romanom a Fascim sme našli malý pľac, kde by sa dal postaviť stan. Po chvíli sa nám už nepáči a padne definitívne rozhodnutie - ideme naspäť na hrebeň, tam to vyzeralo lepšie. Precitá má chlad, teplota klesá k mínus siedmym. S nevôľou sa púšťam do výstupu hlbokým snehom.

„Tu.“ ukazuje Roman na miesto, ktoré si všimol už predtým. Pod veľký strom sa dostalo len minimum snehu, je pomerne rovné, nie je o čom rozmýšľať. Zhadzujeme batohy a zahrievame sa stavbou stanu. Dnes má premiéru Fasciho stan (aspoň pre nás), ktorý kúpil od Pajkiho. Má len jednu chybičku krásy. Je premokavý. Preto je najlepší do zimy, znie Fasciho argument. Veľkou výhodou je, že sa štyria v pohode zmestíme a na vaky má veľkú apsidu. O chvíľu je stan postavený.

Prvý sa dnu nasáčkoval Roman a rozmiestňuje karimatky a spacáky. Potom sa postupne ubytúvavame aj my ostatní. Šnúrky primrznuté k topánkam, ktoré krehnúcimi rukami neviem rozviazať, chvíľu brzdia premávku, no bojujem a nakoniec víťazím. Teplota vonku klesla k mínus osem, vypínam hodinky a beriem ich dnu. Večeru si robím až keď som poriadne zababušený v spacáku, posilnenom zélandskou dekou. Na nohách mám päť ponožiek, istota je istota, nohy musia byť v teple. Dole dve vrstvy, hore nejakých päť, šál, čiapka a po večeri pribudnú ešte rukavice. Dnes som si naservíroval komfortné teplúčko. Ak nebude teplota klesať o stupeň za polhodinu ako doteraz. Hlavným chodom je chlieb so syrom, zákuskom je banán a horalka a na zahriatie Romanova slivka. Jediný, kto ešte mrzne vonku je Grabi, odhodlal sa k vareniu. Je šesť hodín, keď sme už najedení a niektorí (najmä Grabi) sa snažia rozprúdiť debatu. Vo vodorovnej polohe sa mi však ťažko diskutuje, tlak na oči je silnejší. „Karči nespi.“ počujem v diaľke. Prichádza zaslúžený odpočinok.

„Ešte nie.“ poviem si v duchu pri každom prevalení sa na druhý bok. Svetlo vonku naznačuje ráno, spíme vyše dvanásť hodín, no nikto sa nemá k tomu, aby vstal. Až pred pol ôsmou sa postupne súkame zo svojich kukiel. Po zhodnotení, kto koho ako dokopal, doštuchal, tlačil, či túlil sa, môžeme pristúpiť k raňajkám. Potom prichádza zložitejší proces - balenie. Zisťujem smutnú skutočnosť. Pri otvorení apsidy sa mi naskytne hrozný pohľad. Moja topánka sa vyškiera von zo stanu a celonočné vytrvalé sneženie a mráz z nej urobili nanuk. Mám pocit, že na nej vidím obrazce, aké kreslí mráz na okná. Nezmôžem sa ani na poriadne zjazdenie hlavného ukladača vecí do apsidy Romana, smutne beriem topánku do ruky a vysypávam z nej tie dve kilá snehu. Medzitým proces balenia pokročil. Väčšinu vecí zvládam zbaliť v stane a potom prichádza nevyhnutný moment. Musím sa obuť. Grabi sa po skúsenostiach z Nízkych Tatier chopil úlohy „rozkopávača“ a celou váhou šľape po mojich topánkach, aby ich obmäkčil. Je to rýchle a účinné, po chvíli mám nohy v studenom zovretí. Dvoma kolečkami okolo stanu do nich ženiem krv a čiastočne ich rozohrievam. Grabi nemal ráno problém so svojimi topánkami, prichýlil ich na noc do svojho spacáku. Romanove kanady to tiež prežili bez väčšej ujmy a Fasci má podobné problémy ako ja. Balíme stan, zapínam teplomer (je -7), vyrážame.

Celú noc som pri chvíľkových precitnutiach počul iba jeden zvuk. Jemné šušťanie dopadajúcich vločiek na náš stan. Výsledok celonočného šušťania máme pod nohami, vlastne sa v tom výsledku začíname pekne pachtiť. Už aj tak hrubú vrstvu starého snehu prikryla slušná vrstva nového. Zapadnutie po kolená je minimom, väčšinou je to ešte horšie. Po bežkároch sa zľahla zem, aj po tvrdej škrupine, prvé úseky prekonávame s odhodlaním, no rýchlosť neprevyšuje slimačiu. Značka obchádza Bachureň po vrstevnici, neprotestujeme a výstup na vrchol si nechávame na leto. Aj tak je malý zázrak, že máme značku. Všade okolo sú len zasnežené lúčky obklopené hradbou bielych stromov ovisnutých pod váhou snehu. Mrázik sa zase vytešil.

Prvý dnešný míľnik je Sedlo pod Bachurňou. Cestou sa predsa na viac krytých miestach objavili dva pruhy po lyžiach, tak sme tu v prijateľnom medzičase. Moje nohy sa mi však snažia pripomenúť, že som ich ráno strčil do mrazničky a nijako nevedia roztopiť zmrznuté topánky. Známa „zimná“ bolesť v prstoch je stále nepríjemnejšia. Kým ostatní študujú mapu a polemizujú o tom, kde skončí naša púť, podupkávam rozmrazovací kazačok.

Vyrazili sme na ďalší úsek a už po prvých minútach cítim, ako sa mi do chodidiel vlieva krv a prúdi až do prstov. Bolesť mizne, strieda ju príjemné teplo. Konečne. Hneď je to lepšie. Na čele idúci Roman zrazu preruší náš družný rozhovor. „Cez chodník prebehli diviaky! Tam vpredu. Keby ste boli ticho, videli by ste.“ Pred sebou už naozaj nič nevidíme, len úzky výsek v lese, ktorým ideme. Škoda. Po päťdesiatich metroch sa potvrdzujú Romanove slová. Čerstvé stopy križujú chodník. Po čase sme na lúčke, kde spod snehu trčia válovy. Prameň. Naše zásoby vody klesli takmer k nule, no pri pohľade na kopy snehu nedávame prameňu šancu. S Fascim chceme ísť, keď sa Grabi s Romanom zaboria do záveja a s vervou prieskumníkov skúšajú nájsť vodu. Márna snaha. Dofrčal k nám chlapík bežkár. Chce dnes dôjsť do Sabinova. Vymieňame si dojmy z postupu po hrebeni. Prieskumníci dobojovali, pokračujeme.

Vychádzame na odkrytú časť hrebeňa, čo hneď poriadne zvýrazní studený vietor. Bielej pláni pred nami dominuje rázcestník. Sedlo pod Magurou. Dolu v diaľke vidieť rozhádzané dedinky medzi kopcami Šarišskej vrchoviny. Zhadzujem batoh do snehu, chvíľu bude plniť úlohu statívu. Stláčam samospúšť a bežím sadnúť na lavičku k ostatným. Prvá spoločná fotka tejto akcie je na svete. Pohľad na šípky a časy na rázcestníku opäť vzbudzuje v niektorých potrebu diskutovať o trase. Chlad prenikajúci pod kožu však rýchlo končí debatu a my rozhodnutí neopustiť zelenú ideme ďalej.

Pod lesom je snehu opäť viac, no šľapeme už rutinne, takmer nevnímame množstvo snehu, občasné záveje, či nečakané zaborenia. Uprostred náročnej témy - adopcia, sa zrazu Fasci zastaví, pozrie bočným hrebeňom na dole presvitajúci Lačnov a povie: „Idem dole.“ Prišlo na lámanie chleba. Blížiaca sa skúška v škole ho ťahá domov učiť sa. Argumentuje, že akcia splnila jeho očakávanie, je čas ísť. Roman sa dlho netrápi problémom, čo ďalej a pridáva sa k nemu. Grabi je zase opačný extrém - sedlo Branisko vzdialené šesť, či sedem hodín. Opäť je to na mne. A tak stojíme zaborení v snehu obklopení len belobou a ihličnanmi a čakáme na moje rozhodnutie. Ide sa mi v pohode a zdá sa mi skoro schádzať dole. No moje druhé ja vyťahuje spomienky na nechutnú zimu v topánkach z rána a predstavu šesťhodinovej driny v neznámom teréne. Ani jedna strana nechce prijať kompromis. Hľadím do mapy a hovorím si, ako nenávidím takéto situácie. Už aj tak dlhú chvíľu nemôžem naťahovať. Nechcem sa deliť, vo štvorici je veselšie. Ukazujem Grabimu v mape Lačnovský kaňon a sľubujúc pekný zážitok zo mňa vylieza: „Ideme dole.“

Na bočnom neznačenom hrebeni je prirodzený koridor, ako pripravený pre náš zostup. Teraz to už ide rýchlo, vieme, že dobrodružná časť výletu sa skončila, civilizácia sa blíži. Miestami to ešte urýchľujeme typickým behom víriac sneh. Takmer naraz s Grabiho efektným pádom ťahám foťák. Škoda, že som nebol pohotovejší.

Maličká dedinka Lačnov nás víta tichom a pustotou. Žije tu asi desať stálych obyvateľov. Inak sa tu len občas ukážu nejakí chalupári z Prešova. Dokonca tu nie je ani krčma! Naozajstný koniec sveta. Schádzame horným koncom, na zasneženej ceste pár stôp naznačuje chodníček. Roman objavil studničku v svahu na kraji cesty, vyťahuje fľašu, naberá, pijeme. Ľadová voda skvele padne. Na dolnom konci je zastávka autobusu. Sedí v nej starší chlapík. „Kamže chlapci?“ „Do Lipoviec.“ „Cez kaňon?“ „Hej.“ „Ja radšej počkám na autobus, ide o piatej.“ „Ale veď je jedenásť!“ „No šak počkám.“ „To musíte byť trpezlivý človek.“ skonštatuje Fasci na záver a s úsmevom sa lúčime s chlapíkom aj s Lačnovom.

Ani sa nestačím poriadne rozbehnúť a už som na zemi. Zradný ľad pod slabou vrstvou snehu mi nedal šancu. Našťastie okrem škrabancov na rukách, ktorými som úspešne zabrzdil, sa to obišlo bez zranení. Onedlho značka opúšťa cestu a nekompromisne ukazuje do hlbokého snehu priľahlej lúky. Neboríme sa v ňom sami. Úsmev na tvári nám vyvoláva manželský pár, ktorý sa všetkými silami snaží dobojovať k ceste. Chlapík preráža sneh, manželka za ním túžobne pozerá k nám, teda za nás na cestu. Prehodíme pár slov, s úsmevom ďakujeme, že nám prešľapali cestu.

Prudké svahy stisli dolinku a zmenili ju na úzku roklinu, okolie zoskalnatelo, stromy rastú aj na tých najneprístupnejších miestach, niektoré sú pováľané, križujú bystrinu, všetko mierne stmavlo. Sme v Lačnovskom kaňone. Záľahy snehu zadržali stromy vo svojich korunách a sem dole sa dostala tak polovica. Postup je ľahší, môžeme vychutnávať rýchlo sa meniace prostredie okolo. Grabi vyslovuje spokojnosť nad touto ústupovou trasou, je to to najkrajšie, čo sa dalo vybrať a aspoň trochu to zmierni jeho ľútosť nad nepokoreným extrémom do sedla Branisko. Úzky chodníček sa prebíja naprieč prudkým svahom, pomedzi stromy, skaly, na chvíľu zbieha na dno kaňonu, ideme zamrznutým potokom a opäť sa štveráme do svahu. Fasci s Romanom si to v poslednej chvíli rozmyslia a miznú v možno najužšom mieste kaňonu stisnutom strmými skalami len na šírku potoka. Takmer zároveň sa stretávame na ďalšom voľnejšom úseku, sú nadšení ľadopádom, Grabi sa vracia pozrieť. V druhej polovici nás čaká jeden rebrík a dnom postupne sa rozširujúcej rokliny zdolávame aj zvyšok kaňonu. Skvelý bonbónik na záver.

Lipovce sú na dosah. Rozhodli sme sa však, že zídeme do väčšieho Šindliara, je tam lepšia šanca na krčmu aj na bus. Na hlavnú cestu si to skracujeme poľom, keď na začiatku Lipoviec zbadám areál závodu známej Salvatorky. „Je tam voľne prístupný prameň.“ hovorím a s Grabim meníme smer. Prichádzame však k materskej škôlke. Pamäť ma sklamala, už viem, že je to nižšie smerom na Šindliar. Pre istotu sa na zastávke uisťujeme, že žiadny autobus v dohľadnej dobe nepôjde a rýchlym krokom frčíme za Fascim a Romanom. O chvíľu sme pri podobných budovách, ako mala škôlka. Ľudia čakajúci pri prameni s bedničkami fliaš púšťajú Romana so smiešnou jedenapollitrovkou veľkoryso dopredu. Dávame si pár dúškov pravej Salvatorky.

V Šindliari žiadne príjemné prekvapenie. Na pustej hlavnej ulici sa sem tam objaví náhodný obyvateľ, najbližší autobus je ten o piatej z Lačnova a čo je najhoršie, nie je na neho kde počkať, krčmári ešte asi doma siestujú po nedeľnom obede. Tak ďalší pán na holenie - Fričovce. Dedina na hlavnom ťahu dáva nádej. Zopár kilometrov po asfaltke sa snažíme urýchliť rozhovorom. Na začiatku dediny nám padne do oka kaštieľ s reštauráciou. Ceny a nevyhovujúci výber nás však nútia do ďalšieho hľadania. V strede dediny je veľké stredisko s obecným úradom, kulturákom, zopár obchodmi a zatvorenou krčmou. Otvárajú o tretej. Grabi stráca nádej na pivo, či kofolu, lúči sa a odchádza do Širokého chytiť bus do Kluknavy. Sadáme na schody strediska a dojedáme zvyšky potravín. Štúdiom miestnej nástenky zisťujem, že autobus priamo domov nám ide tri desať. Konečne pozitívna správa. Zatúlanému hafanovi dáva Roman zbytok paštekovej konzervy. S Fascim študujeme nástenku už aj vo vstupnej chodbe obecného úradu, aby nám rýchlejšie zbehol čas. Popritom ho napadá úchvatná myšlienka, využiť miestny záchod. Len každú chvíľu prichádzajúci návštevníci akéhosi večierka mu bránia v realizácii. Pozorne však monitoruje situáciu a v nestráženej chvíli zmizne v útrobách budovy.

Začíname sa pripravovať na beh k autobusu, keď konečne vyjde s blaženým úsmevom. Teraz už môžeme spokojne odfrčať domov.